Julie Klassenová je naozaj majsterka romantických príbehov, ktorá vie namiešať kokteil plný vášne, romantiky, lásky, šarmu a pôvabu. Jej postavy si obľúbite a príbeh budete hltať stranu za stranou.
Jej Historky z Ivy Hillu pokračujú druhým dielom. Opäť sa vrátime do anglickej dedinky Ivy Hill, kde sa priateľstvá prehlbujú, láska kvitne a tajomstvá pokračujú…
„Každá zo žien tohto príbehu z anglického vidieku regentského obdobia čelí novým výzvam s vierou a šarmom,“ napísal Publishers Weekly o novinke Panie z Ivy Cottage.
Rachel Ashfordová, dcéra skrachovaného džentlmena, žije ako hosť v Ivy Cottage. Keďže skromné úspory sa jej rýchlo míňajú, zaumieni si, že si na živobytie bude zarábať sama… nejako. Po otcovi zdedila množstvo kníh, a tak ju jej priateľka Jane Bellová a ďalšie ženy z dediny povzbudzujú, aby si otvorila knižnicu.
Počas triedenia kníh, ktoré jej darovali obyvatelia Ivy Hillu, naráža na skryté tajomstvá. Muž, ktorý jej kedysi zlomil srdce, jej pomáha hľadať stopy, ale obaja napokon objavia viac, než chceli.
Rachelina hostiteľka Mercy Groveová sa vzdala nádeje na manželský život a naplnenie hľadá v riadení dievčenskej školy. Keď o Ivy Cottage začne prejavovať záujem viacero mužov, usúdi, že za to môže prítomnosť príťažlivej slečny Ashfordovej. Čo – alebo kto – skutočne upútal pozornosť každého z nich? Pravda možno všetkých prekvapí.
„Fanúšikovia sa v pokračovaní Historiek z Ivy Hillu opäť stretávajú so sympatickými, láskavými a starostlivými postavami, ktoré si obľúbili už v prvom diele. Klassenová sa na písanie pripravuje poctivým výskumom a ponúka realistický pohľad na život v Anglicku na začiatku 19. storočia.“ napísal RT Book Reviews o novinke Panie z Ivy Cottage.
JULIE KLASSENOVÁ má rada všetko, čo súvisí s Janou Eyrovou a Jane Austenovou. Je absolventkou Illinoiskej univerzity. Po šestnástich rokoch práce vo vydavateľstve sa dala na vlastnú spisovateľskú dráhu. Jej knihy sa umiestňujú na popredných miestach literárnych súťaží. Tri z nich, vrátane Tichej guvernantky a Slúžky z Fairbourne Hall, získali ocenenie Christy Award v kategórii historický ľúbostný román.
Kniha Tajomstvo Pembrooke Parku získala prvenstvo v jednej z kategórií súťaže Minnesota Book Awards.
Začítajte sa do novinky Panie z Ivy Cottage:
September 1820
Ivy Hill, grófstvo Wiltshire, Anglicko
Rachel Ashfordová by najradšej rozhodila rukami. Súkromné hodiny s vlastnou guvernantkou ju na niečo také nepripravili. Ako tak stála v učebni v Ivy Cottage, pohľadom prebehla po žiačkach a prerušila svoj výklad. Fanny čosi šepkala Mabel, Phoebe sa pohrávala s končekmi zapletených vlasov, malá Alice sa dívala von oknom a Sukey si čítala knižku. Iba Anna, najstaršia zo žiačok, dávala pozor. A keďže z nich bola najvychovanejšia, Rachelino poučovanie potrebovala najmenej. Keď učila Mercy, dievčatá sedeli vystreté ako pravítko a hltali každé jej slovo.
Rachel bola v pokušení zvýšiť hlas, ale nakoniec sa len zhlboka nadýchla a pokojne pokračovala: „Rukavičky by ste mali nosiť vždy, keď budete na ulici či v kostole alebo pri iných formálnych príležitostiach. Samozrejme, s výnimkou stolovania. Zdvorilú ponuku pomoci zo strany džentlmena treba vždy ochotne prijať. Nikdy nehovorte nahlas a chrapľavým hlasom a…“
Fanny zamručala: „Ale ja iný hlas nemám!“
Niektoré z jej spolužiačok sa zachichúňali.
„Dievčatá, zapamätajte si, že búrlivý smiech je v slušnej spoločnosti neprijateľný. Dáma sa pohybuje a hovorí vždy s dávkou elegancie a vážnosti.“
„Veď nie som v slušnej spoločnosti,“ odfrkla Fanny, „ale v našej bande.“
Rachel sa uhryzla do líca a trvala na svojom: „Hrubé vystupovanie je vonkoncom neprijateľné a treba sa ho za každú cenu vyvarovať.“
„Tak nevstupujte do kuchyne vtedy, keď mäsiar vystaví pani Timmonsovej privysoký účet. Vypočujete si také hrubé slová, až sa budete červenať, slečna Ashfordová.“
Rachel si vzdychla. Takto sa nikam nedostane. Vzala zo stola knihu s názvom Zrkadlo cností. „Ak nedbáte na moje slová, vypočujte si aspoň túto váženú autorku.“ Prečítala z titulnej stránky: „Kniha užitočných rád týkajúcich sa ženského odievania a slušných spôsobov.“
„Prepánajána,“ vzdychla si Fanny.
Rachel jej ston ignorovala, nalistovala označenú pasáž a čítala: „Neprimerané správanie, aké dnes pozorujeme medzi pohlaviami, sa prieči ženskému jemnocitu a je v rozpore so záujmami žien. Muži sa k ženám správajú s takou voľnosťou, ktorá ich stavia na roveň tým najbežnejším a najprostejším predmetom zábavy…“
Dvere sa so zavŕzganím otvorili. Rachel sa k nim otočila a čakala, že v nich uvidí Mercy.
Namiesto nej tam však s rozžiarenými očami stála Matilda Groveová. Za ňou postával pomerne nervózny Nicholas Ashford.
Rachel prekvapene zažmurkala: „Slečna Matilda, práve… máme… hodinu slušného správania.“
„To som si všimla. Aj preto som požiadala pána Ashforda, aby šiel so mnou. Niet lepšieho spôsobu, ako učiť o vyberanom správaní medzi pohlaviami, než príkladom. Je to oveľa záživnejšie, než čítať suchopárny text.“
„Moja reč,“ pritakala Fanny.
Nicholas Ashford si odkašľal: „Pochopil som to tak, že potrebujete pomoc, slečna Ashfordová. Ináč by som sa neopovážil vyrušovať vás.“
„To… to je od vás veľmi láskavé, ale myslím si, že…“
„‚Zdvorilú ponuku pomoci zo strany džentlmena treba vždy ochotne prijať,‘“ Mabel odrapotala Racheline vlastné slová. Napokon ju predsa len počúvala. Rachel cítila, ako jej horí krk. „Tak dobre. Určite vás to nebude obťažovať, pán Ashford?“
„Vôbec nie.“
Slečna Matilda otvorila dvere dokorán a pokynula mu, aby vstúpil. Vytiahnutý mladík vošiel do miestnosti niekoľkými dlhými krokmi.
Dievčatá si vzrušene šepkali, kým Rachel sa ich márne snažila utíšiť. Uklonil sa a prameň svetlohnedých vlasov mu padol do chlapčensky peknej tváre. „Dobrý deň, slečna Ashfordová. Dobrý deň, dámy.“
Rachel sa ešte nikdy necítila tak trápne, keď tam stál ako svedok jej nemotornosti.
„Čo keby ste dievčatám predviedli vhodné a nevhodné správanie, o ktorom sa píše v tej knihe?“ navrhla Matilda. „Najprv vás zoznámim. Zapamätajte si, dievčatá, že svoje meno nesmiete povedať hocakému mládencovi, ktorý vám skríži cestu. Musí vás zoznámiť dobrá priateľka alebo niekto známy.“
„Prečo?“ spýtala sa Phoebe.
„Aby ste sa chránili pred nevhodnými známosťami a nezničili si povesť podradnou spoločnosťou. Tak sa na to pozrime. Odjakživa som milovala divadlo, ale v porovnaní s vaším nebohým oteckom, slečna Rachel, nestojím ako herečka za veľa.“ Matilda zdvihla prst: „Viem… mala by som predstierať, že som nejaká významná osoba ako… napríklad lady Catherine de Bourghová z Pýchy a predsudku. Nádherný román, čítali ste ho?“
Rachel zavrtela hlavou.
„Ach, tak to by ste mali. Je veľmi zábavný a poučný.“
„Knihy ma, žiaľ, veľmi nezaujímajú.“
Matilda otvorila ústa do dlhého O a vrhla veľavýznamný pohľad na žiačky.
„Chcela som povedať,“ rýchlo dodala Rachel, „že knihy sú veľmi užitočné. Najmä na učenie. Za mojich školských čias som ich prečítala mnoho. A môj otec miloval knihy.“
Matilda prikývla: „Máte pravdu. V každom ohľade. Takže teraz necháme tituly bokom a zoznámim vás ako spoločensky seberovných.“
Spustila s pompéznym prízvukom: „Slečna Ashfordová, dovoľte, aby som vám predstavila svojho priateľa pána Ashforda. Pán Ashford, toto je slečna Rachel Ashfordová.“
Sukey zamumlala: „Trochu priveľa Ashfordovcov.“
„Teší ma, pane,“ uklonila sa Rachel.
Milan Buno, knižný publicista