Fascinujúci príbeh dvadsiatich cárov a cárovien, niektorých obdarených geniálnou mysľou, iných postihnutých šialenstvom. Všetci však zachovávali posvätné samoderžavie a vyznačovali sa túžbou vládnuť.
Takmer 800 strán rozdelených na 3 dejstvá. Množstvo ilustrácií, mapa expanzie Ruska, rodokmeň Romanovovcov. A nádherná obálka.
Romanovovci vládli na šestine územia sveta.
Ako dokázala jedna rodina zmeniť vojnou zničené kniežatstvo na najväčšiu svetovú ríšu?
A ako mohla o ňu prísť?
Montefioreho pútavá kronika Romanovovci odhaľuje tajomný svet ich neobmedzenej moci a bezohľadného budovania ríše, zatienený palácovými sprisahaniami, rodinným súperením, sexuálnou dekadenciou a búrlivou extravagantnosťou. Tento svet osídlili postavy dobrodruhov, kurtizán, revolucionárov a básnikov od Ivana Hrozného po Tolstého, od kráľovnej Viktórie po Lenina.
Panovanie v Rusku bolo imperiálno-posvätné poslanie a zároveň kalich s jedom: šesť cárov zomrelo násilnou smrťou.
Peter Veľký dal umučiť na smrť vlastného syna a súčasne povzniesol Rusko na významnú ríšu, na svojom dvore vládol so spolkom presláveným povinným opíjaním, nahými trpaslíkmi a maškarnými kostýmami.
Katarína Veľká zosadila vlastného manžela – ktorého krátko nato zavraždili –, zo svojich mladých obľúbencov si spravila milencov, ovládla Ukrajinu a ohúrila Európu.
Pavla zaškrtili dvorania podporovaní jeho vlastným synom Alexandrom I., ktorý čelil vpádu Napoleona, prikázal podpáliť Moskvu, a napokon sa prebojoval až do Paríža.
Alexander II. dal slobodu nevoľníkom, prežil päť pokusov o atentát a napísal pravdepodobne najvýrečnejšie ľúbostné listy, aké vyšli spod pera vladára.
Romanovovci je úžasná história v najveľkolepejšej podobe. Je to príbeh sprisahaní, opileckých prevratov, atentátov, mučenia, napichávania na kôl, lámania v kolese, bičovania, sexuálnych a alkoholických výstredností, šarlatánov. „V porovnaní s touto knihou nám Hra o tróny bude pripadať ako príslovečný čajový večierok u vikára… Vynikajúce,“ napísal Antony Beevor v The Finacial Times.
Podľa Evening Standard ide o dejiny, o ktorých treba čítať. Je to majstrovské dielo postavené na dôslednom výskume a napísané strhujúcim štýlom, ktorý vás chytí.
„Nádherne pôsobivý a hlboký pohľad… Autor už napísal vynikajúce knihy o Kataríne Veľkej a Stalinovi. Táto je ešte lepšia, spájajú sa v nej odborné vedomosti o ruských dejinách s magickým rozprávaním v štýle jeho bestselleru Jeruzalem. Pôsobivý a vierohodný príbeh najúspešnejšej dynastie od čias cézarov – a Montefiore ho podáva brilantne.“
Saul David, Evening Stadard
Začítajte sa do novinky Romanovovci:
PROLÓG
Dvaja chlapci v Období smuty
✧ ✧ ✧
Na začiatku aj na konci príbehu tohto rodu sú dvaja dorastajúci chlapci, obaja krehkí, nevinní a chorľaví. Obaja boli korunnými kniežatami, dedičmi politickej dynastie, ktorej osud určil zvrchovane vládnuť Rusku. Obaja vyrástli v revolučných časoch, počas vojny a zabíjania. Oboch vyvolili na posvätnú, ale skľučujúcu úlohu, ktorú neboli spôsobilí zastávať. Delilo ich tristopäť rokov, svoje osudy hrali v nezvyčajných, desivých scenároch, odohrávajúcich sa ďaleko od Moskvy, v komplexe budov s názvom Ipatiev.
Sedemnásteho júla roku 1918 o pol druhej po polnoci v Ipatievskom dome v Jekaterinburgu na Urale, takmer tisíc tristo kilometrov na východ od Moskvy, zobudili trinásťročného syna bývalého cára Nikolaja II., Alexeja, ktorý trpel na hemofíliu, spolu s rodičmi, štyrmi sestrami, tromi rodinnými spoločníkmi a tromi psami, a všetkým prikázali, aby sa okamžite pripravili na sťahovanie na bezpečnejšie miesto.
V noci trinásteho marca roku 1613 v Ipatievskom kláštore za napoly zboreným mestečkom Kostroma na rieke Volge, tristo kilometrov na východ od Moskvy, šestnásťročného Michaila Romanova, jediného z piatich synov, ktorý prežil, no trpel na slabosť v nohách a tik v oku, zobudili spolu s matkou a oznámili mu, že prišla delegácia. Vraj sa musí okamžite pripraviť a v jej sprievode vrátiť do hlavného mesta.
Oboch chlapcov vydesila nezvyčajná situácia, ktorej museli čeliť. Ich rodičia zaplatili obrovskú cenu za korunu, ktorú mali po nich prevziať – no nádejali sa, že ich ochránia pred nebezpečenstvom, ktoré s tým súviselo. Ale nemohli ich ochrániť, lebo ich rodina sa v dobrom aj v zlom upísala krutej hre na dedičnú moc v Rusku, a ich slabé plecia boli vyvolené niesť desivú ťarchu vládnutia. Napriek všetkým podobnostiam, ktoré ich v tejto rozhodujúcej chvíli spájali, zakrátko uvidíme, že ich čakali veľmi odlišné cesty. Jedna sa začínala, druhá končila.
Alexej, väzeň boľševikov v Rusku zničenom zúrivou občianskou vojnou a zahraničnou inváziou, sa spolu s rodičmi a sestrami obliekol. Do odevu mali votkané slávne drahokamy rodu, utajené pre prípad budúceho úteku za novou slobodou. Chlapec a jeho otec, bývalý cár Nikolaj II., mali na sebe jednoduché vojenské košele, jazdecké nohavice a špicaté čiapky. Bývalá cárovná Alexandra a jej nedospelé dcéry mali oblečené biele blúzky a čierne sukne, boli bez kabátikov aj klobúkov. Povedali im, že si majú brať čo najmenej, no oni sa, pochopiteľne, usilovali schytiť vankúšiky, kabelky a spomienkové predmety, lebo si neboli isté, či sa vrátia, ani kam pôjdu. Rodičia si uvedomovali, že z tejto strastiplnej situácie zrejme nevyviaznu živí, no ani vo sne im nenapadlo, že by niekto ublížil ich nevinným deťom. V tej chvíli, otupení spánkom a ukonaní životom, v zúfalstve a neistote však nič netušili.
Michail Romanov a jeho matka mníška Marfa boli donedávna väznení a teraz si pripadali takmer ako na úteku, tajili svoj pobyt, hľadali útočisko v kláštore uprostred krajiny zničenej občianskou vojnou a zahraničným vpádom, v situácii, ktorá pripomínala Rusko z roku 1918. Aj oni sa naučili žiť v neustálom ohrození života. Právom sa obávali, že chlapca prenasledujú, aby ho zabili.
Päťdesiatnička mníška Marfa, chlapcova matka, si veľa vytrpela v surových zvratoch vtedajšieho Obdobia smuty, počas ktorého ich rodina padla z veľkoleposti a moci do väzenia a smrti a znovu sa vyšvihla späť. Chlapcov otec Filaret bol dokonca aj v tom čase v poľskom zajatí; niekoľkých jeho strýkov zavraždili. Michail sotva vedel písať a čítať, mal ďaleko k zručnosti a bol chorľavý. Spolu s matkou zrejme iba dúfali, že nejako prežijú do otcovho návratu. Ale vráti sa vôbec?
Matka so synom, tápajúci medzi strachom a nádejou, požiadali delegáciu veľmožov z Moskvy, aby ráno čakali chlapca pred Ipatievom, hoci si neboli istí, čo im nasledujúce ráno prinesie.
Stráže v Ipatievskom dome v Jekaterinburgu sledovali, ako Romanovovci schádzajú po schodoch a na odpočívadle sa prežehnávajú pri vypchatej medvedici s dvoma medvieďatami. Nikolaj niesol na rukách chorého syna.
Veliteľ, boľševický komisár Jakov Jurovskij, vyviedol rodinu von, prešiel s ňou cez nádvorie a zamieril do suterénu osvetleného jedinou žiarovkou. Alexandra požiadala o stoličku. Jurovskij prikázal, aby priniesli dve pre najslabších členov rodiny – bývalú cárovnú a Alexeja. Ona si sadla na jednu, na druhú Nikolaj posadil syna. Potom si stal pred neho. Štyri veľkovojvodkyne – Oľga, Tatiana, Mária a Anastázia –, ktoré mali spoločný akronym OTMA, obstúpili Alexandru.
Jurovskij chvatne vyšiel z miestnosti. Mal veľa práce. Medzi Jekaterinburgom a Moskvou niekoľko dní ťukali zakódované telegramy o budúcnosti panovníckej rodiny, keďže protiboľševické sily známe ako bieli postupovali na Jekaterinburg. Čas sa krátil. Popravná čata čakala vo vedľajšej miestnosti, niektorí jej príslušníci boli opití, všetci po zuby ozbrojení. Pokojná, mlčanlivá a ešte vždy rozospatá a neupravená rodina sa možno nádejala, že v priebehu tých chvatných príprav padnú do rúk bielym, ktorí už boli neďaleko. Sedeli tvárou k dverám pokojne a s očakávaním, akoby sa chystali na rodinné fotografovanie.
Na úsvite štrnásteho marca Michail, oblečený v slávnostnom plášti lemovanom kožušinou a v čiapke so soboľou obrubou, sprevádzaný matkou vyšiel von, aby sa pozdravil s delegátmi na čele s moskovskými vladármi známymi ako bojari a pravoslávnymi biskupmi, ktorým hovorili metropoliti. Mrzlo. Delegáti podišli bližšie. Bojari mali na sebe kaftany a kožuchy; metropoliti niesli zázračnú ikonu z Uspenského chrámu, ktorú si Michail pamätal z Kremľa, kde bol prednedávnom väznený. Presvedčilo ho, že na dôvažok niesli zdvihnutú fiodorovskú Matku Božiu, uctievanú ikonu Romanovovcov a ich rodinnú ochrankyňu.
Keď prišli k Michailovi a jeho matke, hlboko sa poklonili a hneď prvými slovami mu zvestovali ohurujúcu správu. „Zvrchovaný vladár, panovník Vladimíra a Moskvy, cár a veľkoknieža celého Ruska,“ povedal vodca, metropolita Feodorit z Riazane. „Moskovská Rus nemôže prežiť bez panovníka… a Moskovská Rus je v troskách,“ a tak si Všeľudový snem vybral Michaila za panovníka, ktorý „zažiari v ruskom cárstve ako slnko“, a požiadali ho, aby „preukázal svoju láskavosť a nepohrdol ich prosbou“, a „ráčil prísť čo najrýchlejšie do Moskvy“. Michail a jeho matka sa nepotešili. „Veľmi nahnevaní a s krikom nám povedali,“ oznámili vyslanci, „že On si neželá byť panovníkom a že Ona mu nedá požehnanie, aby sa ním stal, a obaja sa pobrali do kostola.“ Takmer akoby sme počuli vznešený hnev matky a vzlykanie zmäteného chlapca. V roku 1613 ruská koruna nebola vôbec lákavá.
O štvrť na tri nadránom Alexej a jeho rodina ešte vždy čakali v ospalom tichu, keď sa do stiesnenej miestnosti vovalil súdruh Jurovskij s desiatimi ozbrojenými prisluhovačmi. Jeden z nich si všimol „neduživého a popolavého“ Alexeja s „vytreštenými zvedavými očami“.
Jurovskij prikázal Alexejovi a cárovnej, aby vstali, potom sa obrátil k Nikolajovi s vyhlásením: „Vzhľadom na to, že vaši príbuzní pokračujú v útokoch na sovietske Rusko, prezídium uralského oblastného výboru sa rozhodlo odsúdiť vás na smrť.“
„Och, panebože!“ povedal bývalý cár. „Och, panebože, čo to znamená?“ Jedno z dievčat zvolalo: „Božemôj, nie!“ Nikolaj sa zadíval na Jurovského: „Nerozumiem vám. Prečítajte to znovu, prosím.“
Moskovskí veľmoži sa nedali odradiť Michailovým odmietnutím. Všeľudový snem spísal odpovede, ktorými mali delegáti reagovať na každú Michailovu výhradu. Po dlhom modlikaní veľmoži Michaila „takmer prosili“. „Bozkávali kríž a pokorne sa pýtali“ chlapca, ktorému hovorili „náš vladár“, či sa stane cárom. Po rokoch prenasledovania a ponižovania sa Romanovovci cítili urazení. Boli radi, že všetko prežili. Michail opäť „odmietol so žalostnými výkrikmi a hnevom“.
Milan Buno, literárny publicista
