Skutočný príbeh o prvom transporte do Osvienčimu. Silný a emotívny.
O dvoch sestrách, ktoré prežívali nacistické zverstvá v Osvienčime. Krutosti páchané na nevinných ženách vás budú šokovať. Zaskočia vás, rozosmutnia, spôsobia bolesť na duši.
Chvíľami nebudete chápať, ako dokáže také čosi jeden človek prežiť. Navyše žena, o ktorých sa vraví ako o nežnejšej polovičke… o tej slabšej, krehkejšej bytosti…
A nad tým všetkým stojí obyčajný sľub. Že budú spolu bojovať o každý jeden deň. Že budú spolu držať a neopustia sa. Alebo zomrú spolu… NEobyčajný Sestrin sľub.
Príbeh, z ktorého sa dá poučiť. Príbeh žien, ktoré si zaslúžia náš súcit, ale predovšetkým obdiv.
Rena ušla z Poľska pred nacistickým terorom k strýkovej rodine na Slovensko do Humenného. Aj tu však začali zhromažďovať židov. Tentoraz sa jej nepodarilo uniknúť. S takmer tisíckou mladých židovských dievčat a žien ju napchali do dobytčích vagónov a odviezli do Osvienčimu.
Narodila som sa z kameňa?
Neporodila ma hádam matka?
Nebudem hádam krvácať, keď ma porežeš?
– zo židovskej piesne, ktorú spievala mama
Sestrin sľub je výnimočný skutočný príbeh poľskej židovky Reny, ktorá sa ocitla v prvom transporte zo Slovenska. O krutostiach, ktoré nacisti páchali na nevinných ženách z okupovanej Európy, no najmä o každodennom boji o prežitie.
Prekonávať útrapy pomáhal Rene aj sľub sestre Danke, že budú bojovať o každý deň života alebo spolu zomrú.
Začítajte sa do skutočného príbehu Sestrin sľub:
BRZDY ZAŠKRÍPU tak intenzívne, že s určitosťou vieme, že sme dorazili do cieľa. Dvere sa otvoria do kalného sivého oparu. Žmurkáme do svetla, ktoré nám dráždi oči. Na tabuli svieti nápis OSVIENČIM.
„Vystúpte z vozňa!“ prikážu nám Nemci. S neprítomným pohľadom si odchádzame vyzdvihnúť svoje veci.
„Hýbte sa!“ Muži v pásikavých čiapkach a uniformách do nás pichajú palicami a šepkajú. „Rýchlejšie. Nechceme vám ublížiť.“ Muži z SS nútia týchto úbohých väzňov, aby nás údermi prinútili vyskakovať z vozňov. A my skáčeme, polomŕtve, s batožinou v rukách. Teda aspoň tie, ktoré si nejakú so sebou priniesli.
Pristanem na všetkých štyroch. Keď dopadnem, mám pocit, že sa mi kolená od toľkého státia zlomia. Otočím sa, aby som pomohla žene s dieťaťom. Po pleci ma poklepká palica.
„Hýb sa. Rýchlo.“
Chcem sa pozrieť do očí patriacim hlasu, no zazriem len dve čierne diery.
„Postavte sa do radu!“ Rozkazy sú rázne. Každé slovo zdôrazňuje švihnutie biča o žiarivé kožené čižmy.
„Kufre hoďte sem!“ zakričí jeden z dôstojníkov SS. Starostlivo položím kufor k rastúcej kope a otočím sa k strážnikovi s otázkou: „Ako si nájdeme kufre neskôr?“ Uvedomím si, že som ľudská bytosť a mám právo sa na niečo také opýtať.
„Postav sa do radu a sklapni!“ zreve mi do tváre a namieri na mňa zbraň. Chlpy na pokožke sa mi postavia. Nevidí ma ako ľudskú bytosť.
Vzduchom sa nesie zápach, ktorý neviem identifikovať.
Nie je to zápach ľudských výkalov alebo dievčat, ktoré sa už celé dni nekúpali, hoci tieto stále prevládajú. Vzduch okolo mňa napĺňa aróma strachu.
Je všade. V očiach mladých žien stojacich vedľa mňa, v našom oblečení a našom pote. Dieťatko už viac nežije, no jeho matka si ochabnutosť jeho tela nevšíma. Zúfalstvo, s akým drží mŕtvolku, ma desí. Deje sa toho tak veľa. Všetko ide tak rýchlo, náhodne, že mi nič z tejto situácie nedáva zmysel. Očami prečesávam dav a hľadám vysvetlenie, niekoho, kto by mi povedal, prečo sme tu a čo nás čaká. Zbadám ho.
Stojí pred nami, nadradený a vznešený, preberá kontrolu a hovorí nám, kam máme ísť. Jeho sivá uniforma je čistá a bezchybne vyžehlená; je nádherný. Usmejem sa do jeho modrých očí v nádeji, že vo mne uvidí, čím som.
„Chceš sa vzdať dieťaťa?“ opýta sa ženy s mŕtvym bábätkom.
„Nie.“ Žena horúčkovito trasie hlavou.
„Prejdi sem,“ prikáže jej.
Aké je od neho láskavé, že ju neupozornil na mŕtve dieťa, pomyslím si. Aké milé, že ju postavil nabok.
Všade okolo mňa je čisté bláznovstvo. Myseľ mám v jednom kole. Snažím sa na niečo sústreďovať, na hocičo, len aby som nezačala od zúfalstva kričať, a tak zameriam pozornosť na muža v sivom. Je prekrásny a som si istá, že je taktiež súcitný.
Všetci počúvajú jeho rozkazy. Strážnici z SS mu rýchlo salutujú a odpovedajú: „Heil, Hitler!“ Skôr ako upadnem do hmly, kde nič nemusí dávať zmysel, celá situácia ma svojím spôsobom fascinuje. Toto nie sú vzdušné zámky, je to elektrický šok. Na ľavej topánke mám šmuhu. Napľujem si do dlane a zohnem sa, aby som ju utrela. Topánka je opäť biela.
„Zoraďte sa! Utvorte päťstupy! Raus! Raus!“ Väzni do nás štuchajú palicami. Strážnici SS na nás mieria zbraňami. Sme civilisti, ktorí nepoznajú vojenskú drezúru. Neohrabane sa zoradíme. „Kráčajte! Ostaňte v radoch! Ak niektorá vystúpi z radu, bude zastrelená! Kráčajte!“
Deväťstodeväťdesiatosem dievčat a žien kráča v takmer dokonalom tempe, v takmer dokonalých päťstupoch, cez železné brány Osvienčimu. Nad našimi hlavami sú zo železa pozvárané slová ARBEIT MACHT FREI a my veríme, že nápis hovorí: Práca oslobodzuje.
„Sme mladé,“ pripomíname si. „Budeme ťažko pracovať a potom nás prepustia. Uvidíme, čo sa stane.“ No zvonku vyzeráme ako pochod prekliatych. Prší. Studený marcový dážď.
Strácame sa v myšlienkach, no na premýšľanie je príliš chladno. Všetko naokolo je sivé. Moje srdce mení farbu na sivú.
