Neuvážené slová
Podvádza ju! Ten sviniar ju desať rokov podvádzal! A majú spolu dcéru! Nech skape, neverník!
Driapala sa hore strmým svahom, za sebou ťahala kufrisko, do ktorého by sa pri štipke dobrej vôle pokojne poskladala aj sama, nad hlavou ťaživé mračná a lejak. Štýlové kozačky sa zmenili na ťaživú guču blata, vhodné tak akurát do maštale, vlasy sa jej lepili na tvár, zo šiat cícerkom tieklo.
Zastala. V diaľke sa konečne črtala drevenica.
Zvrieskla. No mohla za to, že bola taká hlupaňa? Za posledných dvadsaťštyri hodín sa jej svet prevrátil naruby, nerozmýšľala logicky. Nerozmýšľala vôbec. Inak by sa neteperila na chalupu tri kilometre ďaleko od najbližšieho suseda, pešo, v daždi, v blate. Myslela si, že to zvládne. Auto ostalo dolu v dedine zahrabané do pol kolies v bahne, lebo nepočúvala rady múdrejších.
Presne takisto nepočúvala, keď jej okato naznačovali, že jej manžel spáva s inou. Slepá a ešte aj sprostá. Musela sa o tom presvedčiť sama. U nej doma, v jej posteli. I na tejto bohom zabudnutej ceste.
Klesla na zem, úplne vyčerpaná. Nechcelo sa jej ísť ďalej. Nemohla. Všetko to na ňu razom spadlo ako balvan. Slzy, čo sa jej vynorili z očí, sa miešali s kvapkami dažďa. Bolesť jej driapala vnútro, srdce sa rozbilo na tisíc kúskov. Netušila, ako dlho tam sedela, či to boli hodiny, alebo minúty. Z letargie ju prebral zvuk motora. Džíp sa pomaly šplhal hore, obrovské pneumatiky so vzorkou ako na traktore nemali problém s neschodným terénom.
Auto zastalo tesne pri nej. „Nepotrebuješ zviezť?“ opýtal sa jej muž s klobúkom hlboko vrazeným do čela, čiernom pršiplášti, keď vystúpil z vrčiaceho auta.
Prvé, čo ju napadlo, že by sa nemala k tomu indivíduu ani priblížiť. Čo keď je to nejaký úchyl. Alebo vrah… Nech!
„Tak si nastúp, Juli!“ vyzval ju a vzal jej z ruky kufor.
„Ivan?“ šepla, no vôbec ju nepočul. Auto rachotilo, lejak bubnoval, musela by kričať, aby ju vôbec zaregistroval. Otvorila dvere spolujazdca a nasúkala sa dnu. Sedela ako kôpka nešťastia. Tvár jej horela hanbou. Zo všetkých ľudí na svete ju zachraňoval muž, ktorého kedysi prebrala vlastnej sestre, zviedla a odkopla. Ach!
Ivan… Jeho by tu rozhodne nečakala. Každého, len jeho nie. Za to, čo mu vystrojila, by sa nečudovala, keby ju nechal napospas osudu a ešte na ňu nahuckal psov. Koľko rokov odvtedy ubehlo? Pätnásť? Šestnásť? Kto by to počítal.
Obaja mlčali, až kým auto bezpečne nezaparkovalo pred chalupou. Júlia rýchlo otvorila a vyskočila von. Začala sa naťahovať po svojom kufri, no Ivan ju zastavil. „Choď odomknúť, Juli, batožinu donesiem.“
„Ale…“
„Budem rád, ak budeme obaja v suchu, tak bež do tej chalupy, nech sa môžem zohriať!“
Pod kvetináčom nahmatala kľúč. Bol vždy na tom istom mieste a to bolo fajn. Hocikde inde by to bola pozvánka ako reklama na bilborde pre zlodejov a inú háveď, ale tu na Lazoch nikdy nič nezmizlo. Bolo to upokojujúce.
Odomkla a vošla dnu. Hneď za ňou sa valil Ivan. Neposkytol jej ani minútku, aby si vychutnala atmosféru domu a hnal sa rovno k peci. Podpálil pripravené otiepky, prezieravosť jej sestry, ktorá tu trávila každú voľnú chvíľu, a zanedlho už v piecke príjemne praskal oheň.
„Tak, o chvíľu tu bude teplo!“ ubezpečil ju, akoby nikdy nebola na chalupe. Vari vyzerá ako idiot? Asi hej, keď stojí ako soľný stĺp uprostred kuchyne v blativej mláke. No Ivan si ju nevšímal, vyzliekol si plášť, a aj s klobúkom a čižmami ich odložil do predsiene. Potom zamieril do babkinho vyrezávaného kredenca, vytiahol odtiaľ fľašku domácej hruškovice, nalial do dvoch pohárov a jeden jej podstrčil pod nos.
„Vypi to! Hneď!“ zavelil.
Až po treťom poháriku sa ako-tak spamätala. „Idem sa prezliecť.“
Uľahčene si vydýchol, keď Júlia zamierila do izby. Po chvíli sa vrátila v niečom neforemnom, bohviekomu patriacom, nevábne páchnucom, ale bolo to suché a teplé.
„Zostaneš?“ opýtala sa Júlia, no vyznelo to ako: Mal by si už ísť. Čím skôr sa ťa zbavím, tým skôr sa budem môcť ľutovať.
„Hej!“ prisvedčil a usadil sa na lavicu.
Čo to robí, dopekla? Vari nevidí, že ho tu nechcem? Bola psychicky na dne, potrebovala sa zmobilizovať a nie dívať sa do očí pochabej minulosti.
„Dáš si niečo? Kávu, čaj? Neviem, čo tu nájdem…“
V tom bude tá hruškovica. Naisto.
„Už som si myslel, že ma ničím neponúkneš. Káva je tam hore, v tej červenej škatuľke. Vodu prinesiem.“
Hm… v červenej škatuľke…
Osamela. Rozhliadla sa po útulnej miestnosti staručkej chalupy, kde prežila najkrajšie časy svojho detstva, otlčený stôl, lavica, kredenc, za ktorý by zberatelia zaplatili majlant. Piecka z pálenej hliny zaberala celú stenu. Babička v nej piekla tie najfajnovejšie buchty na svete.
Usmiala sa. Iste, jej sestra si tu čo-to poupravovala, ale atmosféra zostala. A pohladila jej dušu. Vykukla z obloka. Ivan niesol dnu dva vedrá s vodou. Lahodný nápoj rovno zo studne.
Všetko by bolo dokonalé, keby… Keby sa tu znenazdajky nezjavil Ivan. Keby jej nepripomenul, ako zrada bolela. Vrátila sa jej ako bumerang.
Ivan sa neokúňal, na kávu postavil sám, pripravil ju a ponúkol aj ju. Sadol si oproti nej a bez okolkov sa opýtal: „Tak, čo sa stalo?“
„Čo by sa malo stať?“ ohradila sa, ale neznelo to vierohodne.
Prstom ju pohladil po líci. Neodtiahla sa. Jeho dotyk pôsobil ako hojivý balzam. „Som dobrá bútľavá vŕba a ty sa potrebuješ vyrozprávať.“
„A čo si ty, nejaký psychoamatér, či čo?“
Bol. Nemusel z nej nič páčiť, za hodinu sa mu vyspovedala ako tetka Hraškovie svojmu spovedníkovi. Stačilo mu na to pár slov: „ Keď sa život rozsype na tisíc kúskov, vždy sa nájde miesto, kde sa môžeš vrátiť, a vždy sa nájde niekto, komu sa môžeš vyplakať na pleci.“
Zvláštne, že ten niekto je vždy ten, od ktorého by to najmenej čakala…
Zostal s ňou až do večera, nanosil dreva, aby mala čím kúriť, naštartoval centrálu, aby mala svetlo a odišiel. Nevyčítal, nemoralizoval. A ona mu za to bola vďačná.
Bola vydatá, bezdetná, pracujúca žena, v celku spokojná. Až na to dieťa sa jej splnilo takmer všetko, čo chcela v živote dosiahnuť. A potom bum! Všetko bolo v okamihu v troskách.
Ivan sa na ráno vrátil s ešte teplými buchtami rovno z pekárne, urobil kávu a pokračoval tam, kde včera prestali. Tak to šlo deň za dňom, až kým opäť nezískala stratenú rovnováhu, kým sa neprestala v noci budiť celá spotená, so strašnou ťažobou na prsiach, s desivým pocitom absolútneho zlyhania.
A keď si už myslela, že to najhoršie má za sebou, prišla ďalšia rana. Autonehoda. Manžel aj s milenkou zahynuli. Spolu, v jednom aute.
Prvé, čo je prebleslo hlavou, boli dve neuvážené slová, vyslovené v hneve: Nech skape!
Ako si mohla? Ako? Prečo si to vypustila z úst? Nekonečné výčitky ju privádzali na pokraj šialenstva.
Z návštevy pitevne si pamätala len málo. Dlhú temnú chodbu, telo jej manžela zabalené do čierneho vaku, neosobný hlas lekára. „Dievčatku sa našťastie nič vážne nestalo! Bola pripútaná v autosedačke. Len pred chvíľou ju doviezli z nemocnice.“
„Chcem ju vidieť!“ povedala, keď už minula všetky slzy, keď ju už oči pálili tak, že nedokázala ani zaostriť.
Vydesené dievčatko sedelo na stoličke, čakalo. Oblečená v ružových šatôčkach s kvapkami krvi na sukienke, biele sandáliky klopkali o kovovú nohu stola, blonďavé vlásky vytŕčali z vrkoča.
Bola verným odrazom jej neverného manžela. Bola to jeho dcéra. Dieťa, ktoré JEJ nikdy nedal.
V srdci sa jej niečo pohlo. Potreba. Strašlivá túžba. Vykročila.
„Ahoj, ja som Júlia a ty?“