Philippa Gregory je obľúbená autorka historických románov ako boli Katarína Aragónska – večná princezná, Druhá Boleynová a Dedičstvo Boleynovcov.
Teraz vyšiel prvý diel novej nádhernej série Pani riek. Nezvyčajný životný príbeh Jacquett Luxemburskej, vojvodkyne z Bedfordu a grófky z Rivers.
Rozpráva svoj príbeh od stretnutia s Janou z Arcu, ktorú väznili na hrade jej strýka cez sobáš s vojvodom z Bedfordu, synom anglického kráľa Henricha IV., až po manželstvo s jej osudovou láskou Richardom Woodvillom, za ktorého sa tajne vydala bez kráľovho zvolenia a mala s ním 14 detí vrátane budúcej kráľovnej Alžbety Woodvillovej.
Vďaka rodinným vzťahom Woodvillovci nadobúdajú na kráľovskom dvore vplyvné postavenie aj moc a Jacquetta sa stáva hneď po kráľovnej druhou najvýznamnejšou ženou anglického dvora.
Philippa Gregory sa dlhodobo venuje ženským postavám v dejinách. Fascinujú ju hrdinky prehliadané tradičnými historikmi, ktoré bojovali o postavenie a moc, rozhodovali o budúcnosti kráľovstiev, a napriek tomu sa nezapísali do učebníc dejepisu. Presne tento typ postavy našla autorka v Jacquette Luxemburskej, ktorá porušila všetky dobové konvencie a vydala sa z lásky. Počas svojho života bola nielen súčasťou mnohých zlomových udalostí, sprisahaní a intríg, ale často aj ich strojkyňou.
„Philippa Gregory opäť úžasným spôsobom zachránila jednu zo žien anglickej histórie pred zabudnutím,“ napísali o nej The Daily Mail a Publishers Weekly dodáva: „Vo svojej ostatnej knihe opäť čaruje… Philippa Gregory dokazuje svoju vášeň a zručnosť, ktorá z nej urobila kráľovnú anglickej historickej beletrie.“
Začítajte sa do novinky Pani riek:
Táto zvláštna živá vojnová trofej tu teraz sedí na nízkom stolčeku v rohu cely pokojne ako poslušné dieťa. Na cínovej miske položenej na slame pri jej nohách ostali zvyšky jedla. Vidím, že môj strýko jej poslal celkom pekné kúsky mäsa, ba aj biely chlieb zo svojho stola, lenže ona si z toho veľa neodjedla. Pristihnem sa, ako z nej nespúšťam zrak: prezerám si ju zdola od chlapčenských jazdeckých čižiem až po hlavu, na ktorej má mužskú čiapku tesne na-sadenú na hnedých, nakrátko zostrihaných vlasoch. Vyzerá ako uväznené exotické zviera, levíča z Etiópie, ktoré nám ktosi poslal na rozveselenie našej veľkej rodiny Luxemburgovcov, ďalší exponát do našej zbierky kuriozít. Jedna dáma stojaca za mnou sa prežehná a zašepce: „Nie je to bosorka?“
Ja veru neviem. Ako to má človek vedieť? „Absurdné!“ rázne sa ozve moja prateta. „Kto vlastne nariadil držať to úbohé dievča na reťazi? Ihneď otvorte dvere!“
Nato muži začnú zmätene mumlať, ako sa jeden pred druhým usilujú vyhnúť splniť to, čo povedala, až napokon ktorýsi predsa len otvorí dvere cely veľkým kľúčom a prateta do nej rázne vstúpi. Zastane pred dievčinou, ktorá– určite už má sedemnásť alebo osemnásť rokov, je teda len o niečo staršia ako ja – hneď spod rozstrapatenej ofiny zdvihne zrak. Potom pomaly vstane, zloží si z hlavy čapicu a rozpačito sa zľahka ukloní.
„Som lady Jehanne, demoiselle Luxemburská,“ predstaví sa dievčine moja prateta. „Ste na hrade lorda Jána Luxemburského.“ Po týchto slovách sa mierne otočí k mojej mame a povie: „Toto je jeho manželka Jehanne Bethunská, pani tohto hradu, a tu zas moja praneter Jacquetta.“
Dievčina na nás uprene hľadí a obom sa nám kývnutím hlavy pozdraví. Keď sa pozrie na mňa, pocítim, ako priťahuje moju pozornosť, tak zjavne, priam hmatateľne, akoby sa ma ktosi jemne dotkol prstom na zátylku, a ja vtom zacítim závan čohosi magického. V duchu sa pýtam, či za ňou naozaj nestoja dvaja anjeli, čo ju vraj sprevádzajú, ako sama vyhlasuje, a ja teraz vnímam ich prítomnosť.
„Viete rozprávať, slečna?“ pýta sa jej prateta, keď dievčina nič nevraví.
„Ach áno, isteže, lady,“ odvetí mladé dievča so silným prízvukom, takým typickým pre champanský región. Uvedomujem si, že je pravda, čo sa o tejto zvláštnej dievčine povráva: je to len obyčajné sedliacke dievča, a to i napriek tomu, že stála na čele armády a korunovala kráľa.
„Dáte mi svoje slovo, že neujdete, ak vás teraz zbavím reťazí, čo máte na nohách?
“Dievča váha, akoby malo ešte aj inú možnosť na výber. „Nie, to nemôžem.“
Prateta sa usmeje. „Rozumiete tejto ponuke – ponuke prepustenia načestné slovo? Môžem vás z tejto cely dostať a umožniť vám žiť s nami tu na tomto hrade môjho synovca, ale musíte mi čestne sľúbiť, že odtiaľto neujdete.“
Dievčina sa zachmúri a odvráti hlavu. Vyzerá, akoby nedôverčivo počúvala nejakú radu, a vzápätí nesúhlasne potrasie hlavou. „Viem, čo znamená prepustiť na čestné slovo. Je to sľub, ktorý dáva rytier druhému rytierovi. Platia medzi nimi pravidlá ako pri rytierskom turnaji. U mňa je to však iné. To, čo ja poviem, je ozajstné, nie ako v rytierskych spevoch trubadúrov. Pre mňa to nie je nijaká hra.“
„Slečna, dať niekomu čestné slovo vôbec nie je hra!“ preruší ju teta Jehanne.
Dievčina sa na ňu zadíva a riekne: „Ó, lady, je to hra. Šľachtici tieto záležitosti neberú vážne. Tak vážne ako ja. Hrajú sa na vojnu a vymýšľajú si pravidlá. Vysadnú na kone, robia nájazdy na sedliacke usadlosti, pustošia ľuďom polia a smejú sa, keď vidia horieť slamené strechy sedliackych domov. Takže ja nemôžem nič sľúbiť. A okrem toho, ja som už svoje slovo dala.“
„Vari tomu, kto si neprávom vraví francúzsky kráľ?“
„Kráľovi nebies.“
Moja prateta sa na chvíľu zamyslí a potom povie: „Nariadim, aby vám sňali okovy a strážili vás, aby ste neušli. Potom si môžete prísť posedieť s nami v mojich komnatách. To, čo ste vykonali pre svoju krajinu a pre toho vášho princa, je zrejme veľkolepé, Jana, ibaže nesprávne. No tu u mňa pod mojou strechou vás nechcem vidieť spútanú v reťaziach.“
„Poviete svojmu synovcovi, aby ma oslobodil?“
Prateta zaváha. „Ja mu nemôžem nič prikazovať, ale urobím, čo sa dá, aby vás poslal späť domov. V každom prípade mu však nedovolím, aby vás vydal Angličanom.