„Prečo stále opakuje, že zomrie?“ spýtala som sa Mamaky.
„Lebo nevie, ako by mala žiť. Ľudia, ktorí to nevedia, si myslia, že po smrti budú lepší, že to celé zvládnu lepšie ako život.“
Príbeh Kornélie vonia dedinou, tajomnom, rodinou i láskou. Beata Balogová má krásne farbistý jazyk, plný metafor, prirovnaní a niektoré vety sú tak vyšperkované, že si ich budete vypisovať do zápisníka. Bude vás baviť už len samotné čítanie.
„Celé detstvo ma sprevádzali príbehy, ktoré vnášali tajomno do všedných dní,“ tvrdí Beata Balogová. „Obklopovali ma silné ženy, ktoré sa so mnou rozprávali, ako keby som bola kronikárka našej rodiny. Vlastne sa ani nemýlili a kniha Kornélie je toho dôkazom.“
Príbeh Kornélie
Rozprávačka Alma je etnická Maďarka a jej meno v maďarčine znamená jablko. Rozpráva príbehy generácií žien, ktoré si odovzdávali meno Kornélia namiesto priezviska. A tak sa v tejto kronike rodiny stretneme s všednými i nezvyčajnými ľuďmi a udalosťami. Príbehy o čudákoch, o cestovateľovi, ktorý sa nikdy nevrátil z Ruska, o lietajúcom chlapcovi, o sestrách, ktoré nikdy nedospeli, ale aj o spievajúcom chlapcovi.
V príbehu je napríklad aj Borbála, ktorá bola jednočlenným protikomunistickým odbojom dediny. „Báli sa jej súdruhovia a trošku sa jej bála aj Alma, pretože sa celý život pripravovala na smrť. Občas si zdriemla v truhle na povale,“ dodáva autorka.
Tie malé príbehy o rodine, dedine, živote a smrti, láske a nenávisti často pobavia, rozosmejú, aj dojmú, ale v každom sa skrýva čosi viac. Majú v sebe mikroposolstvá, poetiku, nenápadnú myšlienku a všetky približujú svet Maďarov na južnom Slovensku – láskavo a nekonfliktne. Je to príbeh zložený zo silných žien, ktoré ovplyvňovali svet v detailoch, no neraz to malo výrazné dôsledky.
„Moja kniha je ako jabloň. Síce sa začína v záhrade mojej starej mamy, Kornélie druhej, Mamaky, ale postupne na seba nabaľuje aj ďalšie vzdialené mestá i ľudí. Mamaka je stredobodom tohto dedinského univerza na južnom Slovensku. Alma síce jedného dňa opúšťa tú záhradu, ale príbehy silných žien ju nasledujú,“ dodáva autorka Beata Balogová.
Kniha voňajúca dedinou a rodinou
Kornélie je príbeh o našich koreňoch a minulosti, ktoré nás nemusia vždy len ťažiť. Práve naopak, možno aj my dokážeme zachraňovať svet v jeho malých detailoch, ako mi povedala autorka. Len potrebujeme poznať sami seba, svoje limity, chápať iných, rešpektovať ich. Pri čítaní tejto knihy sa možno prenesiete na dedinu ku svojím starým rodičom, budete cítiť neopakovateľnú vôňu starého, možno trošku navlhnutého domu. Budete počuť typický dedinský ruch a hlásenie z amplióna. Do nosa sa vám dostane vôňa čerstvo upečenej štrúdle a hlavne vareného slivkového lekváru. A vás to všetko pohladí po duši a začnete sa blažene usmievať…
Slivkový lekvár je fenomén. Varili ho vo veľkom kotle na dvore. Natrhali sa slivky a vydrapili z ich telíčok kôstky ako malé skamenené srdiečka. Slivky sa miešali v kotloch celé hodiny a všetko voňalo modrofialovo ako koža roztvorených sliviek.
Beata Balogová
Novinárka, ktorá píše v slovenčine, maďarčine a v angličtine. Narodila sa v Lučenci a žije v Bratislave. Je absolventkou Kolumbijskej univerzity v New Yorku v Spojených štátoch, kde študovala žurnalistiku v rokoch 2006 a 2007. Od roku 2014 pôsobí ako šéfredaktorka denníka SME. Jej zbierka esejí Kniha plná ľudí vyšla v roku 2019. V roku 2020 získala Európsku novinársku cenu v kategórii názorov a komentárov. Aktívne sa zasadzuje za slobodu tlače a ochranu novinárov doma aj v zahraničí.
Rodiny majú svoje malé prekliatia alebo požehnania. Niekedy je to maličkosť, možno nejaké gesto, ktoré sa neskôr pretavilo do veľkej tragédie. Možno je to tragédia, ktorá sa, naopak, pretavila do gesta, akému sa potom vyhýba. Každá rodina si hľadá svoje tajomstvo, niečo, čo by si mohla odovzdávať ako recept na nakladané uhorky. Niečo, čo by staré mamy mohli na smrteľnej posteli pošepkať vnúčatám.
V našej rodine si ženy odovzdávali jedno meno: Kornélia. Mali ho nosiť tie najsilnejšie. Nemohli odovzdávať svojim dcéram priezvisko, tak zavesili na prvorodené dievčatko meno Kornélia. Je to meno, ku ktorému človek musí dorásť, aby si ho obľúbil, aby ho prijal. Je to ako príkaz: Kornélia.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: SkveléKnihy.sk, SME
