„Úplný počiatok nápadu písať opäť na tému ľudskej psychiky prišiel už pri písaní Nebezpečnej a keďže som príbeh nevedela vyhnať z hlavy, napokon som sa do toho pustila. Dúfam, že aj keď som sa odklonila od takej tej mojej klasiky, tak čitateľov nesklame,“ tvrdí Lucia Sasková a prvé postrehy a reakcie čitateliek ju rozhodne potešia.
Túto autorku určite už poznáte vďaka úspešnej trilógii Zlatokopka. Vo svojom najnovšom, siedmom románe Rozpoltená sa vracia k téme, ktorou zaujala už v knihe Nebezpečná.
Dve mladé ženy, dva životy, dva osudy.
Spája ich spoločný lekár a psychiatrická klinika, napriek tomu sa nikdy nestretnú.
Nie, toto nie je hádanka, toto je znepokojivý príbeh, pri ktorom vám zo sily narušenej ľudskej psychiky budú naskakovať zimomriavky. Aký je život s halucináciami alebo masívnymi výpadkami pamäti? Čo sa deje v čase, ktorý si hlavné hrdinky nepamätajú? Dá sa takáto porucha utajiť pred blízkymi a okolím, dá sa s ňou normálne žiť?
Jedna žena uteká pred pravdou, druhá pred smrťou, idú však tou istou cestou. Dostanú sa do rovnakého cieľa?
„Rozpoltená je trošku iná, ako moje predchádzajúce knihy,“ priznáva Lucia Sasková. „Na jej písaní som si naozaj dala záležať, možno aj preto, aby som dokázala sama sebe, aj ostatným, že moje knihy nie sú len o Zlatokopkách a ProstitútkachJ.“
Tentoraz teda nie je hlavná hrdinka jedna, ale dve a majú aj mená. Cez pútavý a zaujímavý príbeh môžeme preniknúť a vcítiť sa do duše vážne psychicky narušených ľudí, ktorých prenasledujú halucinácie a bludy a zvádzajú ťažký boj sami so sebou.
Kniha je súčasťou veľkej knižnej akcie Knižný kompas – vaša cesta ku knihám. Jej cieľom je vrátiť ľudí k čítaniu a presvedčiť ich, že to je skvelá zábava – pri knihách dobre zrelaxujete, prenesú vás do iných svetov a všeličo sa naučíte.
Viac o akcii na www.KniznyKompas.sk.
Začítajte sa do novinky Rozpoltená:
Ľavá, pravá, ľavá, pravá. Dupot mojich chodidiel sa odrážal od betónového povrchu a robil priveľký hluk uprostred noci. Priveľký na to, aby som za sebou nezanechávala stopu. Nebežala som prvýkrát a bola som si istá, že ani naposledy.
Za sebou som vnímala rovnako rýchle kroky. Akoby mi ktosi dýchal priamo na krk. Nikomu som neublížila, nič som neukradla ani sa nijako nepodieľala na trestnej činnosti. Napriek tomu ma chcel ktosi zabiť. Bol mi neustále v pätách a ja som žila spôsobom, ktorý sa životom ani nedal nazvať. Túžila som sa prebudiť a zistiť, že to všetko bol iba sen. Ďalšia z nočných môr, na ktoré som si už začínala zvykať. Ale v tú noc sa mi nesnívalo!
V snoch som nevládala tak rýchlo utekať, jednoducho to nešlo. Ani mi prudko nebilo srdce a necítila som sucho v ústach od dychtivého lapania po vzduchu. Takže som vedela, že utekám naozaj. V duchu som rátala, koľko blokov som prebehla, a odhadovala, koľko ich ešte zvládnem. Na to, ako často behávam, by som mala mať podstatne lepšiu kondičku, napadlo mi.
Napokon som zabočila za kontajner na rohu ulice. Našťastie ľudia nerešpektovali jeho kapacitu a nakopili okolo toľko harabúrd, že som sa ľahko ukryla medzi ne. Učupila som sa za staré matrace a snažila sa prekonať kyslíkový dlh. Po chrbte mi stekali kvapky studeného potu. Načúvala som tichu a presviedčala samu seba, že som mu opäť unikla. No vzápätí som si uvedomila, že úteky mi nemôžu vychádzať donekonečna.
V dome oproti sa rozsvietilo a von vyšla žena v župane a s cigaretou v ruke. Neobzerala sa, kráčala ležérnym krokom priamo ku mne. Skrčila som sa ešte viac, nech ju nevystraším. Nemohla som dovoliť, aby ma prezradila. Stála tesne predo mnou, ani som nedýchala. Len som sa modlila, aby si ma nevšimla. Prehodila vrece s odpadkami ponad mňa a to s hrmotom dopadlo do smetiaka. Ona však ostala stáť a mne zastalo srdce.
Márne som naťahovala krk a snažila sa dovidieť, čo tak dlho robí. Vtom sa ma niečo dotklo. Niečo mokré a studené. Nepremyslene som vyskočila a rozbehla sa preč. Až keď som na smrť vystrašila ženu v župane, uvedomila som si, že to bol iba pes. Na ospravedlňovanie však nebol čas. Šlo mi o krk. Bezhlavo som zamierila do štvrte, ktorú som nepoznala.
Neviem, ako dlho som bežala, keď som za chrbtom začula výkrik: „Stojte!“ Ani by mi nenapadlo poslúchnuť. Nohy ma pálili, no strach ma nútil nezastavovať. Obzrela som sa ponad plece a v plnej rýchlosti narazila do človeka, ktorý sa z ničoho nič vynoril z tmy. Jeho ruky sa ma pokúšali zovrieť, nedokázala som uniknúť. Kričala som. Tak silno a hystericky, až ma to samu prekvapilo.
Keď ku mne pristúpil ďalší statný chlap, aby pomohol svojmu kumpánovi, bola som si istá, že to bol môj posledný útek. Nechcela som zomrieť! Bojovala som zo všetkých síl.
„Hej, počúvate ma? Nechceme vám ublížiť!“ zatriasol mnou jeden z mužov. Viac než jeho slová som vnímala, ako mi zviera ruky za chrbtom. „Ak neprestanete vystrájať, budeme vám musieť nasadiť putá!“
Pozrela som mu do tváre. Putá? Naozaj povedal putá? zarazila som sa. Prestala som sa metať, a keď som si všimla, že obaja majú policajnú uniformu, rozplakala som sa od úľavy. Zrazu ma opustili sily a bezvládne som sa zosunula na zem.
„Ste v poriadku? Poviete nám konečne, čo sa stalo?“ kľakol si ku mne jeden z policajtov. „Potrebujete lekára?“ opýtal sa.
Mlčky som zakrútila hlavou. Uľavilo sa mi. Bola som v rukách polície a zabiť ma pred ich očami by bolo príliš trúfalé.
„Užili ste nejaké drogy?“ pokračoval policajt podozrievavo.
„Nie!“ razantne som odmietla. „Nie, nie, nie,“ opakovala som dokola a pomedzi vzlyky sa snažila zhlboka nadýchnuť. „Nechajte ma tak, prosím.“
Obzerala som sa okolo seba a v tme hľadala čokoľvek podozrivé. Cítila som jeho blízkosť, jeho pohľad na svojom chrbte a uši ostražito zachytávajúce každé moje slovo. Nevedela som, čo robiť. Či sa vymaniť z rúk polície a bežať ďalej, alebo im povedať pravdu.
„Kam ste utekali?“ prerušil moje úvahy policajt, ktorému zamietavé odpovede zrejme nestačili.
„Nikam,“ odpovedala som a zrakom znovu skontrolovala okolie.
„Žena, ktorá nás zavolala, takmer skolabovala. Povedala, že ste na ňu zaútočili pri smetiakoch.“
„Nezaútočila! Zľakla som sa jej psa a spanikárila som.“
„Budete musieť ísť s nami na oddelenie. Spísať zápisnicu.“
„Neviem, či je to dobrý nápad,“ odvrkla som. Nechcela som strácať čas na policajnej stanici. Nemohla som vedieť, či si ma tam nepočká. Nepochybne ma spoza rohu nepretržite sleduje. V hlave sa mi ako v zrýchlenom filme odohrávali možnosti, z ktorých som sa snažila vybrať tú najbezpečnejšiu.
„To nebola otázka, ale oznam. Pôjdete s nami!“ V tvári policajta bolo vidieť, že už má čo-to za sebou a že môžem byť vďačná, kým so mnou zaobchádza v rukavičkách. Nedôverovala mu, no nemala som na výber. Nakoniec som dobrovoľne, bez pút a ďalších zbytočných scén nastúpila do policajného auta.
Obzrela som sa cez zadné okno. Bol tam a čakal. Jeho siluetu som videla jasne kúsok od miesta, kde som sa zrazila s policajtmi. Po chrbte mi prebehli zimomriavky a môj tep sa opäť zrýchlil. Otočila som sa dopredu, zhlboka sa nadýchla a radšej sa už neobzerala.
Premýšľala som, či je policajné auto nepriestrelné a za akých okolností by bol môj vrah schopný po ňom vystreliť. Má zbraň alebo ma chce zniesť zo sveta holými rukami? uvažovala som. Vážim sotva päťdesiat kíl, nemal by so mnou veľa roboty.
O pár minút som sa ocitla na policajnej stanici. Poslušne som vošla do budovy s jedným policajtom pred očami a druhým za pätami. Žmúriac som sa snažila prispôsobiť prechodu medzi tmou noci a ostrým umelým osvetlením dnu. Bolo už neskoro, všade vládlo ticho.
Niekde uprostred prázdnej chodby otvoril jeden z policajtov kanceláriu, zažal v nej a ukázal na stoličku. Posadila som sa, prijala pohár vody a čakala, čo bude nasledovať. Bola som pokojná, pretože som sa cítila v bezpečí.
„Tak si to preberme ešte raz a pekne od začiatku. Kto vás sleduje a prečo? Skúste nám povedať všetko, čo vám napadne, čo ste videli alebo zažili,“ vyzval ma vyšetrovateľ.
Napila som sa studenej vody, nadýchla sa a začala rozprávať. Celú večnosť som odpovedala na milión otázok, teórií a konšpirácií, ktorými sa dvojica policajtov chcela dopátrať k niečomu konkrétnemu.
„Ako dlho to trvá? Kedy vás začal prenasledovať?“ pýtali sa stále dokola.
„Neviem.“ Odpoveď prekvapila aj mňa samu. Lovila som vo svojej šialenej pamäti a pokúšala sa spomenúť. Nebolo to jednoduché. „Naozaj nechápem, ako je to možné,“ krútila som zmätene hlavou. „Nemám potuchy, kedy sa to začalo. Predsa len, človek sa ustavične neobzerá cez plece.“
Policajt prikývol. Súhlasí so mnou, a to je dobré znamenie, pomyslela som si. No prúd otázok pokračoval.
„Dobre, skúsme sa na to pozrieť z iného uhla. Kedy ste si prvýkrát všimli niečo podozrivé?“ nevzdával sa. Ja áno.
„Neviem,“ priznala som. Nebola to týždňová ani dvojtýždňová záležitosť. Zabijak ma prenasledoval už dlho, neustále som ho mala za chrbtom. Bolo len otázkou času, kedy ma dobehne a odstráni z povrchu zemského.
„Netuším, či náznaky, ktoré som spozorovala, niečo znamenali. Často sa mi zdalo, že ma niekto sleduje cestou domov. Ale neriešila som to. Čo by ste mi povedali, keby som prišla s teóriou, že ma niekto prenasleduje? Možno by ste zhovievavo prikývli, ale hneď po mojom odchode si zaťukali na čelo. Nemala som ani najmenšiu chuť ťahať do toho políciu. Veď som ani nevedela, či je to pravda, alebo mám len bujnú fantáziu.“ Obaja mlčky prikyvovali.
„Mali ste to bezodkladne nahlásiť,“ ozvala sa ich vyšetrovateľská podstata.
„Áno, mala, ale neurobila som to.“
„Takže ako dlho to už trvá?“
„Mesiac,“ odpovedala som neochotne a nepravdivo. „Nemôžem to však povedať so stopercentnou istotou.“ Policajt si zapísal niekoľko poznámok.
„Sleduje vás žena alebo muž?“ Jednoduchá otázka ma zastihla nepripravenú.
„Muž,“ povedala som s márnou snahou znieť vierohodne.
„Ste si istá?“
„Nie, ale prečo by to robila žena?“ zapochybovala som.
„Čudovali by ste sa, čoho všetkého sú ženy schopné. A často bezdôvodne.“
„Napriek tomu si myslím, že je to muž,“ povedala som už rozhodnejšie.
„Motív?“
„Myslíte, prečo ma chce zabiť?“ Hanbila som sa za svoje hlúpe otázky. Moje ústa boli rýchlejšie ako myseľ.
„Áno. Prečo si myslíte, že si vybral práve vás?“
„Tak to naozaj neviem.“
„Máte nepriateľov? Negatívne vzťahy alebo nevydarené priateľstvá? Motívom môže byť hocičo.“
Nevedela som. Mykala som bezradne plecami a liezla tým na nervy sebe aj oproti sediacim policajtom. Položili mi ešte niekoľko otázok, no z mojich odpovedí neboli o nič múdrejší. Netušila som, kto ma prenasleduje, prečo ma naháňa ani čo chce. Postupne sme všetci traja pochopili, že rozhovorom strácame čas. Bez dôkazov mi nemohli ani pomáhať, ani ma chrániť.
Napokon ma pustili. Čo iné im ostávalo?
Milan Buno, literárny publicista
