Adriana Macháčová si už získala desaťtisíce čitateliek po celom Slovensku. Všetko sa to začalo v roku 2011 knihou Cudzie vzťahy a vzápätí mimoriadne úspešným hitom Žena vplyvného muža. Predalo sa vyše 31.000 výtlačkov a Adriana každý rok pripravila jednu, niekedy aj dve novinky pre svoje fanúšičky.
Striptíz duší. Nebezpečný muž. Hubertove ženy. A teraz ma pobozkaj. Či Milujem tvoje lži.
A teraz je tu s novinkou, ktorá vychádza v rámci veľkej knižnej akcie Knižný kompas – Niekto ako ty.
Ak nemáte cestu okolo kníhkupectva a nechce sa vám čakať na zásielku – stiahnite si ju hneď teraz a čítajte do minúty.
V tomto novom psychologickom príbehu skupinky priateliek rieši Adriana kolízne situácie, ľúbostné vzťahy, šťastné chvíle, ale aj vypäté emočné drámy svojich hrdiniek.
Klára žije usporiadaným manželským životom. Túžba po zmene a ubíjajúca všednosť ju vrhne do milostného románika s Jakubom, synom jej priateľky Aleny. Pomer dospievajúceho chlapca a ženy v najlepších rokoch otrasie všetkými priateľmi. Jakubovi rodičia sú šokovaní. Chcú ochrániť syna, a tak s tými najlepšími úmyslami odhalia Klárinu neveru pred jej manželom. Nepredpokladali, že vzdorovitý tínedžer sa obráti proti nim a utečie z domu.
Bibiána žije s mužom o dvadsať rokov starším, ktorý jej poskytuje pocit bezpečia a pohodlia. Všetko to, čo v detstve nepoznala. Lenže spoločné dni sú príliš krásne, aby trvali večne. Jurajova bývala manželka ťažko ochorie a Bibiána dostane strach, že sa jej muž k Marte zo súcitu vráti. Skrytá rivalita ju núti bojovať.
Zuzana sa zúfalo pokúša prekonať samotu a rozhodne sa vyhľadať svoju dávnu lásku. O Rasťovi sa dozvedá zvláštne veci. Novinky ju síce deprimujú, ale predsa len dávajú nádej, že raz môžu byť spolu.
Kapituluje Klára, zľakne sa zmeny, alebo sa jej podarí dostať manželstvo do starých, všedných koľají? A čo Jakub? Pochopí, že zrelá žena nie je nič preňho a vráti sa k vystrašeným rodičom? A čo Bibiána so Zuzanou? Prinesie ich odhodlanie zaslúžené ovocie? Jedno je však isté – priateľské putá štvorice hlavných hrdiniek prejdú ťažkou skúškou.
Aby sme vás navnadili, prečítajte si prvé strany z knihy Niekto ako ty…a potom už môžete sťahovať do mobilu, tabletu alebo čítačky 🙂
Auto nebezpečne zabalansovalo, akoby sa cesta razom premenila na neviditeľné klzisko. Prešlo na krajnicu. Pneumatiky zapišťali. Keď nárazník olizol chatrné zvodidlá a prerazil ich, pocítila tupý úder. Bezpečnostný pás jej stlačil rebrá. Od hrôzy vykríkla. Ovzdušie naplnil škripot bŕzd a desivý praskot plechu. Vystrelený airbag ju bolestivo udrel do tváre.
Pootvorila oči. Zažmurkala, aby odohnala tancujúce hviezdičky. Zacítila pach benzínu a mokrej zeminy. Cez čelné sklo spozorovala obláčik stúpajúcej pary. Reflektory pretínali tmavú húštinu ako žeravé kotúče a kmene stromov vrhali divoké, strašidelné tiene.
„Ani zabiť sa neviem! Dočerta!“ zanadávala potichu, akoby ju niekto mohol počuť. Nik tam však nebol. Pokojne môže vrieskať z plného hrdla. Zasmiala sa. Nie však od srdca, zo zúfalstva.
1. kapitola
Klára
Noc čo noc ma ničia spomienky na to, čo sa stalo. Vyletúvajú po zotmení ako netopiere a nie a nie ich zahnať. Jeho milenka je stále so mnou. Už dva roky. Keď sa Peter usmeje na inú ženu, cítim, ako sa mi krv vytráca z tváre. Je to ona? Je to tá žena, s ktorou si ma podviedol? útočím naňho v duchu. Strach zo samoty, zvedavosť, zlosť aj vyhrážky pochovám radšej do ticha. Zhrýzajú ma ukryté v srdci a mám čo robiť, aby som sa ovládla.
Už viac ako osemnásť rokov som ženou v domácnosti. Svet sa mi scvrkol do rutinného kolobehu: dieťa – nákupy – pranie – varenie – manžel. Ani zrniečko prachu na nábytku, chuchvalce v kútoch či nahromadený špinavý riad. U nás doma je vždy starostlivo vydrhnutá dlažba, koberce bez škvŕn so stopami po rotačnej kefe na hadici vysávača, vyblýskané zrkadlá, stoly i okná. Všetko sa leskne čistotou a všetko robím sama, hoci mnohí si myslia, že mám upratovačku. Peter by nezniesol, keby sa jeho vecí dotýkal niekto cudzí. „To je náš byt!“
Dúfala som, že to tak nebude navždy. Vyštudovala som na Ekonomickej univerzite a verila som, že to nebolo zbytočné a raz nájdem uplatnenie. Keď Barborka podrástla a nastúpila do školy, rozhodla som sa, že si nájdem zaujímavú prácu a, samozrejme, paniu, ktorá mi s domácnosťou pomôže. Pomaly budem stúpať po kariérnom rebríčku a raz sa stanem šéfkou úspešnej nadnárodnej spoločnosti. Vytrvalosti aj ctižiadostivosti som mala na rozdávanie. Bola som presvedčená, že sa mi to podarí. Keď ma pozvali na prvý konkurz, nadchýnala som sa a tešila. Povedala som o svojich plánoch Petrovi Zarazene som hľadela na jeho zaťaté zuby a sebaistota ma opúšťala.
„Domáce práce sa samy neurobia! A čo ak Baška ochorie? Vieš veľmi dobre, že zarábam dosť, aby som nás uživil. Makám od rána do večera, robím to pre vás, pre našu dcéru,“ hučia mi v ušiach slová, ktoré na mňa vyštekol.
Ja viem, pán vedúci, ja viem, pán riaditeľ, ako inak, pán generálny… Roky mu v duchu prikyvujem a moja ctižiadostivosť sa roztápa ako kocka ľadu v Petrovej whisky.
Naozaj sú ženy dobré len nato, aby poskytli chlapom telo a prali im ponožky? Hovorí sa, že za každým úspešným mužom treba hľadať ženu. On je síce hlavou rodiny, no tou hýbe krk. Množstvo topmanažérov, politikov a zbohatlíkov by dnes nebolo tam, kde sú, keby za nimi nestálo nežné pohlavie. Matka, manželka, dcéra, milenka… Z času na čas sa touto myšlienkou utešujem, pomáha mi uchovať si pocit dôležitosti a dôstojnosti. Veď bezo mňa by našu rodinu zožrala špina ešte skôr, než by umreli hladom. Tak!
V zámke zaštrkoce kľúč. Natiahnem si úzku puzdrovú sukňu a zakašem do nej bielu blúzku. Uhladím si plavé vlasy a poberiem sa k dverám. Chystáme sa na večeru k priateľom a ako zvyčajne, budeme meškať.
„Ahoj, miláčik,“ vyhupnem sa na špičky a vtisnem Petrovi bozk na líce.
„Hladný som,“ zamrmle. „Čo máme?“
„Ideme na večeru.“
„Na večeru?“ zopakuje nevľúdne a zamračí sa.
Človek by čakal, že sa poteší. Lenže to je celý Peter. Určite ma podozrieva, že som naňho narýchlo ušila nejakú búdu.
„Zabudol si? Binderovci nás pozvali,“ pripomeniem mu. „Bude tam aj Zuzana a nejaký pár.“
„Kto?“
„Neviem. Nepoznáme ich.“
Peter na mňa zachmúrene pozrie: „Je piatok, som uťahaný a nikam sa mi nechce. Nemôžeš ísť sama? Niečo si vymysli. Trebárs, že som odcestoval alebo že mám poradu.“
„Macko,“ pohladím ho po ramene. „Neblázni! Uvidíš, bude fajn. Konečne nejaká zmena. Vieš, ako dlho som nikde nebola? Krútim sa len okolo teba, za odmenu by si ma mohol aspoň raz za čas niekam zobrať,“ dohováram mu vyčítavo. A podotýkam, že právom. Peter trčí v práci od pondelka do piatka, sobotu prespí a v nedeľu zmizne do Rakúska na golf. A ja som zasa sama. Osamelá so svojimi myšlienkami, knihami a handrou v ruke premýšľam, kde je, čo robí a s kým, keďže ho od golfu neodradí ani dážď či sneh. Bielu loptičku vymení za farebnú a hrá sneh-nesneh. Ešte aj naše milovanie mi pripomína golf. Niekoľkými údermi trafí dierku a je po všetkom. Hotovo!
„To je tvoja chyba, že si nevieš nájsť dajakého koníčka. Nakupovanie sa nepočíta,“ vráti mi to a skope z nôh kožené poltopánky. Mala som čušať, tak mi treba!
„Peťo, nebuď hnusný,“ stisnem pery a odvrátim zrak. Nebudem sa obhajovať. Načo aj?! Neuspela by som. Mám rada knihy. To je môj koníček. Čo iné by som mala robiť? Obe moje kamarátky a spolužiačky z vysokej majú svoje povolania. Alena je účtovníčka v rodinnej firme, Zuzana šéfuje ekonomickému oddeleniu známeho potravinového reťazca. O mne si zaiste myslia, že sa len vyhováram na Petrove puntičkárske požiadavky a v skutočnosti sa mi pracovať nechce. Priateľky vídavam raz za štvrť roka, keď si v kalendári nájdu čas. Im je vzácny a ja ho mám nazvyš. A teraz, keď Barborka odišla študovať posledný ročník gymnázia do Londýna, tak dvojnásobne. Uvidíme sa na Vianoce. Dovtedy sa strachom o ňu zbláznim. Tŕpnem pri každom zvonení mobilu, čo sa bojím, že mi niekto zvestuje zlú správu. Barborka ochorela, zranili ju pri teroristickom útoku, zabil ju nejaký úchyl. V hlave skladám len hrôzostrašné scenáre. Petrovi sa zdôveriť nemôžem. Zahriakol by ma, že maľujem čerta na stenu, panikárim a ešte privolám nejaké nešťastie. A tak mlčím a každý večer otváram facebook, či mi dcéra napísala, aký mala deň, čo bolo v škole, či je doma, teda u rodiny, kde dočasne býva, a či jej môžem zatelefonovať.
S Petrom sme ju pred piatimi týždňami odprevadili až do jej malej izbičky. Kým sa Peter rozprával s Barborkinými náhradnými rodičmi, pomohla som jej vybaliť kufor a povykladať oblečenie do starožitnej skrine. Dokola som opakovala tie isté vety: „Dávaj si pozor! Nerozprávaj sa s cudzími ľuďmi! Nedaj sa zlákať zlou partiou. Nechodievaj večer sama von. Pri prechádzaní cez cestu sa vždy obzri najprv vpravo, až potom vľavo…“ Zaiste som jej liezla na nervy, ale nevedela som si pomôcť.
Lúčili sme sa takmer hodinu, stískala som ju, bozkávala, nie a nie sa od nej odtrhnúť, kým Peter netrpezlivo prešľapoval na mieste.
„Uletí nám to, Klára! Tak poď už!“
Nech! tislo sa mi na jazyk. Zostanem tu! Veď čo budem bez Barborky doma robiť? Lenže ako vždy nepovedala som mu nič a so slzami v očiach a s ťažkým srdcom som ho poslúchla.
Peter ma vytrhne z myšlienok: „Ty ideš takto?“
„Prečo? Tá sukňa je nová,“ pohladím jemnú čiernu látku. Viem, že mi pristane a že v nej vyzerám dobre.
„To som si všimol,“ odvrkne namrzene.
„Nepáči sa ti?“
„To mám ísť v obleku a kravate? Nemôžeme si obliecť niečo neformálnejšie?“
„Nie! Nepôjdem ako chudera!“
„Ozajstná chuderka, len čo je pravda! Už by som mal porsche, keby si všetko neoplieskala na handry,“ pobavene sa uškrnie.
Najradšej by som ho udrela. Prečo ma uráža a znevažuje? Prečo mi jednoducho nepovie, že mi tie handry pristanú? Slová sú predsa zadarmo!
Mlčky sa zvrtnem. Na nič iné sa nezmôžem. Nemám ďaleko k slzám. Celé dni som sama. Tri-štyrikrát do týždňa sa vyfintím, akoby som išla do práce. Do svojej kancelárie, hovorím si. V kníhkupectve si napokon kúpim ďalšiu knihu a v nejakom butiku niečo na seba. Chcem sa Petrovi páčiť, ale akosi často trafím vedľa.
Prepochodujem chodbou a zavriem sa v spálni. Zakaždým, keď medzi nami vznikne napätie, zdúchnem. Ohluší ma rev vlastných spomienok na ten neslávny deň a príde mi nevoľno…
