Dojímavý a citlivý príbeh americkej autorky Ann Patchettovej Holandský dom vás prekvapí a poteší, ak máte radi rodinné drámy. Spoznáte súrodencov Danny a Maeve, ktorí sa snažia vyrovnať so svojím detstvom, s minulosťou a najmä s tým, čo bude ďalej. Príbeh o tom, čo mnohým z nás zostáva aj po desaťročiach: skutočný domov.
Danny žije na predmestí Filadelfie v impozantnom Holandskom dome, ktorý po smrti majiteľov kúpil jeho otec, podnikateľ s nehnuteľnosťami. Vyrastá bez matky, s citovo chladným otcom, no pod ochrannými krídlami pôvabnej a nadanej staršej sestry Maeve. K sestre ho viaže pevné puto.
Ich detstvo plynie príjemne a predvídateľne pod ostražitými pohľadmi portrétov pôvodných majiteľov domu, kým si otec jedného dňa neprivedie Andreu, vdovu s dvoma dcérami. Onedlho sa s ňou ožení…
Jej pričinením napokon Danny a Maeve prídu o milovaný domov a životnú istotu. Nevyrovnajú sa s tým ani potom, keď sa osamostatnia, a trauma z detstva ich prenasleduje celé desaťročia.
Súrodenci sa pravidelne vracajú na miesto, kam nemajú prístup, a márne klopú na zamknuté dvere minulosti. Neprítomnosť matky je príčinou ich vynúteného vyhnanstva a ovplyvňuje ich väčšmi než ľudia, ktorí sú súčasťou ich dospelého života.
Zdá sa, že raj detstva je navždy stratený. No jedného dňa osud nanovo zamieša karty…
Holandský dom je príbeh o rodine, láske, zrade, zodpovednosti a obeti, o mocných putách času a citovej závislosti od miest, ktoré nás celý život magicky priťahujú.
Je to príbeh o niečom, čoho vzácnosť si ani neuvedomujeme. Máme to každý deň, berieme to ako prirodzenosť, no pritom mnohí ľudia nikdy nemali domov a ďalšie milióny oň prišli. A nemuseli sa ani stať bezdomovcami… „Je bezdomovkyňa v tom zmysle, že nemá domov, nie v tom zmysle, že spáva pod mostom.“
„Len málo autorov dokáže spojiť taký nepodplatiteľný pohľad s hlbokým pochopením ľudskej povahy.
S radosťou by som si prečítala aj nákupný zoznam Ann Patchettovej.“
JOJO MOYESOVÁ
Ann Patchettová je americká autorka, ktorá navštevovala workshop tvorivého písania a neskôr sa vrhla na spisovateľskú dráhu naplno. Napísala osem románov a tri non-fiction knihy. Za román Bel Canto (príbeh opernej divy, ktorá sa počas vystúpenia v istej juhoamerickej krajine zapletie do rukojemníckej drámy) získala v roku 2002 cenu Orange Prize.
Je knihy preložili do vyše tridsiatich jazykov a v roku 2012 ju časopis Time zaradil medzi 100 najvplyvnejších ľudí sveta.Román Holandský dom nominovali tento rok na Pulitzerovu cenu za beletriu.
Začítajte sa do príbehu Holandský dom:
Keď otec prvýkrát priviedol Andreu do Holandského domu, naša gazdiná Sandy vošla do sestrinej izby a zavolala nás, aby sme zišli dolu. „Otec vám chce niekoho predstaviť.“
„Nejakého kolegu z práce?“ opýtala sa Maeve. Bola odomňa staršia a lepšie rozumela medziľudským vzťahom.
Sandy chvíľu uvažovala. „Nepovedala by som. Kde máš brata?“
„Sedí na podokenici,“ odvetila Maeve.
Sandy odtiahla závesy a našla ma. „Prečo sa schovávaš?“
„Chcem mať súkromie,“ odvetil som, hoci ako osemročný som vôbec netušil, čo to znamená. Páčilo sami to slovo a páčilo sami, ako ma zatiahnuté závesy oddeľujú od sveta.
Návšteva bola pre nás záhadou. Otec nemal priateľov, aspoň nie takých, ktorí by k nám chodili v sobotu podvečer. Opustil som svoju tajnú skrýšu a na odpočívadle na vrchu schodiska som si ľahol na koberec.
Už som to mal odskúšané, vedel som, že keď si ľahnem na zem, cez medzeru medzi posledným stĺpikom schodiska a prvým stĺpikom zábradlia uvidím do prijímacieho salóna. Otec stál pred kozubom s akousi ženou, obaja hľadeli na portréty pána a panej Van Hoebeekovcov.
Vrátil som sa do sestrinej izby a oznámil jej, čo som zistil.
„Je to žena,“ povedal som Maeve. Sandy to už určite vedela. Sandy sa ma opýtala, či som si umyl zuby, a myslela tým, či som si ich vyčistil dnes ráno – nikto si predsa nečistí zuby o štvrtej popoludní.
V ten deň bola na všetko sama, lebo Jocelyn mávala v sobotu voľno. Založila oheň v kozube, otvorila návšteve, priniesla nápoje a okrem toho mala na starosti aj moje zuby. Sandy mávala voľno v pondelok. V nedeľu mali voľno obe, lebo náš otec bol presvedčený, že v nedeľu by nikto nemal nútiť ľudí pracovať.
„Áno,“ odvetil som a zrejme to bola pravda.
„Umy si ich ešte raz,“ prikázala mi. „A učeš si vlasy.“
To patrilo mojej sestre. Mala dlhé čierne vlasy, husté ako desať konských chvostov. Nech ich česala, koľko chcela, nikdy nevyzerali učesané.
Keď napokon Sandy usúdila, že sme upravení ako treba, zišli sme dolu, zastali sme v priestrannej vstupnej hale a pozorovali otca s Andreou, ako hľadia na Van Hoebeekovcov. Buď si nás nevšimli, alebo si nás nevšímali – ťažko povedať. Stáli sme a čakali. Naučili sme sa pohybovať po dome potichu, aby sme nedráždili otca, hoci keď mal pocit, že sa za ním zakrádame, nazlostil sa ešte väčšmi. Mal na sebe modrý oblek. V sobotu ho nikdy nenosieval. Až vtedy som si všimol, že mu vlasy na temene začínajú šedivieť. Pri Andrei vyzeral ešte vyšší, než bol v skutočnosti.
„Určite ťa teší, že ich máš nablízku,“ poznamenala Andrea a nemyslela tým jeho deti, ale obrazy. Pán a pani Van Hoebeekovci, ktorých krstné mená som nikdy nepočul, boli na portrétoch dosť starí, ale nie zasa veľmi starí. Obaja boli v čiernom a z ich vzpriameného postoja vyžarovala atmosféra dávnych čias. Namaľovali ich osve, no to, že patria k sebe, priam bilo do očí – odjakživa som si myslel, že pôvodne išlo o jeden portrét a neskôr ho niekto rozpílil. Andrea so zaklonenou hlavou skúmala dva ľstivé páry očí, ktoré sa na mňa nesúhlasne dívali, vždy keď som si sadol, ktorýkoľvek gauč som si vybral. Maeve ma prstom mlčky štuchla medzi rebrá, no vydržal som to a nezjajkol som.
Andreu sme ešte osobne nepoznali. Zozadu vyzerala drobná a uhladená. Mala na sebe šaty s opaskom a na svetlých vlasoch vyčesaných do elegantného banána jej trónil tmavý klobúčik, veľký asi ako podšálka.
Rehoľné sestry v škole, kam som chodil, ma naučili, ako sa správať v prítomnosti hostí, nuž som sa nerozosmial. Andrea nemala odkiaľ vedieť, že keď sme sa sem nasťahovali, tie obrazy tu už boli tak ako všetko ostatné.
Portréty Van Hoebeekovcov v prijímacom salóne boli impozantným zobrazením ľudí, na ktorých sa už podpísal plynúci čas, a ich nepekné, nevľúdne tváre znázorňovali s holandskou precíznosťou a typicky holandským využitím svetla. Na každom poschodí však viseli desiatky ďalších, menších portrétov – na chodbách ich deti, v spálňach ich predkovia a rôzni neznámi, ktorých Van Hoebeekovci obdivovali, roztrúsení po celom dome. Mali sme aj portrét desaťročnej Maeve, a hoci ani zďaleka nedosahoval rozmery portrétov Van Hoebeekovcov, vyrovnal sa im kvalitou. Otec k nám zavolal slávneho maliara z Chicaga. Prišiel vlakom. Vraj mal pôvodne maľovať mamu, no keďže jej nik dopredu neoznámil, že k nám príde maliar a bude u nás bývať dva týždne, odmietla mu pózovať, a tak nakoniec namiesto nej namaľoval Maeve. Keď bol obraz hotový, otec ho dal zarámovať a zavesil ho do prijímacieho salóna priamo oproti Van Hoebeekovcom. Maeve rada hovorievala, že odvtedy sa na ľudí díva zhora.
„Danny,“ otec sa konečne otočil; očividne nás očakával presne tam, kde sme stáli. „Poď sem a pozdrav pani Smithovú.“
