Jedna z najemotívnejších kníh. Nezabudnuteľný príbeh dvoch mladých ľudí. Ona vie, že čoskoro zomrie a nedokáže s tým nič urobiť. On zasa dobrovoľne hazarduje so svojím životom a neuvedomuje si jeho krehkosť.
Nebo nepozná obľúbencov je nádherný príbeh dvoch ľudí, ktorí sa stretnú celkom náhodou a vznikne medzi nimi mimoriadne silné puto. Dokážu milovať aj v tých najťažších životných chvíľach. Jedno z najznámejších diel výnimočného autora z konca jeho tvorby…
Nebo nepozná obľúbencov
Hrdinkou knihy je mladá Lillian Dunkerqueová, ktorá bojuje vo švajčiarskom sanatóriu Bella Vista so zákernou pľúcnou chorobou. Verí, že sa uzdraví. Vlastne všetci pacienti v sanatóriu živia v sebe nádej na uzdravenie až do poslednej chvíle.
Keď sa však Lillian nečakane dozvie krutú pravdu o svojom zdravotnom stave, rozhodne sa okamžite opustiť sanatórium, aby mohla naplno prežiť posledné mesiace života, čo jej ešte ostávajú. Už nechce byť pacientkou. Chce si vychutnať život. Teda to, čo jej z neho ešte zostáva…
Spolu s automobilovým pretekárom Clerfaytom odchádza do Paríža, na Sicíliu a neskôr i do Benátok, kde ju neúprosná choroba stále prenasleduje a udrie znova. Nočný život, herne a krásne šaty dávajú na istý čas zabudnúť… ba aj dobrodruh a hazardér Clerfayt je do krásnej, krehkej Lillian bláznivo zaľúbený. Ponúka jej dokonca manželstvo a útočisko vo svojom dome na Riviére. Osud však o oboch rozhodne celkom inak, po svojom…
„Bez lásky je človek iba mŕtvola na dovolenke.“
Erich Maria Remarque
Tak túži žiť…no umiera
Nebo nepozná obľúbencov je nádherný príbeh, hoci dosť smutný. No prinúti vás zastaviť, zamyslieť sa nad životom, ktorý žijeme. Pretože neraz ho berieme ako samozrejmosť a veríme, že všetky tie zlé veci sa nám stať nemôžu…alebo prinajlepšom nie teraz, či v blízkej dobe. No každým prežitým dňom sa blížime k smrti a mali by sme si život naplno vychutnávať. Robiť to, čo máme radi. S ľuďmi, ktorých milujeme.
Remarque vystaval príbeh najmä na dialógoch a tie sú famózne. Sú živé, zaujímavé, vtiahnu vás do diskusie, budete účastníkom ich spoločných chvíľ. Lillian a Clerfayta. Chytia vás za srdce. A snáď si uvedomíme, že nebo naozaj nepozná obľúbencov. Vyvolených, ktorí prídu skôr, iní neskôr…
Podľa knihy nakrútil režisér Sydney Pollack film s Al Pacinom, a rozhodne patrí medzi vydarené sfilmované verzie.
Erich Maria Remarque
Narodil sa v roku 1898, zomrel 1970. Patrí k najúspešnejším a najčítanejším európskym spisovateľom 20. storočia. Jeho diela boli preložené do tridsiatich jazykov a najmä vďaka príťažlivým opisom s prvkami žurnalistického štýlu dosahujú neobyčajnú silu výpovede. Zachytávajú napínavé vojnové i povojnové príbehy ľudí, poznačené rasovou nenávisťou, nacionalizmom, odcudzením či emigráciou.
Začítajte sa do novinky Nebo nepozná obľúbencov:
„Strýko Gaston usporiada pre mňa večierok,“ oznámila Lillian po niekoľkých dňoch.
„Ale?“
„Áno. Chce ma vydať.“
„Ešte vždy?“
„Väčšmi než kedykoľvek predtým! Bojí sa, že ak budem takto nakupovať šaty, privediem na mizinu nielen seba, ale aj jeho.“
Zase sedeli v Grand Véfour. Čašník im zase, tak ako prvý raz, priniesol platesy s praženými mandľami, zase popíjali mladé montrachetské víno.
„V Ríme si sa stal málovravný,“ prehodila Lillian.
Clerfayt zdvihol hlavu. „Myslíš?“
Lillian sa usmiala. „Alebo to spôsobila žena, čo práve vošla?“
„Ktorá žena?“
„Treba ti ju ukázať?“
Clerfayt nezbadal, že vošla Lydia Morelliová. Všimol si ju až teraz. Čo ju, dočerta, priviedlo práve sem? Muža, čo ju sprevádzal, nepoznal, vedel len, že sa volá Johnson a je veľmi bohatý. Lydia naozaj nestrácala čas, keď jej ráno povedal, že ani dnešný večer nestrávi s ňou. Zrazu si uvedomil, ako ich tu vysliedila – pred rokom sem s ňou často chodieval. Človek by mal byť opatrný s obľúbenými reštauráciami, pomyslel si mrzuto.
„Poznáš ju?“
„Tak ako mnohé iné; nie viac a nie menej.“
Videl, že Lydia pozoruje Lillian, a že už presne na frank odhadla, čo má oblečené, odkiaľ to má a koľko to stálo. Bol presvedčený, že už ošacovala aj Lillianine topánky, hoci ich nemohla vidieť. V tomto ohľade bola jasnovidkou. Keby na to myslel, bol by sa tejto situácii vyhol – ale keď sa už naskytla, rozhodol sa ju využiť. Najbezprostrednejšie reakcie vždy bývajú najúčinnejšie. Jednou z nich je rivalita. Ak Lillian začne žiarliť, tým lepšie.
„Je výborne oblečená,“ konštatovala Lillian.
Prikývol. „Tým je povestná.“
Očakával poznámku o Lydiinom veku. Mala štyridsať rokov, cez deň však vyzerala na tridsať a večer v lichotivom osvetlení na dvadsaťpäť. Svetlo v lokáloch, kam Lydia chodievala, bolo vždy lichotivé. Poznámka o jej veku však neprišla.
„Je veľmi pekná,“ pokračovala Lillian. „Chodil si s ňou?“
„Nie,“ odpovedal Clerfayt.
„Tak si hlúpy,“ vyhlásila Lillian.
Prekvapene na ňu pozrel. „Prečo?“
„Je naozaj pekná. Odkiaľ je?“
„Je Talianka.“
„Z Ríma?“
„Áno,“ povedal. „Z Ríma. Prečo? Žiarliš?“
Lillian pokojne položila na stôl pohár so žltým chartreuským. „Chudáčik Clerfayt,“ zašvitorila. „Nežiarlim. Nemám na to čas.“
Clerfayt sa na ňu zadíval. Od každej inej ženy by to považoval za lož; pochopil však, že Lillian to myslí úprimne. Je to tak, ako povedala. Bol čoraz podráždenejší, hoci nevedel prečo. „Hovorme o niečom inom.“
„Prečo? Pretože si sa do Paríža vrátil s inou ženou?“
„To je nezmysel! Ako ti mohlo prísť na um niečo také absurdné?“
„Nie je to pravda?“
Clerfayt váhal len okamih. „Áno, je to pravda.“
„Máš veľmi dobrý vkus.“
Mlčal a čakal na ďalšiu otázku. Rozhodol sa povedať jej pravdu. Ešte pred dvoma dňami uvažoval, že si Lillian nechá len tak pomimo; teraz, keď videl obidve vedľa seba, chcel už len ju. Vedel, že sa sám chytil do pasce, a hnevalo ho to; uvedomil si však aj to, že sa už nič nedá napraviť, a najmenej logikou. V tejto chvíli mu Lillian unikala, a to tým najnebezpečnejším spôsobom – bez boja. Aby ju získal späť, musel sa odhodlať na to najťažšie v zápase, ktorý sa zvyčajne odohráva len pred zrkadlom – priznať sa, ale neprehrať.
„Nechcel som sa do teba zaľúbiť, Lillian,“ začal.
Usmiala sa. „Toto predsa nie je liek. Takého čohosi sa dopúšťajú školáci.“
„V láske nikto nie je dospelý.“
„Láska…“ odfrkla si Lillian. „Aké je to veľké slovo! A čo všetko sa za ním skrýva!“ Pozrela na Lydiu Morelliovú. „Je to oveľa jednoduchšie, Clerfayt. Pôjdeme?“
„Kam?“
„Chcem sa vrátiť do hotela.“
Clerfayt nepovedal ani slovo a zaplatil. Koniec, pomyslel si. Prešli popri stole Lydie Morelliovej, ktorá Clerfayta akoby ani nevidela, a vyšli predným východom. Strážnik parkoviska postavil v úzkej uličke Clerfaytovo auto priamo na chodník pred reštauráciou.
Lillian ukázala na Giuseppeho. „Toto je tvoj zradca. Odvez ma do hotela.“
„Nie. Poďme ešte do Palais Royal. Je záhrada otvorená?“ obrátil sa na strážnika.
„Arkády, pane.“
„Poznám tú záhradu,“ povedala Lillian. „Čo máš v úmysle? Chceš sa stať bigamistom?“
„Prestaň! Poď so mnou.“
Prechádzali sa popod arkády paláca. Bol chladný večer, vo vzduchu bolo cítiť vôňu pôdy a jari. Zhora do záhrady vnikali závany vetra, ktorý bol oveľa teplejší než noc, nahromadená medzi múrmi. Clerfayt zastal.
Milan Buno, knižný publicista
