Daphne du Maurier
Rebeka
Vydal IKAR 2007
"V noci sa mi snívalo, že som bola opäť v Manderley. Stála som tam pred mrežami hlavnej brány, ale nemohla som dovnútra, lebo bola zamknutá na retiazku s visacou zámkou. V sne som volala vrátnika, no nik sa neozval; keď som sa lepšie prizrela pomedzi zahrdzavené tyče, videla som, že vo vrátnici nik nebýva." Týmito slovami začína rozprávanie hlavnej hrdinky, ktorá sa na Francúzskej Riviére zaľúbila do príťažlivého a zámožného Angličana Maximiliana de Winter. Ľúbostný vzťah je zakrátko spečatený manželským sľubom a zdá sa, že mladá manželka si rýchlo zvykne na nový domov. Netuší však, že na jej šťastie čoskoro začne vrhať tieň tajomný prízrak Maximovej prvej ženy – nebohej Rebeky. Vo vytváraní stiesňujúceho ovzdušia nemalú rolu zohráva komorná, pani Danversová, ktorá je presvedčená o tom, že nikto nemôže a nesmie nahradiť predchádzajúcu pani domu, šarmantnú a vo všetkom dokonalú Rebeku. Neštíti sa pritom nijakých prostriedkov, keď ide o to, aby novej manželke pána domu strpčila život. Romantickú, priam mátožnú atmosféru stupňujúcich sa udalostí podfarbuje hučanie mora, v ktorom sa tají tragédia, ktorá navždy poznačila pána domu a jeho starú služobníčku. Román Rebeka, podľa ktorého v roku 1941 svetoznámy majster hororovej atmosféry Alfred Hitchcock nakrútil dvomi Oscarmi ocenený film, neprestajne vychádza v nových vydaniach po celom svete.
Ukážka z textu
Vykročila som k schodom a na najvyššom stupni som zastala s úsmevom na perách a s klobúkom v ruke ako dievča na obraze. Čakala som, že zaburáca všeobecný potlesk a smiech. Ale nikto nezatlieskal a nik sa ani nepohol.
Všetci sa dívali na mňa ako skamenení. Potom Beatrice vykríkla a prikryla si dlaňou ústa. Položila som ruku na zábradlie a usmievala som sa.
"Dobrý večer, pán de Winter," pozdravila som.
Maxim sa nepohol. Díval sa na mňa s pohárom v ruke, bol bledý ako smrť. Frank k nemu pristúpil, akoby mu chcel niečo povedať, ale Maxim ho odbil. Ostala som zarazená s jednou nohou na schodoch. Niečo nebolo v poriadku; nepochopili ma. Ale prečo sa Maxim díva na mňa tak čudne? Prečo všetci stoja meravo, akoby boli zdreveneli?
Maxim pristúpil k schodišťu a upieral na mňa pohľad.
"Čo si si to, preboha, zmyslela?" povedal. Tvár mal sinavú a oči mu horeli hnevom.
Stála som ako ochromená, s rukou na zábradlí schodišťa.
"To je predsa ten obraz," vyjachtala som, zdesená jeho hlasom a pohľadom. "To je predsa ten obraz v galérii."
Rozhostilo sa dlhé ticho. Dívali sme sa s Maximom uprene na seba. Preglgla som naprázdno a zdvihla ruku k hrdlu.
"Čo sa stalo? Čo strašné som urobila?"
Klasika, ktorá by namala chýbať v rebríčku romantických príbehov. Priznám sa, čítala som ho pred rokmi prvý raz a zhltla som ho za pár hodín. Odvtedy ubehlo už more času a ja som ho čítala znova a znova na mňa zapôsobil.
Príbeh lásky, nad ktorou visí tieň bývalej manželky hlavného hrdinu Maxmiliána de Winter sa zvoľna stupňňuje a nakoniec vrcholí tak napínavo, že chcete obracať stránky rýchlejšie a rýchlejšie až vás mrazí.
Rebeka je tak trocha hororová kniha, podfarbená ľúbostným vzťahom, ktorý začína v celku príjemne a ľahko, ale postupne začínate pochybovať…
Jediné, čo mne osobne trocha kazí dojem z čítania, je rozprávanie v 1 osobe. Je to ako čítanie vlastného denníku, ktorý opisuje moje zážitky, ktoré sa nikdy nestali. Trochu divné… Ale to je len môj subjektívny pocit, a príbehu to rozhodne na čaru neuberá.
Kto Rebeku nečítal, určite doporučujem skúsiť to.
Aký je Váš názor?