V poslednom čase vyšlo veľa kníh o utrpení a ukrutnostiach, ktorým boli vystavení židia počas 2. svetovej vojny. Napísali ich ľudia, ktorí tieto udalosti buď zažili na vlastnej koži, alebo o nich počuli od svojich príbuzných, blízkych či priateľov.
Takým je aj príbeh Spočítaj hviezdy. Dojímavé rozprávanie o desaťročnom dánskom dievčatku Annemarie, ktorá musela predčasne dospieť a ukázať svoju neobyčajnú statočnosť.
V Európe zúri vojna.
Dánsko je už tri roky obsadené nemeckými vojskami. Desaťročná Annemarie a jej priateľka Ellen si to spočiatku veľmi nevšímajú. Vnímajú však, že v obchode nedostať chutné koláčiky s polevou a že na rohoch kodanských ulíc stoja nemeckí vojaci vo vyleštených čiernych čižmách a prísne ich sledujú.
Krásne to dokumentujú hneď prvé strany, keď sa kamarátky z roztopaše rozbehnú, veselé a nevinné…a zrazu ich zastavia hliadkujúci nacisti. Doslova cítiť tú zmenu. V tej chvíli našťastie všetko dobre dopadne, ale…
Ellen a jej rodičia sú židia.
A jedného dňa sa dozvedia, že ich Nemci chcú pochytať a odvliecť preč. Annemariini rodičia im pomôžu utiecť a organizujú spolu s dánskymi odbojármi ich prevoz na lodiach do Švédska. Aj Annemarie dokáže svoju statočnosť tým, že s nasadením života prenesie na loď veľmi dôležitú zásielku.
Príbeh Spočítaj hviezdy vznikol už v roku 1990, odvtedy získal množstvo ocenení a stal jednou z najpredávanejších kníh všetkých čias. Opäť a znova vychádza v nových vydaniach. Podľa prieskumu časopisu Publishers Weekly je knižka 82. najpredávanejšia detská kniha všetkých čias v USA.
„Román vás vtiahne do deja, predovšetkým však na vás zapôsobí sila priateľstva dvoch dievčat a statočnosť dánskej rodiny, ktorá urobí hlboko ľudské rozhodnutie.“
Booklist
Na obálke je dievčatko, ktoré autorka stretla v Kodani, keď zbierala podklady pre svoju knihu. Odfotila ju v roku 1989 a objavila sa na mnohých jazykových verziách knihy. „Mimochodom, moja priateľka z Dánska, ktorá mi pôvodne rozpovedala príbeh svojho detstva v Kodani v roku 1943 a ktorá sa stala predlohou pre postavu Annemarie, je dnes už starenka. Ako aj ja. Obe s láskou myslíme na deti, čo čítajú tento príbeh dnes, stretávajú sa s ním prvý raz a zoznamujú sa so skupinou ľudí bez predsudkov, ktorí kedysi v krátkom časovom úseku, na mieste, kde žili, dokázali rešpektovať dôstojnosť iných,“ dodáva Lois Lowryová.
Začítajte sa do knihy Spočítaj hviezdy:
Prečo bežíš?
„Kto bude prvý na rohu, Ellen!“ Annemarie potriasla aktovkou, aby sa v nej rovnomerne rozložili učebnice, zošuchnuté na jednu stranu. „Pripravená?“ Pozrela na najlepšiu kamarátku.
Ellen urobila grimasu. „Nie,“ odvetila so smiechom. „Vieš, že ťa v živote nepredbehnem – nemám také dlhé nohy. Nemôžeme jednoducho kráčať ako civilizovaní ľudia?“ Na rozdiel od štíhlej Annemarie bola Ellen trošku bacuľatá.
„Musíme sa pripraviť na piatkovú atletickú súťaž – viem, že tento týždeň zvíťazím v behu dievčat. Minulý týždeň som bola druhá, ale teraz som trénovala každý deň. No tak, Ellen,“ žobronila Annemarie, poškuľujúc smerom k najbližšiemu rohu kodanskej ulice. „Prosím.“
Ellen nakoniec váhavo prikývla a pritiahla si remene na ruksaku s knihami bližšie k chrbtu. „No tak dobre. Pripravená,“ povedala.
„Teraz!“ zakričala Annemarie a obe dievčatá vyštartovali po známom chodníku. Za Annemarie viali striebristoplavé vlasy a Ellen po pleciach bubnovali tmavé vrkoče.
„Počkajte ma!“ kričala malá Kirsti, ktorú nechali za sebou, ale dve staršie dievčatá ju nepočúvali.
O chvíľu mala Annemarie poriadny náskok, a to aj napriek tomu, že sa jej rozviazala šnúrka na topánke. Uháňala po ulici Østerbrogade, popri malých obchodíkoch a kaviarňach ich štvrte na severovýchode Kodane. So smiechom predbehla staršiu paniu v čiernom s nákupnou sieťkou. Tesne pred cieľom jej z cesty musela uhnúť mladá žena s kočíkom.
Zadychčaná Annemarie sa zastavila na rohu. Keď zodvihla hlavu, smiech sa jej zasekol v hrdle a na okamih zmeravela.
„Halte!“ prikázal jej prísnym hlasom vojak.
Nemecké slovo jej bolo dobre známe a desilo ju. Annemarie ho predtým počula veľa ráz, ale doteraz nikdy nebolo adresované jej.
Ellen za ňou tiež spomalila a zastala. Celkom vzadu sa vliekla Kirsti s odutými perami, pretože ju dievčatá nepočkali.
Annemarie uprene hľadela do zeme. Boli dvaja. Čiže dve prilby, dva páry chladných očí zabodnutých do nej a štyri vysoké vyleštené čižmy, pevne vrastené do chodníka medzi ňou a cestou domov.
A dve pušky, ktoré vojaci zvierali v rukách. Najprv hľadela na pušky. Potom sa konečne pozrela do tváre vojakovi, čo jej prikázal stáť.
„Prečo bežíš?“ ozval sa príkry hlas. Jeho dánčina bola biedna. Už sú to tri roky, pomyslela si s opovrhnutím Annemarie, čo sú v našej krajine, a stále sa nenaučili náš jazyk.
„Pretekala som sa s kamarátkou,“ slušne odvetila. „Každý piatok máme v škole preteky a chcela som sa na ne pripraviť, tak som…“ stíchla, veta ostala nedokončená. Povedala si, že bude lepšie, ak nebude toľko rozprávať a len im jednoducho odpovie na otázky.
Rýchlo sa obzrela dozadu. Niekoľko metrov za ňou ostala Ellen nehybne stáť. Ešte ďalej sa smerom k nim pomaly približovala namrzená Kirsti. Neďaleko nich podišla k dverám obchodu predavačka a mlčky sa prizerala.
Jeden z vojakov, ten vyšší, podišiel k Annemarie. Poznala ho. Bol to ten, ktorého Ellen vždy šeptom nazývala „Žirafa“ pre jeho výšku a dlhý krk, čo mu trčal z naškrobeného goliera. On a jeho parťák stáli vždy na tomto rohu.
Pažbou pušky jej štuchol do aktovky. Annemrie sa zachvela. „Čo je tu?“ opýtal sa hlasno. Kútikom oka zazrela, ako sa žena v obchode potichu stiahla do úzadia a stratila sa z dohľadu.
„Učebnice,“ odvetila pravdivo.
„Učíš sa dobre?“ opýtal sa vojak. Zdalo sa, že si ju doberá.
„Áno.“
„Ako sa voláš?“
„Annemarie Johansenová.“
„Tvoja kamarátka – aj ona sa dobre učí?“ Pozrel poza ňu na Ellen, ktorá sa ani nepohla.
Aj Annemarie sa otočila a pozrela na Ellen. Jej tvár, zvyčajne s ružovkastým nádychom, bola bledá. Tmavé oči mala doširoka otvorené.
Otočila sa späť k vojakovi a prikývla. „Lepšie než ja,“ povedala.
„Ako sa volá?“
„Ellen.“
„A kto je toto?“ opýtal sa a uprel pohľad popri Annemarie na Kirsti, ktorá sa tu zrazu objavila a zazerala na všetkých okolo.
„Moja sestrička.“ Načiahla sa ku Kirsti, aby ju chytila za ruku, ale tá sa zaťala a vzdorovito si založila ruky v bok.
Vojak sa naklonil a pohladkal jej sestričku po krátkych rozstrapatených kučierkach. Stoj pokojne, Kirsti, nakazovala jej v duchu Annemarie, dúfajúc, že to tá päťročná tvrdá hlavička pochopí.
Kirsti však zodvihla ruku a odstrčila vojakovu dlaň. „Nechaj ma,“ povedala nahlas.
Obaja vojaci sa rozosmiali. Povedali si niečo po nemecky, ale hovorili tak rýchlo, že tomu Annemarie nerozumela.
„Je taká pekná ako moje dievčatko,“ ozval sa jemnejším tónom ten vysoký.
Annemarie sa pokúsila o zdvorilý úsmev.
„Choďte už domov, všetky. Choďte sa učiť zo svojich učebníc. A nebežte. Vyzeráte ako chuligáni, keď utekáte.“
Obaja vojaci sa otočili. Annemarie zdrapla Kirsti za ruku skôr, ako mohla protestovať. A chvatne zahli za roh. V okamihu bola pri nej aj Ellen. Kráčali rýchlo a bez slova, s Kirsti uprostred, k veľkej bytovke, kde žili obe ich rodiny.
Keď už boli skoro doma, Ellen zrazu zašepkala: „Hrozne som sa bála.“
„Aj ja,“ odvetila šeptom Annemarie.
Keď zahli za ďalší roh, obe dievčatá uprene pozerali dopredu na vchod do bytovky. Chceli sa vyhnúť pohľadu aj pozornosti dvoch ďalších ozbrojených vojakov, ktorí stáli aj na tomto rohu. Kirsti cupitala popri nich k dverám a štebotala čosi o obrázku, ktorý nesie mame zo škôlky. Pre Kirsti boli vojaci jednoducho súčasťou života. Niečo, čo tu vždy bolo, na každom kroku, také nezáživné ako pouličné lampy. Nepamätala si, že kedysi tu neboli.
„Povieš to mame?“ opýtala sa Ellen Annemarie, keď sa spoločne vliekli hore schodmi. „Ja nie. Moja mama by bola namrzená.“
„Nie, ani ja. Mama by ma asi vyhrešila, že som bežala po ulici.“
Na druhom poschodí, kde bývala Ellen, sa rozlúčili a Annemarie pokračovala na tretie. Cestou si v hlave precvičovala, ako veselo pozdraví mamu a porozpráva jej o dnešnom teste v hláskovaní, ktorý skvelo zvládla.
Neskoro. Kirsti dorazila domov prvá. „A štuchol svojou zbraňou do Annemariinej tašky a potiahol ma za vlasy!“ trkotala maličká, kým si v strede obývačky vyzliekala sveter. „Ale ja som sa nebála. Annemarie áno, aj Ellen. Ale ja nie!“
Pani Johansenová, ktorá sedela na stoličke pri okne, rýchlo vstala. Oproti nej sedela pani Rosenová, Ellenina matka. Ako mnohé iné popoludnia, aj dnes spolu pili kávu. Pravdaže, nebola to ozajstná káva, ale ich mamy aj naďalej hovorili, že si „dávajú kávu“. Od začiatku nacistickej okupácie sa v Kodani nedala zohnať káva. Dokonca ani skutočný čaj. Mamy si uchlipkávali horúcu vodu ochutenú bylinkami.
„Annemarie, čo sa stalo? O čom to Kirsti hovorí?“ opýtala sa jej matka znepokojene.
Milan Buno, literárny publicista
