Keď má vyjsť nová Jana Pronská….teda jej kniha, mnohé sa už nevieme dočkať.
Na Romantike sa vám snažíme prinášať väčšie úryvky už pred vydaním a tak to bolo aj pri Verenici. Mala obrovský úspech.
Teraz sa dozviete viac o knihe a ponúkame ďalšiu veľkú ukážku, akú nikde inde nenájdete – to pre tie, ktoré ešte nepodľahli a stále váhajú.
Verte – ak máte rady historické romance, Verenicu musíte mať:-)
A pozor – na konci článku súťaž o knihu s autogramom
(už máme výherkyňu, čítajte dolu)
Verenica vás na 250 stranách prenesie do dávnej minulosti. Jana Pronská opäť postavila fiktívny príbeh na reálnych základoch. „Brezovickí šľachtici mali na Slovensku veľmi významné postavenie v období svojho rozkvetu,“ vysvetľuje autorka. „Hamborek – malá pevnosť v ich vlastníctve ešte existovala v 15 storočí, kým zanikla úplne a nenávratne.“
Šľachtickej dcére Juliane Brezovickej osud nenadelil šťastné detstvo. Matka jej zomrela pri pôrode a otec na ňu kvôli tomu zanevrel. Vychováva ju stará bylinkárka, ktorá ju chráni pred krutou kastelánkou.
Jej život sa však od základu zmení, keď do pevnosti Hamborek zavíta Imrich Tárcai, mladý syn grófa z Kamenice, aby sa z poverenia kráľa stal Julianiným snúbencom a poručníkom. Z nechceného dieťaťa je tak dedička Hamborka a Imrichova verenica.
Z Juliany vyrastie krásna mladá žena, no na svojho snúbenca čaká dlhých päť rokov. Keď už prestáva dúfať, že sa s ním stretne, dostane pozvanie na kráľovský dvor. Ibaže v Budíne ju nečaká hrdina z jej detstva, ale zhýralý pijan a záletník.
„Kto je to?“ opýtal sa kráľ.
Alžbeta, kráľovná matka, sa usmiala: „Ak ma pamäť neklame, syn môj, mala by to byť Juliana Brezovická, budúca nevesta Imricha Tárcaia. Gróf pred časom požiadal o jej uvedenie na dvore.“
„Imrichova snúbenica?“ neveriacky zdvihol obočie kráľ. „Nuž, ak ho ani táto deva nepreberie k životu, tak je nadobro stratený! Je naozaj nádherná. Netušil som, že na severe v horách máme poschovávané takéto krásavice.“
Zdrvená Juliana však požiada kráľa, aby zrušil ich zasnúbenie. Je však všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá? Je Imrich naozaj tým, za koho ho všetci pokladajú?
Dramatické udalosti, hrozba moru pustošiaceho krajinu a všadeprítomná smrť preveria odvahu a česť každého človeka. Nájdu Imrich s Julianou opäť cestu k sebe a dajú šancu láske, ktorú skrývajú v srdci?
V novom príbehu Verenica zažijete dobrodružnú cestu za láskou, hoci chvíľami stratíte posledné kúsky nádeje, že to pravé zaľúbenie naozaj existuje. A autorka opäť vystavila svoju hrdinku ťažkým skúškam, potrápila ju, no práve v takýchto chvíľach cítime, že žijeme a dokážeme dostať zo seba to najlepšie. „Mimochodom, Juliána bola aj moja babička, ktorú som milovala,“ prezrádza obľúbená autorka historických romancí.
Začítajte sa do novinky Jany Pronskej Verenica:
Imrich celý čas svoju snúbenicu nespustil z očí. Neustále priťahovala jeho pohľad a on nechápal, ako je možné, že sa tak veľmi zmenila. Keď ju pred rokmi spoznal, bola ešte len dieťa, so sinkami na tvári a stopami po týraní na útlom tele. Nemohol uveriť, že je to ona. Bola iná, prekrásna, sebavedomá, smutná.
Iba jej zelené oči sa nezmenili. Boli jasné, žiarivé a plné vzdoru. Dnes sa takto dívala naňho. Iba na maličkú chvíľočku, keď ju požiadal o tanec, mal pocit, že je opäť jej hrdinom. A pre ten krátky záblesk v jej očiach chcel veriť, že ešte má nádej.
Keď Julianu zastavilo kráľovnino páža, chvatne vystúpil z kola tancujúcich dvoranov a snažil sa ju dobehnúť, aby ju varoval. Keď sa do niečoho vložila Alžbeta, väčšinou hrozili problémy. Spoliehať sa na kráľovnino dobré srdce bolo rovnako pochabé, ako chcieť zachytiť do dlaní padajúcu hviezdu.
Do cesty mu náhle vošla Barbora a zdrapila ho za ruku. „Správaš sa ako hlupák!“
„Barbora, pripomínaš mi hada. Krútiš sa, ako sa ti to hodí, a keď si v ohrození, hryzieš!“
„Daj si pozor, Imrich, hadí jed je nebezpečný! Si môj!“
Imrich sa najprv schuti zasmial, no vzápätí zvážnel. Díval sa na svoju milenku, ktorej chladná krása nemala jedinú chybičku. No srdce sa mu ani nezachvelo. Necítil vôbec nič, ani nenávisť, tobôž nie priateľstvo, ba dokonca ani náznak vzrušenia. Nechápal, ako s ňou mohol zase skončiť v posteli, keď mu je úplne ľahostajná. Určite v tom boli tie odporné odvary. Keby sa nemusel stýkať s jej švagrom Albertom Podmanickým, už dávno by sa bol s ňou porátal.
Oproti nej bola jeho snúbenica nevinná a neskúsená, a predsa mal pocit, že mu pri jedinom jej pohľade vyskočí srdce z hrude.
„Si bosorka, Barbora!“ precedil cez zuby Imrich, no Barbora sa len zasmiala.
„To mi hovoríš zakaždým, Tárcai, a predsa si vždy skončil v mojej posteli. Veď uvažuj, šušká sa, že tá chudera chce dosiahnuť zrušenie vášho zasnúbenia…“
„Klameš!“ vyštekol podráždene.
„Mne si sľúbil manželstvo, Imrich, a ja sa postarám, aby si skôr či neskôr svoje slovo dodržal!“
„Bol som spitý do nemoty, že si to nepamätám?“
„Hej, ale to nie je dôležité… Dôležité je, že mám na to svedkov!“
„Si hnusná intrigánka, Barbora… Prečo si, dočerta, nenájdeš inú obeť? Obzri sa vôkol, ak by si chcela, mohla by si…“
„Ale ja chcem teba, Imrich. My dvaja sme dokonalá dvojica… ja som potvora a ty… vierolomník!“ povedala pokojne, dobre vediac, že trafila do čierneho.
Imrich od nej zhnusene odstúpil.
„Len ja viem, Imrich, čo ťaží tvoju čiernu dušu, a ver, že to vytiahnem na svetlo božie, ak mi nedáš svoje meno!“
„To neurobím! Nemáš nič, čím by si ma prinútila!“
„Si si istý, Imrich?“
„Nenávidím ťa!“
„Nemôžeš utiecť pred svojou minulosťou, a ja som jej súčasťou! Priprav sa na to, že ak nezmeníš názor, skončíš v tej najhoršej kobke, bez cti a mena svojho otca, ktoré si tak nehanebne pošpinil… Si úbožiak! Slintáš nad tou vidiečankou, až to kole oči!“ smiala sa, ale nebol to pekný smiech.
„Bodaj by si sa prepadla do horúcich pekiel, Barbora! Budem preklínať každú minútu odo dňa, keď som ťa stretol… Ak sa opovážiš priblížiť k Juliane, prisahám, že to oľutuješ! Daj od nej ruky preč!“ povedal ostro a odpoveďou mu bol iba britký pohľad.
Starý gróf ich namosúrene sledoval z diaľky, no niečo sa mu nezdalo. A keď po Barborinom odchode Imrich zostal stáť bledý a zamyslený, zaumienil si, že sa čo najskôr musí dozvedieť, čo sa deje s jeho jediným synom. Práve sa zhováral s Mikulášom Séčim, županom Spišskej i Šarišskej stolice a otcom rovnako nehodného syna Zoltána, ktorý bol Imrichovým priateľom. Obaja trápili svojich otcov zhýralým životom.
Séči mu potvrdil nedobré chýry o rýchlo sa šíriacej epidémii z prímoria. Mor – čierna smrť, najhoršia choroba, aká môže ľudstvo postihnúť – sa blížil k Budínu.
Pre Tárcaia však bol teraz dôležitejší jeho syn.
„Počúvaj ma, Juraj, neber moje slová na ľahkú váhu a vráťte sa domov…“
„Keby to záviselo odo mňa, vôbec tu nie som!“
Mikuláš Séči ho potľapkal po pleciach a ukázal na Imricha: „Robí ti rovnaké starosti ako mne Zoltán. Ožeň ho a nepusť naspäť na dvor. Vybral si mu dobrú ženu, je mladá, bohatá a navyše krásna. Mal by sa ňou pýšiť ako páv a ukončiť milenecké pletky…“
„Moja reč, Mikuláš, no sám dobre vieš, akí sú mladí tvrdohlaví.“
„To mi hovor! Len čo sa Zoltán ukáže, dám ho v reťaziach odviezť na Spiš a ožením ho! Už som sa rozhodol, niet na čo čakať.“
Juraj sa usmial. Veľmi dobre chápal Mikulášov postoj. Ich synovia akoby sa celkom zbláznili, ignorovali všetky rady, vysmievali sa zákonom, no kráľ im ich výstrelky nevedno prečo toleroval.
Mikuláš Séči bol Tárcaiov starý priateľ, s ktorým ho okrem nepodareného syna spájala i spoločná minulosť. Juraj Tárcai nemal politické ambície, radšej sa zdržiaval na svojom panstve a zveľaďoval ho, zatiaľ čo Mikuláš postupoval v rebríčku hodnostárov hornouhorských žúp a vravelo sa, že poškuľuje aj po úrade palatína.
„Ako som povedal, Juraj, ber rodinu a choďte odtiaľto! Hovorí sa, že aj kráľ čoskoro odíde na sever, pliaga sa blíži. Panstvá v horách sú najbezpečnejšie!“ varoval ho ešte raz Mikuláš a podal mu pravicu.
„Neboj sa, Mikuláš, len čo kňaz posvätí manželský sľub môjho syna a panny Juliany, odídem a viac sa sem nevrátim.“
„To by bola škoda, Juraj…“
„Pre mňa nie!“ Gróf Tárcai ukončil rozhovor práve vo chvíli, keď do dvorany vstúpila Juliana a rozbehla sa rovno k nemu.
„Kráľovná matka mi sľúbila pomoc! Požiadala som o zrušenie záväzku,“ povedala rýchlo a Juraj si len vzdychol. Keď vrhol pohľad na miesto, kde stál jeho syn, už tam nik nebol. Sklamane sa otočil k mladej žene a ponúkol jej rameno. Musím niečo urobiť, vravel si v duchu, aj keby som mal Imricha zobudiť uprostred noci.
˷˷˷˷
„Vítam vás, Imrich, nech už myslíte na čokoľvek!“ povedala so žiarivým úsmevom kráľovná, keď k nej konečne prišiel. Mračil sa, nemal dôvod na radosť. Barbora mu dočista skazila večer, ale prečo by sa mal vlastne čudovať? Pokazila mu celý život… Mlčal a tešil sa na chvíľu, keď jej bude môcť všetko vrátiť aj s úrokmi. Ibaže príchod snúbenice mu prekazil všetky plány.
Napriek neveselým úvahám padol pred kráľovnou na kolená a odovzdane čakal, čo mu bude vyčítať tentoraz.
„Imrich, vy veľmi dobre viete, že nebyť vášho priateľstva s Ľudovítom, vaše postavenie by bolo, mierne povedané, neisté…“
„Vaše veličenstvo, uvedomujem si, že som sa v poslednom čase nesprával najlepšie…“
„Vraj nesprával najlepšie,“ skočila mu do reči kráľovná, „správali ste sa ako šialenec, mladý muž!“
„Ja to viem, vaša milosť, a prosím o zhovievavosť. Dávam vám svoje slovo, že sa to už nebude opakovať!“
„A môžeme vášmu slovu veriť, Imrich Tárcai?“
Pevne zaťal sánku a snažil sa ovládnuť. Vytrpel toho veľa, ale útok na jeho česť bol horší ako všetky útrapy, ktoré musel za posledné roky znášať. Sklonil hlavu a mlčal. Prvé, čo mu pri kráľovninej otázke napadlo, bola jeho verenica. Môže odprisahať, že sa z neho znova stane rytier, na ktorého bude hľadieť s úctou? V tej chvíli si uvedomil, že o to stojí. Veľmi. Chce sa jej dívať do očí naplnených láskou… Aspoň jeden jediný raz.
„Rád by som vám to vysvetlil, vaša milosť, no viaže ma sľub. Prisahám, že už čoskoro sa všetko dozviete. Dovtedy prosím o zhovievavosť a strpenie.“
Kráľovná ho chvíľu pozorovala spod privretých viečok a napokon prikývla. Keď mu dôveruje jej syn, bude zhovievavá, prečo nie. No jedno si neodpustila.
„Tak dobre, Imrich, ale musíte mi niečo sľúbiť. Ustrážte si svoju verenicu, nerada by som mala na dvore ďalší škandál, v ktorom by figurovalo vaše meno.“
„Vaše veličenstvo, kam tým mierite?“ opýtal sa prekvapene.
„Kam tým mierim?“ zvýšila hlas kráľovná matka. „Juliana Brezovická práve požiadala o anulovanie vášho zasnúbenia!“
Imrich zaťal zuby a sklonil hlavu. Nečudoval sa jej. Juliana bola hrdá žena, kristepane, vôbec tu nemala byť. Chýbalo len pár týždňov a vrátil by sa po ňu do Hamborka.
Vítala by ho ako hrdinu.
Milovala by ho.
No darmo plakať nad rozliatym mliekom. Musí sa s tým vyrovnať, pokojne vyčkať na rozhodnutie kráľa.
„Čo mi na to odpoviete, Imrich?“ spýtala sa kráľovná matka o poznanie miernejšie.
„Nemám čo povedať, vaše veličenstvo, svoju verenicu som si vždy ctil. Urobil som, čo som urobil, minulosť nevrátim, no budúcnosť môžem ovplyvniť.“
„Nechcete ju teda prenechať inému uchádzačovi o Hamborek?“
„Mne nikdy nešlo o majetok panny Juliany…“
„Naozaj? Tak mi povedzte, Imrich, čo chcete vy?“
Imrich zdvihol pohľad zo zeme a pozrel na kráľovnú matku.
„Iba ju, pani moja, iba jej ruku a možno… jej lásku.“
˷˷˷˷
„Kedysi dávno kľačal rytier pri mojich nohách a prisahal…“ nahlas spomínala jedného večera Juliana, sediac v priestrannej svetlici mestského domu. Dívala sa pritom do plameňov v kozube, aby nemusela hľadieť do tváre svojmu poručníkovi grófovi Tárcaiovi. Vonku sa poriadne ochladilo. Najradšej by už bola doma, obklopená známymi tvárami a lesmi, ktoré jej veľmi chýbali, chýbala jej aj domáca kuchyňa. Celý mesiac žila ako vo sne. Samé plesy, turnaje, hostiny a dvorné intrigy.
Zakrátko pochopila, ako to v kráľovskom paláci chodí. Že aj tam ako všade inde žijú úprimní i falošní ľudia. Tí druhí neváhali rozdupať jej nevinné detské sny na prach a obrať ju o všetky ilúzie. Škodoradostne jej zvestovali, že poslednou Imrichovou milenkou bola práve Barbora Podmanická, ktorá sa na ňu zlomyseľne vyškierala zakaždým, keď sa stretli. A Juliana bez jediného slovíčka ponosy pretrpela každý jej zákerný útok. Nebyť kráľovnej Alžbety, na ktorú sa spoliehala, už dávno by zdupkala domov.
Barbora zašla až tak ďaleko, že jej nehanebne opísala, aký je Imrich schopný, vynachádzavý milenec. Líca jej horeli, keď utekala z kráľovského hradu, mysliac pritom na hriešnu vášeň, ktorú jej snúbenec cíti k tejto nemravnici.
Bolelo to, Bože, tak veľmi to bolelo…
V tej chvíli si neželala nič iné, len aby už mala od neho pokoj. Otvorene mu to dávala najavo zakaždým, keď sa stretli. Hlavne s ním nehovoriť, nedostať sa k nemu priveľmi blízko…
Barbore sa podarilo prebudiť v Juliane žiarlivosť. Mladá dievčina žiarlila na sokyňu, ktorá bola nesmierne krásna, skúsená a obdivovaná žena. Žiarlila, že namiesto nej objíma Imrich ju… Netušila, že Barbora, plná zloby, sa ju iba snaží vyprovokovať, aby sa znemožnila, a tak sa jej zbaviť.
Niekoľko dní svojho snúbenca vôbec nevidela, a keď sa potom stretli, správal sa ako dokonalý dvoran. Sotva sa jej dotkol, keď jej bozkal ruku, akoby si od nej držal odstup. Letmý dotyk jeho pier však pálil ako žeravý kov.
Juliana sa cítila zmätená. Z jednej strany chcela, aby sa konečne zrušilo ponižujúce zasnúbenie, no z druhej túžila po návrate ilúzií, po naplnení sna, ktorý sa jej sníval celé roky.
Chcela vedieť, čo by cítila, keby ju Imrich zovrel v náručí. Či by sa ten úžasný pocit bezpečia a nádeje, ktorý sa jej navždy vryl do pamäti, vrátil aj po rokoch odlúčenia. Po tom, ako ju snúbenec zradil, porušil prísahu…
Juliana sklonila hlavu, aby Juraj Tárcai nevidel rumenec, ktorý jej zalial tvár zakaždým, keď myslela na jeho syna.
„Ja viem, že Imrich vám ublížil, ale…“ prihovoril sa jej po chvíli ticha gróf.
„Tak prečo s tým znova začínate, pane?“ ihneď ho prerušila Juliana.
Juraj Tárcai bol v posledných dňoch akýsi iný, utrápenejší než zvyčajne, mĺkvejší. Juliana to pripisovala tomu, že jej zazlieva žiadosť o anulovanie zásnubnej zmluvy, no nikdy jej to nepovedal priamo. Nič jej nevyčítal. Naopak, začal okato sprostredkovávať „náhodné“ stretnutia, obhajovať syna a vyvracať jej výhrady. Niečo sa zmenilo, cítila to.
No Juliana jeho úsilie tvrdohlavo odmietala. Presviedčala samu seba, že koná správne. Nechcela s Imrichom hovoriť, nechcela sa s ním zblížiť a už vôbec nie mu odpustiť!
Starý pán sa pohodlne oprel v kresle a napil sa sladkého vína. Chvíľu mlčal, obzerajúc si debny plné šiat, pripravené na odchod z Budína. O deň, možno o dva kráľ vyrazí na jesennú poľovačku do zvolenských lesov a oni sa poberú s ním. A ktovie, možno pôjdu rovno domov.
„Skôr či neskôr sa aj tak budete musieť vydať, Juliana!“
„Ja si to uvedomujem, pane, ale nie za vášho syna…“
„Imricha už poznáte, ale…“
„Mýlite sa, pane, toho človeka, ktorým sa stal, nepoznám a ani nechcem poznať!“
„A čo ak sa mýlite? Čo ak sme ho všetci odsúdili bez toho, aby sme poznali pravdu?“
„Akú pravdu, pane? Sám ste povedali, že sa z neho stal odroň, pijan a smilník…“ namietla rozčúlene. Mala už dosť výhovoriek, došla jej trpezlivosť. Stačilo, že jej vlastné srdce ju neustále týralo pochybnosťami, zahanbujúcou vinou.
Nezabúdala, komu má byť vďačná za život, ktorý viedla posledné roky, no sklamanie a urazená hrdosť boli silnejšie.
„Panna Juliana!“ vykríkol pohoršený gróf a vstal z kresla. Prešiel pár krokov a pristúpil k chvejúcej sa dievčine.
„Nepoznávam vás! Boli ste milé, pokorné žieňa, no v poslednom čase akoby ste rozum potratili! Ja viem, že zvítanie so snúbencom ste si predstavovali inak, chápem aj to, že ste v hneve požiadali kráľovnú o anulovanie zásnubnej zmluvy, no uvedomte si láskavo, že som váš poručník. Staral som sa o vás ako o vlastnú dcéru, mám vás rád, no v prvom rade ja musím usúdiť, že dôvody na anulovanie zasnúbenia sú opodstatnené. Čo vás vlastne zožiera, Juliana? Že vám Imrich nebol verný? Že sa zabával ako ostatní muži v jeho veku? Že mal milenku? Dovoľte, aby som vás upozornil, že muži majú svoje potreby a pokiaľ nezasvätili život cirkvi a Bohu, všetci skončia v posteli nejakej ženy! Zbytočne sa tvárite pohoršene, je to tak! Imrich sa s vami zasnúbil, keď ste mali dvanásť rokov, boli ste ešte len dieťa! No odkedy ste tu, na nijakú ženu ani nepozrel. Môj syn chce splniť svoj záväzok… A ja si to želám tiež!“
„Môj pane, ja…“ chcela protestovať, no gróf ju nepustil k slovu.
Začínal byť zúfalý, lebo nepomáhali žiadne argumenty, jeho budúca nevesta tvrdohlavo odmietala všetky pokusy o zmierenie.
„A čo ak sa panstvo dostane do rúk takého človeka, akým bol váš otec, čo potom? Váš ľud uvrhne do poroby a vás ponechá napospas osudu… Ste dedička panstva a ste zaň zodpovedná, uvedomujete si to?“
Gróf vedel, že jedine vydieraním si vynúti jej pozornosť. Priečilo sa mu to, no nemal inú možnosť. Pripomenul jej minulosť, a tá bola ešte vždy hlboko zakorenená v jej spomienkach ako nočná mora.
„Prečo mi to robíte, pane?“ šepla tichučko.
„Nechcem, aby ste ma pokladali za nepriateľa, no mali ste dosť času na zmierenie. Skúste sa na to pozrieť z druhej strany. Väčšina šľachtických dcér nemá možnosť spoznať svojho nastávajúceho. Rodiny sa jednoducho dohodnú a spoja majetky. Nikto nehľadí na pocity nevesty či ženícha. Vy máte šťastie…“
„Tomu hovoríte šťastie?!“
„Áno, zobuďte sa! Ste na dvore dosť dlho, aby ste videli, ako to chodí. Napriek všetkému je Imrich môj syn. Nemusíte mu odpustiť, ale spravte, čo sa od vás očakáva… Čo očakávajú vaši poddaní. Ktorá zo žien vo vašom postavení má možnosť voľby? Väčšinou vidia svojho budúceho manžela až pri oltári, a mnohé z nich sú nútené prisahať vernosť mužovi, ktorý by im mohol byť otcom. Vy Imricha poznáte, viete, že je v ňom veľa dobrého, je mladý a ctí si vás, čo je viac, než ste mohli kedy čakať.“
„A čo kráľovná a arcibiskup…?“ hlesla po chvíli ticha, vstrebávajúc grófove slová.
Nechcela mu ublížiť, na to si ho priveľmi vážila, nechcela si pohnevať jediného človeka, ktorému v tomto cudzom svete dôverovala, no pristúpiť na jeho požiadavku bolo pre ňu veľmi ťažké.
Nebol pri nej, keď si z nej na dvore robili žarty, do očí sa jej vysmievali, akého ženícha sa jej dostalo… Mala len sedemnásť rokov, naivnosť dievčaťa z hôr, ktoré nepoznalo intrigy a hry veľkého sveta. Všetky tie reči jej ubližovali, ponižovali ju… Nie! Zaťala sa.
Sklonila hlavu a stisla pery, spoliehajúc sa na to, že kráľovná predsa len zasiahne.
Juraj Tárcai sa neveselo zasmial. Neušlo mu, že dievčina sa upína na prisľúbenú pomoc. Nevedel, ako jej má vysvetliť, že Alžbeta ani prstom nepohne, kým z toho nebude mať osoh.
„Nevážim si vášho syna… Ako mu mám teda prisahať úctu a poslušnosť pred Bohom?“
„Naučíte sa!“ povedal rázne.
Nedokážem to… bleslo jej hlavou. Nemôžem… To radšej ujdem… Odvrátila sa od svojho poručníka, aby nevidel jej vzdor a nevyčítal jej z očí, na čo myslí.
Nad mesto sa zniesol súmrak a onedlho sa celkom zotmelo. V meste kde-tu v oknách horeli sviečky, ľudia sa už ukladali na odpočinok. Iba kráľovský palác na vŕšku žiaril stovkami svetiel. Aj dnes tam určite hodovali a tancovali.
„Juliana, žiadam vás posledný raz, prijmite Imricha a dovoľte mu všetko vysvetliť… Verte, že niekedy veci vyzerajú inak, ako v skutočnosti sú… Práve vy by ste to mali vedieť…“ dodal nečakane tvrdo a vykročil k dverám. „Nič viac od vás nechcem!“
Odtiahol závoru a sklamaný vyšiel z izby. Myslel na Imricha a i na tú noc, keď sa konečne dozvedel pravdu.
˷˷˷˷
Uprostred noci vtrhol do synovej izby s úmyslom nedať sa odbiť. „Vstávaj!“ zakričal mu nad hlavou. Imrich, nemilosrdne vytrhnutý z tuhého spánku, namrzene zamrmlal: „Nemôže to počkať do rána…?“
„Ani náhodou, synak,“ odsekol gróf a Imrich konečne vyliezol z postele. Usadil sa do kresla pred kozubom a pošúchal si ospalé oči.
Starší muž prihodil niekoľko polien na vyhasínajúce uhlíky a tie okamžite vzbĺkli. Miestnosť osvetlili mihotavé plamene. Ich tlmené svetlo vytváralo atmosféru ako stvorenú na dôverný rozhovor otca so synom.
„Čo, dočerta, chcete, otec?“ zavrčal Imrich. „Veď vidíte, nie som ani s milenkou, ani spitý do nemoty…“
„Juliana chce za každú cenu dosiahnuť zrušenie zásnubnej zmluvy. Požiadala o pomoc kráľovnú…“
„Alžbeta sa jej nechystá vyhovieť… Žiadneho posla nevyslala…“
„Odkiaľ to vieš?“
„Povedala mi to.“
„Ty si hovoril s kráľovnou?“
„Hej…“ Imrich sa už celkom prebral. „Poskytla mi mesiac, inak sa Juliana bude musieť za mňa vydať aj proti svojej vôli…“
„Bude ťa nenávidieť ešte viac…“
„Ja viem…“
„A tebe je to jedno?“ Gróf sa postavil a začal sa pomaly prechádzať po miestnosti. Bolo mu smutno. Už nemal síl ďalej sa hádať. V duchu ľutoval Julianu i svojho syna.
„Vieš, syn môj, som už starší človek a nechápem to… Čo sa vlastne stalo? Keď si sa vrátil z Hamborka, mal som pocit, že si spokojný… Chápal som aj potreby muža, túžbu vybúriť sa, ale teraz som zmätený. Ničíš si život, ale prečo chceš zničiť aj Julianu? Čo ti tá dievčina urobila? Čím sa voči tebe previnila, že ju takto trestáš? Prečo hanobíš rodinu a jej dobré meno…?“ opýtal sa nakoniec zlomene. Zaboril si hlavu do dlaní a popravde už ani nedúfal v odpoveď.
„Chcete to vedieť, otec? Chcete vedieť pravdu?“ opýtal sa Imrich a gróf zdvihol hlavu.
Otec i syn hľadeli na seba v nočnom šere. Blikajúce sviece i plamene v kozube kreslili na steny komnaty strašidelné obrazce. Tváre oboch mužov prezrádzali napätie a nervozitu.
Juraj prikývol. Aj tá najhoršia pravda je lepšia než nevedomosť.
„Najprv mi musíte odprisahať, že všetko, čo sa teraz dozviete, si necháte pre seba. Prosím…“
Gróf znova prikývol a zamrazilo ho.
„Pamätáte sa, ako pred pár rokmi v Neapole zavraždili Alžbetinho syna Ondreja?“ začal potichu Imrich, ale nečakal na odpoveď. „Bol som pri tom… Videl som jeho doráňané telo, zvíjajúce sa v agónii… Jed im nestačil, potrebovali krv, veľa krvi… Bol iba chlapec, čo sotva udržal v rukách meč, vôbec nechápal, že mocenské záujmy jeho matky ho budú stáť život.“ Stislo mu hrdlo ako zakaždým, keď sa mu vybavila desivá spomienka, a oči mu potemneli.
„A ako to súvisí s tebou?“ opýtal sa Juraj, keď sa Imrich na chvíľu odmlčal. V pohľade sa mu zračil záujem.
„Ja…? Ja som ho mal chrániť, ale zlyhal som… Prišiel som neskoro… Držal som ho v náručí, keď zomieral, a nad jeho mŕtvym telom som prisahal, že nedopustím, aby vrahovia unikli trestu. Vtedy som ešte nevedel, že neapolské kniežatá majú na Ľudovítovom dvore komplica… zradcu, ktorý obetoval život dieťaťa, len aby Alžbete zabránil ovládnuť ich krajinu. Chápete to, otec?“
„Imrich, ja som žil na dvore Ľudovítovho otca a viem, že intrigy a pokusy o kráľovraždu tu vždy boli aj budú…“
„To je pravda, ale až časom som pochopil, že Ondrejovou smrťou sa to neskončilo… Zavraždili všetkých korunných princov a teraz sa usilujú zabiť… kráľa. Vyzerá to tak, že sa niekto snaží vyhladiť všetky Alžbetine deti, vyhladiť celú kráľovskú rodinu. Všetkých Anjouovcov!“
Juraj odrazu prudko vstal a začal chodiť hore-dolu po miestnosti. Myšlienky mu vírili v hlave závratnou rýchlosťou.
„Čo na to Ľudovít a jeho matka?“ opýtal sa náhle.
„Kráľ o všetkom vie, ale Alžbeta nie. Nie je múdre zaťažovať matku správami, že niekto sa usiluje pripraviť o život jediného syna, ktorý jej zostal. Už prišla o priveľa detí… Vari ste si mysleli, že by mi kráľ tak ľahko odpustil a prijal ma na dvor, keby nevedel, čo sa deje?“
„A čo s tým máš spoločné ty?“
Imrich sa usmial. Prvý raz po dlhom čase ho Juraj videl usmievať sa.
„Pod maskou rebela, pijana a záletníka pôsobím neškodne, ale v skutočnosti riadim celú skupinu odvážnych mužov, ktorí zbierajú dôkazy o zradcoch. Nebolo inej cesty, každý pokus usvedčiť ich zlyhal, majú pridobrých špehov.“
„Už vieš, kto…?“
„Áno, ale potrebujem ešte zopár dní… Potrebujem dôkaz, že zaútočia znova… Kedy a kde…“
„Na kráľa?“ s posvätnou hrôzou zvolal gróf a syn sotva viditeľne prikývol.
„Panebože, Imrich! A ja som si myslel…“
„To nič, otec… Všetci si to myslia… No o pár dní sa celá táto komédia skončí a ja dostojím svojej prísahe. Dúfam, že to nijako neuškodí tebe ani mojej verenici… Nemali ste ju sem zavolať, otec! Doma bola v bezpečí.“
V tej chvíli Juraj Tárcai pochopil, čo sa vlastne stalo. Skryl si hlavu do dlaní a sťažka dýchal.
„Ste v poriadku, otec?“ Imrich okamžite vyskočil, no Juraj ho zastavil odmietavým gestom. Potreboval iba chvíľku, aby sa spamätal. Nevedomky ohrozil synovo poslanie aj chovanicu, za ktorú bol zodpovedný. Keby čo i len tušil…
„Prečo si mi nič nenaznačil?“
„A ako? Veď sme sa nevídali… Posielať odkaz by bola samovražda, a navyše by som tým ohrozil aj vás. Stačí, že sledujú každý Julianin krok. Keď je na mňa nahnevaná, pôsobí vierohodne,“ neveselo sa usmial.
„Ona…“
„Bola chyba pozvať ju na dvor…“ zopakoval Imrich. „Nedá sa vylúčiť, že nás odhalia, a ona je moja snúbenica… Neodpustil by som si, keby sa jej niečo stalo.“
„Preto ti vyhovuje, keď si všetci myslia, že ťa nenávidí?“
„Nie tak celkom, mohli by ju využiť proti mne. Prosím Boha, aby k tomu nikdy nedošlo.“
„A ako do toho všetkého zapadá tvoj vzťah s Barborou?“
Imrich sa odmlčal, chvíľu sa díval do zeme so zvesenými plecami, akoby hľadal vhodné slová. Keď sa napokon ozval, jeho hlas znel cudzo.
„Keď pred pár rokmi prišla na dvor, bola krásna a žiaduca, nepopieram, že sme si zopár ráz spríjemnili noc. Ona bola dvorná pobehlica a ja vyvrheľ, ktorému kráľ prejavoval priazeň, a ukázalo sa, že zo mňa iba ťahá informácie.“
„Využila ťa…“
„Nechápte ma zle, otec, mal som podozrenie, že so sprisahaním proti kráľovi má niečo spoločné aj Barborin švagor Albert Podmanický! Priveľmi často sa stretávali s Huňadym, ktorý si brúsi zuby na uhorský trón, a s ďalšími dolnozemskými kniežatami, ktorých proti Anjouovcom huckala sama Jana Neapolská. Myslím si, že finančne podporuje zradcov, aby sa Ľudovít sústredil na nich a dal pokoj Neapolu. Ale vrátim sa ešte k Barbore. Vieš, vedela veci, o ktorých nezasvätení nemali ani tušenia. Nazdala sa, že ma tým môže vydierať, a ja som ju v tom nechal. Dal som sa zverbovať do Podmanického skupiny zradcov, a práve Barbora ma odporúčala. Párkrát som im v predstieranej opitosti vyzradil, kedy a kam sa kráľ chystá, a zatiaľ sa nám zakaždým podarilo zabrániť útoku.“
„Tak preto si…?“ zvolal Juraj. Konečne mu všetko začínalo dávať zmysel.
„Musel som sa prispôsobiť… Nechcel som, aby sa to Juliana dozvedela, zažila už toľko krutosti, ako iní neprežijú za celý život, ale dal som svoje slovo, otec, že dostanem na šibenicu komplicov Ondrejových vrahov, a aj to urobím. Boh mi je svedkom, že áno! Možno to trvalo dlhšie, ale čo nevidieť bude po všetkom. Mrzí ma, že Juliana kvôli mne trpí. Je čarovná, vyrástla z nej nádherná žena…“ zasníval sa a takmer prepočul otcove slová.
„Chlapče môj, cítim sa hrozne! Keď si spomeniem, čo som si myslel…“ vravel gróf s úžasom v tvári, no potom sa zháčil a pokrčil plecami.
„Nemôžete za to, bol som viazaný prísahou, a vlastne som aj teraz,“ povedal Imrich a vstal. Priložil do kozuba zopár polien a chvíľu sa mlčky díval, ako plamene pohlcujú tvrdé bukové drevo, ani čo by to boli triesky. Čoskoro z nich zostane iba popol.
Cítil, že niečo v jeho vnútri takisto zhorelo na popol, zostala po tom len horká chuť blenu a rozorvaná duša.
„Vysvetli mi všetko, syn môj, potrebujem ťa pochopiť,“ hlesol otec potichu, sotva ho bolo počuť, a Imrich s pohľadom upretým do blčiacich plameňov začal hovoriť.
Gróf Tárcai s nesmiernym prekvapením počúval svojho syna a čím viac vedel, tým sa cítil horšie. S každou ďalšou vetou mu čoraz väčšmi zvieralo hrdlo. Ani vo sne by mu nenapadlo, s čím má do činenia jeho syn. Traviči, jedy, sprisahanci, intrigy…
„Odpusť mi, synak, odpusť starému bláznovi, že neveril vlastnej krvi. Keby si mi bol naznačil aspoň slovkom…“
„Nemohol som, otec, naozaj som nemohol… Nechcel som ohroziť rodinu, ľudí, ktorých si ctím.“
„Hneď zajtra požiadam kráľa o dovolenie odísť. Vezmem Julianu a vrátime sa domov!“
„Nemajte obavy, otec, o moju snúbenicu je dobre postarané. Dňom i nocou ju strážia moji muži a vás tiež, už je neskoro utekať. Prosím vás len, aby ste si dávali pozor, kráľ sa chystá na poľovačku a ja dúfam, že tam sa to raz a navždy skončí! Potom sa už budem zo všetkých síl snažiť, aby mi Juliana odpustila…“
„Som na teba hrdý, Imrich!“ povedal gróf a mocne ho objal. „Daj mi vedieť, keby si ma potreboval. Dovtedy sa budem usilovať napraviť, čo som pokazil.“
Vykročil k dverám, no synova otázka ho zastavila.
„Veľmi ma nenávidí?“
„Skôr si myslím, že je sklamaná a líže si rany… Je to prosté dievča, Imrich, dvor ju neskazil, bohatstvo nerozmaznalo. Až jedného dňa pochopí, že od nenávisti je len krôčik k láske, nebudeš si môcť želať lepšiu matku pre svoje deti…“
Odpoveďou mu bol Imrichov neveselý smiech.
Starý gróf nadránom vyšiel z domu a srdce mu spievalo. Jeho syn ho nesklamal, mal mu len viac veriť. Svoju hru rozohral tak dokonale, že by mu uverila aj vlastná matka, nech jej je zem ľahká…
V povznesenej nálade kráčal domov a vôbec si nevšimol Cigánča, čo sa zakrádalo v jeho stopách ako tieň.
Dočítali ste?
Mmmm, máte sa na čo tešiť
A jedna takáto Verenica aj s podpisom autorky Jany Pronskej môže byť vaša – stačí zdielať súťažný post na našom Facebook profile a dolu do komentárov napísať: prečo by sme ju mali poslať práve vám? Máte špeciálny vzťah k autorke alebo jej knihám? Ešte ste ju nečítali a teraz nastal správny čas? Aj vy ste boli kedysi verenicou?:-)
Píšte, píšte, vo štvrtok jednu z vás odmeníme (pripíšte ku komentu aj svoju mailovú adresu).
—-Aktualizované 25.6.2015—-
Sme smutné. Stráááášne smutné
Ďakujeme za všetky vaše komentáre, ktorými ste urobili radosť nielen nám, ale určite aj autorke Janke Pronskej.
A prečo sme také smutné?
Najradšej by sme vás odmenili všetky…teda aspoň väčšinu…no dobre, aspoň 10.
Ale sľúbili sme jednu knihu Verenica s autogramom autorky Jany Pronskej a tak sme museli vyberať, zvažovať, hádať sa:-) Napokon sme sa rozhodli pre Magdalénu Pavlíkovú, ktorá okrem iného napísala:
"Milujem ju! A keď ju milujete, nie je čo riešiť:-) Mám doma všetkých 9 kníh, Verenicu mám už objednanú z eshopu, ale pokojne by som brala aj s podpisom – tú kúpenú by som darovala kamoške…
Krásne sa mi doma vnímajú v poličke, jedna vedľa druhej, niektoré som už prečítala viackrát a rada sa k nim vraciam. Predstavujú pre mňa únik, jej príbehy sú krásne napísané, citlivé, dobrodružné i romantické, jednoducho všetko, čo by malo mať takéto príjemné čítanie večer pri lampičke, pri jemnej hudbe, vedľa seba čajík alebo teraz v horúčavách vychladené smoothie… proste, Janka Pronská je pre mňa jednotka!"
Knihu posielame, užite si ju aj vy ostatné, ak ste si ju už kúpili alebo objednali v online kníhkupectve. A ak ešte váhate – nie je prečo. Verenica vás nesklame!
