Túto autorku ste ešte nečítali…ale to sa zmení 🙂
Kristína Brestenská prekvapivo verne a pútavo vyrozprávala osudy dvoch mladých ľudí na pozadí skutočných historických udalostí. Pre milovníčky historických romancí nová vychádzajúca hviezda, ktorú sa rozhodne oplatí prečítať.
Grófov syn je strhujúci ľúbostný príbeh zo stredovekého Anglicka v 12.storočí.
V dávnych časoch, keď spoločenské postavenie a mocenské záujmy riadili ľudské osudy, nedobrovoľne sa spojili životy dvoch mladých ľudí: hrdého Williama, dediča najmocnejšieho grófa v Anglicku, a krásnej Amelie, dcéry grófovho vazala.
Kvôli ranám z minulosti a zákernej klebete sa William zaprisahal, že sa nikdy neožení. Preto keď ho otec prinúti k sobášu, rozhodne sa manželstvo nenaplniť.
Všetko sa zmení, keď sa do vzťahu Williama a Amelie zamieša ľudská zloba, závisť a preliata krv. Podarí sa im prekonať všetky nástrahy, ktoré na nich číhajú na kráľovskom dvore? A dokáže William zvíťaziť nad vlastnou hrdosťou, aby nestratil to, čo je jeho srdcu najdrahšie?
Grófov syn je síce prvá kniha Kristíny Brestenskej, ktorá vychádza vo vydavateľstve, no aktuálne už píše štvrtú, takže čitateľky sa majú na čo tešiť. „Každá moja kniha má svoju vlastnú pieseň. Pri jej opakovanom počúvaní sa mi začne v hlave vynárať príbeh, ktorý sa potom snažím čo najvernejšie zreprodukovať do písanej formy,“ popisuje Kristína.
Väčšina postáv v tomto románe reálne žila, vrátane hlavného hrdinu a jeho rodiny. Ich príbuzenské väzby k anglickému panovníckemu rodu boli skutočné. „Keďže som román vsadila do konkrétneho časového obdobia, snažila som sa najdôležitejšie historické medzníky tej doby zakomponovať do príbehu,“ tvrdí autorka.
Zaujímavé je samotné modelovanie postáv, ku ktorému Kristína Brestenská pristupuje naozaj neštandardne 🙂
Skôr než začne písať knihu, vopred si premyslí, v akom znamení zverokruhu budú hlavní hrdinovia narodení a to určí ich povahové črty. Kladné aj tie záporné. „Pri opise zovňajšku postáv sa inšpirujem zväčša zahraničnými hereckými osobnosťami alebo rôznymi fotografiami, na ktoré náhodne narazím a ktoré ma zaujmú,“ dodáva sympatická autorka.
Písanie bolo pre ňu zo začiatku dôležitou formou psychohygieny, keďže je momentálne na rodičovskej dovolenke. No postupne sa pre ňu stalo vášňou, ba dokonca závislosťou a tou najväčšou odmenou je pre ňu pozitívna spätná väzba.
Začítajte sa do novinky Grófov syn:
Anglicko 1185
Skupina ozbrojených jazdcov sa za chladného jesenného dňa schovávala za hustým krovím na okraji lesa. Čakali, kým dostanú povel zaútočiť. Ich veliteľ netrpezlivo sledoval cestu, ktorá viedla z neďalekej dediny až na hrad Conisbrough, sídlo grófa zo Surrey, jedného z najmocnejších lordov Anglicka a kráľovho nelegitímneho brata. V duchu preklínal svojho pána za nebezpečný plán. Vedel, že ak by čokoľvek zlyhalo, všetci by odvisli na šibenici.
Keď však v diaľke spozoroval iba troch približujúcich sa jazdcov, vydýchol si a zavolal na chlebodarcu: „Môj pane, myslím, že sú to tí, na ktorých čakáme. Mladá dievčina zahalená v plášti a s ňou dvaja vojaci. Bude to jednoduchšie, ako sme sa nazdávali. Dvaja muži ju sotva ubránia. Stačí, ak potvrdíte, že je to ona.“
Muž v brnení a prilbe so spusteným priezorom podišiel k veliteľovi najatých ozbrojencov a zahľadel sa na miesto, odkiaľ jazdci prichádzali. Hoci boli ešte dosť vzdialení, ihneď ju spoznal. Ťažká kapucňa sa jej pri rýchlom cvale skĺzla z hlavy a odhalila vlnité tmavohnedé vlasy a vznešené črty krásnej tváre. Výrazné lícne kosti, nežná okrúhla brada, úzky aristokratický nos, veľké tmavé oči a plné súmerné pery.
Pri pohľade na ňu mal odrazu pocit, že sa preniesol o dvadsaťosem rokov späť do čias, keď bol ako mladý šľachtic posadnutý najkrajšou a najbohatšou dedičkou Anglicka, Isabel de Warenne, grófkou zo Surrey. Ženou, ktorej rodokmeň siahal až do čias, keď si Anglicko podrobili normanskí dobyvatelia. Po smrti svojho otca, vo veľmi mladom veku, sa Isabel vydala za Viliama z Blois, mladšieho syna kráľa Štefana. Po jedenástich rokoch však bezdetná ovdovela a vtedy on sám zacítil príležitosť stať sa vďaka výhodnému sobášu jedným z najmocnejších mužov Anglicka. Istý čas jej dvoril, zahŕňal ju pozornosťami a drahými darmi a napokon ju požiadal o ruku. Isabel jeho dvorenie prijímala s nadšením, s ešte väčším nadšením však prijímala jeho drahé dary. Posmeľovala ho a dávala mu nádej, no nakoniec ho bezcitne odmietla. Nebol pre ňu dosť dobrý.
To už sedel na tróne iný muž — Henrich, ktorého zlákala vidina jej majetku. Nechcel dopustiť, aby kráľovská rodina prišla o bohatstvo takých rozmerov. Preto dohodol Isabelin sobáš so svojím nevlastným nemanželským bratom Hamelinom Plantagenetom. Ten neskôr prijal Isabelino priezvisko de Warenne a stal sa pánom všetkého, čo chcel získať on sám, a navyše ho neskôr menovali štvrtým grófom zo Surrey.
Koľko dlhých rokov odvtedy uplynulo, a predsa na jej odmietnutie nedokázal zabudnúť. Ba čo viac, celé tie roky v sebe roznecoval plamene nenávisti a túžbu po pomste. Zaprisahal sa, že tá suka raz zaplatí za to, ako kruto sa s ním zahrala. Zaplatia za to všetci, čo mu prekazili plány.
Znovu sa zahľadel na cválajúcu dievčinu. Keď ju pred dvoma mesiacmi uvidel prvý raz, nemohol uveriť vlastným očiam. Bola to tá istá Isabel, ktorá ho pred rokmi odmietla. A predsa to nemohla byť ona, pretože už bola viac ako desať rokov mŕtva. Rozhodol sa, že ju bude sledovať. Musel zistiť, či to je len prízrak, alebo skutočná žena. Keď mu zmizla za hradbami Conisbroughu, začal pochybovať ešte väčšmi, či ho klame zrak, alebo sa dočista pomiatol. Zašiel teda do dediny a nenápadne sa na dievčinu povypytoval. Ľudia o nej vraveli ako o lady Elisabeth, grófovej dcére. Vtedy všetko pochopil. Nebol to prízrak. Bola to Isabelina a Hamelinova dcéra, verný obraz svojej krásnej matky.
Vedel, že gróf má dediča, prvorodeného syna, no bol si istý, že jej veno bude vzhľadom na grófovo rozprávkové bohatstvo hodné kráľovskej dcéry. Zakrátko grófa zo Surrey navštívil, ponúkol mu priateľstvo a spojenectvo a požiadal ho o ruku jeho dcéry. Dostal však zápornú odpoveď. To ho rozzúrilo ešte väčšmi. Zaumienil si, že ak ju teda nedostane po dobrom, vezme si ju po zlom. A ak ju zneuctí, nebude mať gróf inú možnosť, len ju zaňho vydať. Keď bude konečne jeho, s radosťou sa postará, aby trpela, tak ako mala trpieť jej matka za zradu a poníženie, ktoré mu spôsobila.
Celé týždne trpezlivo sledoval cestu okolo lesa do dediny, kde ju zazrel prvýkrát. A dnes sa konečne dočkal. Dievča mu ponúkli na striebornom podnose.
„Je to ona. Pripravte sa. Všetci viete, čo máte robiť. A nezabudnite. Keby čokoľvek zmarilo môj plán, nikto sa nesmie dozvedieť, pre koho pracujete!“ rozkázal mužom a sám sa vzdialil dosť ďaleko na to, aby v prípade núdze mohol nepozorovane a bezpečne utiecť.
Keď už boli dievča a jeho strážcovia v dostatočnej blízkosti, štyria z lordových ozbrojencov vyšli na koňoch z úkrytu, aby im odrezali cestu. Plán im vychádzal.
Mladučká lady zastavila koňa a ostro sa ich spýtala: „Prečo ste nám skrížili cestu?“
Namiesto odpovede však vyšli z úkrytu ďalší štyria jazdci a zahatali im cestu zozadu. Zvyšní ozbrojenci uzatvorili vôkol nich kruh a úplne ich obkľúčili. Hneď nato vyšiel jeden z jazdcov z kruhu. Predstúpil priamo pred dievčinu a galantne sa uklonil.
„Lady, ak pôjdete s nami dobrovoľne, ušetríte životy svojich mužov. Ak by vás chceli brániť, celkom isto zomrú. Vy však s nami pôjdete po dobrom či po zlom,“ oznámil jej sebavedomým hlasom.
Elisabeth blysla po neznámych nahnevaným pohľadom a naoko pokojne sa spýtala muža, ktorý im velil: „Čo to má znamenať, pane? Viete vôbec, s kým máte do činenia? Kto ste a čo odo mňa chcete?“
„Kontesa Elisabeth de Warenne, uisťujem vás, že veľmi dobre viem, s kým mám tú česť. Kto som ja, nie je vôbec podstatné. Dôležité je, že plním rozkazy niekoho, kto túži po vašej spoločnosti. To je všetko, čo v tejto chvíli potrebujete vedieť. Dovoľte mi teda znovu zopakovať otázku. Chcete preliať krv svojich mužov alebo odídete s nami dobrovoľne?“
„Váš pán musí byť veľký zbabelec, ak si netrúfa predstúpiť predo mňa sám. Kto je to?“ vyhŕkla Elisabeth ľahkovážne. Stále si neuvedomovala, v akom nebezpečenstve sa ocitla.
Muža, ktorý s ňou vyjednával, jej odpoveď pobavila. Vypustil z úst pohŕdavý smiech. „Mylady, všetko sa dozviete v pravý čas. Mne neprislúcha prezradiť vám meno môjho pána. No na vašom mieste by som si dával pozor na jazyk, pretože už zakrátko sa vám vaša prostorekosť môže vypomstiť.“
Elisabeth sa ostražito poobzerala okolo seba. Podľa toho, čo jej muž práve povedal, nadobudla podozrenie, že jeho pán je niekde nablízku a počuje ich rozhovor. Znervóznela. Rozhodla sa, že bude naťahovať čas, kým vymyslí niečo, ako sa z tejto situácie dostať. „Akú mám istotu, že dodržíte svoje slovo a mojim mužom sa nič nestane, ak s vami pôjdem podobrotky?“
„Máte moje slovo. To je jediné, čo vám v tejto chvíli môžem poskytnúť. Vzhľadom na situáciu, v ktorej sa práve nachádzate, je to viac, ako by ste mohli dúfať.“
Elisabeth si zahryzla do pery a premýšľala. Ten muž mal pravdu. Hrad jej otca bol ešte v nedohľadne a ona mala len dvoch strážcov, kým oni boli aspoň desiati. Bol vôbec zázrak, že nebola sama. Aj to len vďaka tomu, že jej otec začal trvať na tom, že sama viac nesmie chodiť jazdiť. Nemohla ani dúfať, že ide o omyl. Veľmi dobre vedeli, kto je. Ako je vôbec možné, že si niekto dovolil dať uniesť dcéru grófa zo Surrey a kráľovu neter? A možno vôbec nejde o ňu. Čo ak má byť len zámienkou na vydieranie jej rodiny?
„Lady, žiadam vás, aby ste mi bezodkladne odpovedali na otázku. Inak stratím trpezlivosť a urobím to po svojom.“
Vedela, že nemá na výber. Odviedli by ju po dobrom či po zlom a takto aspoň mohla dúfať, že neznámy dodrží slovo a ušetrí životy jej sprievodcov. Kým mu však stihla oznámiť svoju voľbu, jej muži rozhodli namiesto nej. Obaja svorne tasili meče a pustili sa do boja.
Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo. Dvaja muži zoskočili na zem a vytrhli jej z rúk uzdu. To jej koňa vyplašilo a začal sa nebezpečne vzpínať na zadné nohy. Takmer ju zhodil, no mužom sa ho podarilo včas upokojiť. Ďalší dvaja pristúpili rovno k nej a pokúšali sa ju stiahnuť na zem. Zo všetkých síl sa bránila — metala sa, kopala a udierala ich rukami, ale proti ich sile nič nezmohla. Kým sa jej strážcovia zúfalo bránili, únoscovia ju vliekli k mužovi, s ktorým doteraz hovorila. Ruky jej založili za chrbát a cítila, že jej ich zväzujú povrazom. Potom ju vysadili na veliteľovho koňa, priamo jemu do lona. Ten ju zozadu zdrapil rukami, aby nemohla zoskočiť, zatiaľ čo ďalší jej zväzovali nohy. Vtedy zazrela, ako jedného z jej mužov zranili. Do očí jej vhŕkli slzy, keď si uvedomila beznádejnosť celej situácie. Sú stratení, už im nikto nepomôže a ju odvlečú násilím.
Vtom akoby Boh vyslyšal jej tiché prosby o pomoc. Z lesa sa odrazu vynorila skupina asi tridsiatich mužov. Na jej čele cválali dvaja rytieri. Jeden z nich držal v ruke zástavu, na ktorej sa skvel erb so žlto-modrými štvorcami. Vtedy si Elisabeth uvedomila, že je zachránená.
1. kapitola
O dva roky
Lady Amelia de Romille vošla svižným krokom do siene svojho milovaného hradu Skipton. Na tvári sa jej mihol výraz zhnusenia. Kedysi, keď ešte žila jej matka, to bývalo prekrásne sídlo, no dnes takmer každé ráno Amelia vstupovala do tejto časti hradu s obavou, čo ju tu zase čaká. Obraz, ktorý sa jej zakaždým naskytol, sa už niekoľko rokov nemenil. Poprevracané stoly a stoličky, zvyšky jedla lákajúce psov, ale i hlodavce a vo vzduchu sa šíriaci zápach skysnutého vína.
S povzdychom sa pustila naprávať škody, hoci niektoré už boli nenapraviteľné. Najmä škody na charaktere jej otca. Noc čo noc sa v tejto sieni spíjal so svojimi kumpánmi a ženami pochybných mravov. Na ničom mu nezáležalo. Nezaujímali ho jeho deti ani chod hradu. Nerobil si starosti s tým, ako hospodáriť s majetkom, a už vôbec si nerobil ťažkú hlavu z toho, ako to tu vyzerá.
Amelia s námahou pozdvíhala ťažké stoličky. Nemalo význam očakávať, že túto nepríjemnú prácu urobí za ňu služobníctvo. Všetci sluhovia počúvali len jej otca a svoj život úplne podriadili tomu jeho. Každú noc mu až do svitania boli poruke a vykonávali jeho príkazy. Cez deň spolu s pánom dospávali.
Keď konečne všetky stoličky opäť stáli na svojom mieste, do siene sa vrútil jej mladší brat a na jednu z nich sa posadil. „Zase zo seba robíš chuderu?“ spýtal sa jej posmešne a vyložil si nohy na stôl.
Už keď ho videla vchádzať, prevrátila oči. „Ako to, že si vstal tak zavčasu, George?“ spýtala sa ho odmerane.
„Nevstal som. Ešte som totiž ani nespal.“
„A čo si robil celú noc?“ Bratova odpoveď ju prekvapila. Pokiaľ vedela, nezvykol sa pridávať k otcovej nočnej spoločnosti. Opovrhoval jeho spôsobom života. Opovrhoval ňou. Amelia vlastne nevedela o ničom, čím by jej brat nepohŕdal.
„Do toho ťa nič nie je, sestrička,“ odvrkol jej.
„Ak si mi teda neprišiel pomôcť, tak ma, prosím, nezdržuj,“ požiadala ho slušnejšie, ako si zaslúžil.
„Ty mi nevrav, čo mám robiť!“ oboril sa na ňu panovačne.
Vzdychla si a začala ho ignorovať. Po chvíli ho domŕzanie prestalo baviť a zívajúc odišiel. Keď sa Amelii podarilo dať sieň do ako-tak prijateľného stavu, vošiel dnu kastelán a nervózne vyjachtal: „Lady Amelia, je tu vzácny hosť, prišiel navštíviť vášho otca.“
Amelia mykla plecom. „Otec ešte spí. Pošlite niekoho, nech ho zobudí.“
„Ale…“ pozrel na ňu vystrašene. „Tohto hosťa nemôžeme nechať čakať. Musíte ho prijať sama.“
„Nuž, ak je ten hosť naozaj taký dôležitý…“
„To dozaista som,“ skočil jej arogantne do reči muž, ktorý sa z ničoho nič zjavil za kastelánovým chrbtom a postavil sa rovno pred ňu. No len čo ju zočil, zarazil sa. Hodnú chvíľu na ňu udivene vyvaľoval oči a nepreriekol ani slovo. Mohol byť vo veku jej otca a vyžarovalo z neho sebavedomie. Mužov hrdý postoj a drahé oblečenie jej napovedalo, že je to vysoko postavený šľachtic.
„Som lady Amelia, lordova dcéra,“ prevravela napokon neistým hlasom. „S kým mám tú česť?“
Šľachticov výraz sa náhle zmenil. Z udiveného sa stal povýšenecký a namrzený. „Som gróf Hamelin de Warenne,“ odvetil stroho.
Amelia od prekvapenia doširoka otvorila oči. Hoci sa s týmto mužom nikdy nestretla, jeho meno už počula mnoho ráz. Bol to lénny pán jej otca. Mierne sa mu uklonila, neskrývajúc údiv.
Od okamihu, ako sa tu ich lénny pán nečakane zjavil, sa šiel jej otec pretrhnúť, aby mu ulahodil. Neskrývane sa mu podlizoval, dal prichystať kráľovský obed a poskytol mu množstvo podnetov na spríjemnenie nálady. Po chutnom obede prikázal priniesť všetky druhy vína, ktoré mal práve v pivniciach. Ak niečomu naozaj holdoval, bolo to víno. Dal ich postaviť pred grófa, a kým mu z každého nalieval, kvetnato opisoval jeho lahodnú chuť a výraznú vôňu.
Amelii neuniklo, že gróf ničomu z toho nevenuje pozornosť. Sledoval totiž ju. Neskrývane sa k nej stále vracal pohľadom. Už hodnú chvíľu z nej nespustil oči, no naozaj znervóznela až vtedy, keď jeho pohľad skĺzol na jej hruď a spočinul tam o niečo dlhšie, ako sa patrilo.
„Koľko má vaša dcéra rokov?“ skočil lordovi do reči a bez hanby si ju ďalej prezeral.
„Dvadsať,“ odvetil jej otec urazene a znovu grófovi nalial plný pohár vína.
Gróf udivene zdvihol obočie a s nezáujmom odsunul ponúknutú čašu. „Ako to, že ešte nie je vydatá?“
„Nuž…“ zamumlal lord a začal sa nervózne škrabať na hlave. Amelia vedela, že to robí, vždy keď ho niečo vyvedie z miery.
„Vari už nie je panna?“ ohromil ich gróf zahanbujúcou otázkou a lordovi takmer zabehol hlt vína.
Amelii vystúpila na líca červeň. Rozprávali sa o nej, akoby tam ani nebola. Akoby bola iba nejaká vec. „Som rovnako nedotknutá ako v deň, keď som sa narodila,“ prekvapila ich pohotovou a hrdou odpoveďou.
Gróf si ju prísne premeral. „Čo za tým teda je?“ naliehal.
„Bolo mi ľúto vydať takú krásavicu len za baróna alebo rytiera,“ odvetil napokon jej otec. „Dúfal som, že na jej pôvaby sa ulakomí aj niekto z vyššej šľachty.“
„Skutočne?“ zatiahol gróf so záujmom. „A aké má veno?“
Lord Roger sa znovu nervózne poškrabal po hlave. „Ako by som to… Ak mám povedať pravdu, nerátal som s tým, že v jej veku ju ešte vydám. Myslel som, že ju zakrátko pošlem do kláštora. Posledné roky neboli príliš hojné, potreboval som peniaze na iné… Nuž… Obávam sa, že jej veno nebude veľmi vysoké.“
V sieni zavládlo rozpačité ticho. Gróf sa zamyslene zahľadel kamsi do prázdna. Lord Roger očervenel od rozpakov a na posmelenie prevrátil do seba ďalší pohár vína. George si ich rad za radom nevraživo obzeral unavenými očami, no prezieravo mlčal.
„Nie vždy sa prieberčivosť vypláca,“ poznamenal napokon gróf záhadne a znovu sa vrátil pohľadom ku krásnej lordovej dcére.
Ameliu grófov očividný záujem znervózňoval a vyvolával v nej paniku. Vedela totiž, že už dlhé roky je vdovcom. Ak by sa rozhodol, že ním viac nechce byť, nič na svete by jej nepomohlo. Sen jej otca by sa konečne splnil. Vydal by ju za grófa, a nie za hocijakého.
„Nuž, lord Roger, priznávam, že ste vo mne vyvolali zmiešané pocity,“ obrátil sa gróf znenazdajky k jej otcovi. „Prekážalo by vám, ak by sme sa teraz porozprávali medzi štyrmi očami?“
Lordovi od vzrušenia zasvietili oči. „Práve naopak! Bude mi potešením.“
Amelia bez vyzvania vstala od stola a úctivo sa grófovi uklonila. Bola vďačná za príležitosť na odchod. George ju vzápätí nasledoval a šiel sa konečne vyspať. Ona však potrebovala ujsť oveľa ďalej ako len do svojej komnaty. Dala si osedlať kobylu a zašla na nej do dediny, ako to často robievala. Dúfala, že kým sa vráti, gróf už bude preč. Ešte aj v sedle na sebe cítila jeho pohľad a striasalo ju. Zamierila rovno do chalupy, kde v posledných rokoch trávila viac času ako na hrade. Žila tu žena menom Moira, ktorú mala rada ako vlastnú matku. Navštevovala ju takmer každý deň.
„S čím ti dnes pomôžem?“ zašvitorila veselo, len čo vošla dnu. Bola si istá, že tu sa jej obavy čochvíľa rozplynú.
Moira sa na ňu prívetivo usmiala a ukázala na sušenú žihľavu. „Práve miešam masť na boľavé kĺby. Ukážem vám ako.“
Moira bola vychýrená liečiteľka. Celý život zasvätila pomoci iným. Chorí si k nej zďaleka chodili po radu a lieky na najrozličnejšie neduhy. Vyžaroval z nej nezvyčajný pokoj a dobrota. Možno preto si ju Amelia tak obľúbila. Celé roky nadšene pozorovala, ako suší bylinky a kvety a potom z nich pripravuje hojivé masti a liečivé odvary. Z času na čas ju Moira vzala do lesa či na lúku a vysvetľovala jej, ako a kedy treba tú-ktorú rastlinku zbierať. Nakoniec Amelia našla v bylinkárstve záľubu. Vždy keď trávila deň s Moirou, bola šťastná a čas letel oveľa rýchlejšie.
Na krajinu už pomaly, ale isto sadal súmrak, keď na dvere Moirinej chalupy niekto zabúchal. Len čo Amelia otvorila, udivene si premerala otcovho sluhu, nervózne prešľapujúceho predo dvermi. „Lady Amelia, váš otec vás dal hľadať. Odkazuje vám, aby ste čo najrýchlejšie prišli za ním.“
Vydesilo ju to. Otec si ju dávno nedal takto zavolať. Navyše vedela, že spolu s grófom vypili dosť vína, a keď bol jej otec opitý, radšej sa mu vyhýbala. Premkol ju stiesnený pocit, že si ju dal zavolať práve kvôli grófovi. Na hrad sa vracala so zlou predtuchou.
„Kde si bola?“ vyrútil sa na ňu, keď ho našla nervózne pochodovať po svojej izbe.
„V dedine ako vždy,“ odvetila mu zarazene. Nikdy sa nezaujímal, kde trávi voľné chvíle.
„Odteraz už na také pochabosti nebudeš mať čas,“ odvrkol jej. „Čo najrýchlejšie si ušiješ výbavu. O mesiac ťa vydám.“
Zdesene zažmurkala. „Za koho?“ spýtala sa priškrteným hlasom.
„Ako sama dobre vieš, bol tu dnes náš lénny pán. Dostal som od neho ponuku, aká sa neodmieta,“ oznámil jej otec chladno.
Z tváre jej zmizla všetka farba. Azda by ju nevydal za muža, ktorý by mohol byť jej otcom?
„Nevieš si ani predstaviť, aké šťastie nás postretlo,“ pokračoval lord. „Konečne z teba bude nejaký úžitok. Mala by si mi na kolenách ďakovať, že som ti zabezpečil takú skvelú budúcnosť.“
Milan Buno, literárny publicista
