Príbeh o moci a revolúcii.
Príbeh o rodine.
Romanovovská cárovná je román o poslednej ruskej imperátorke Márii Fiodorovne. Dramatický historický príbeh o milovanej cárovnej, dánskej princeznej, ktorá sa stala matkou posledného ruského cára.
Autor C.V.Gortner dokázal pospájať zaujímavé historické fakty s rodinným príbehom a vytvoril tak pôsobivé čítanie pre fanúšikov historických fikcií. Vystaval fascinujúci obraz jednej doby, pohnutej a napokon tragickej kapitoly svetovej histórie.
Sotva devätnásťročná dánska princezná Minny vie, že musí opustiť rodinu a uzavrieť kráľovský zväzok. Osud ju zaveje do Ruska, vydá sa za romanovovského dediča trónu Alexandra a neskôr sa stane cárovnou. Keď odpor voči Alexandrovej vláde zasiahne samotné srdce jej rodiny a cár sa rozhodne zničiť svojich oponentov, Minny, teraz už Mária, musí vykročiť po nebezpečnej ceste kompromisov.
Po manželovej smrti sa vládcom rozdelenej a rozpadávajúcej sa ríše stane ich syn Mikuláš. Mária je odhodlaná priviesť ho k reformám, ktoré by z ich panstva urobili modernú krajinu. Ruskom sa však preženie ďalšia revolučná vlna a Mária sa ocitne pred najnebezpečnejšou a najbolestnejšou výzvou svojho života.
Romanovovská cárovná je nielen historický román, ale aj silný príbeh matky, ktorá sa snaží zachrániť svoju rodinu. Je to príbeh vládcu, ktorý bojuje o udržanie vlády v krajine, ktoré pohltilo povstanie. Veď cárovná Mária musí čeliť intrigám a vraždám, Rasputinovi, nevyspytateľnej revolúcii.
Otázkou totiž je – čo ak väčšinu bohatstva v krajine drží malé percento ľudí? Povedie to k demagógii a manipulácii?
Začítajte sa do novinky Romanovovská cárovná:
„Mali by sme sa obliecť rovnako,“ povedala som v to popoludnie, keď sa náš život navždy zmenil. Ešte som nechápala, aká veľká bude tá zmena, no cítila som to, keď som sa prehrabávala v škatuliach plných topánok s mašľou, klobúkov zdobených stuhami, hodvábnej spodnej bielizne, šiat, korzetov, štól, kožených rukavíc a plášťov z jemného kašmíru či škótskej vlny, dodaných z najlepších kodanských a londýnskych obchodných domov.
„Rovnako?“ spýtala sa ma pobavene sestra Alix. Stála na taburetke, mama so svojou slúžkou sa krútili okolo nej a prikladali jej k tvári a štíhlemu telu jednotlivé kusy oblečenia, aby videli, čo jej najlepšie pristane. „Ako dvojčatá?“
„Áno.“ Vzala som dve škatule a položila vedľa seba na pohovku. „Pozri.Teraz máš z každého oblečenia dva kusy. Mohli by sme sa obliecť rovnako, aby sme zistili, či nás tvoj snúbenec rozozná.“
Alix zmraštila obrvy. Potešila som sa, lebo to znamenalo, že sestra vníma absurdnosť celej situácie väčšmi, ako dáva najavo. No prv než stačila odpovedať, napomenula ma mama, ostro a trochu podráždene ako vždy, keď som povedala alebo urobila dačo nevhodné, čo sa podľa nej stávalo až príliš často.
„Minny. To už stačí. Obliecť sa ako dvojčatá! Absurdné!“ Tľoskla. „Vari je jeho kráľovská výsosť princ waleský slepý? Veď sa s Alix na seba vôbec nepodobáte.“
„Naozaj?“ Hoci som chcela, aby to vyznelo nenútene, začula som vo svojom hlase protest. „Možno nie sme podobné, ale on sa s ňou stretol iba raz.
Možno ju pri najbližšom stretnutí ani nespozná.“
Mama s pokrčenou spodničkou v rukách zmĺkla. Dívala som sa na tú krémovo bielu hodvábnu látku a musela som v sebe potlačiť výbuch hnevu. Kedysi sme si takú spodničku ani žiadnu z tých luxusných vecí, ktorými bola teraz zaprataná celá izba, nemohli dovoliť. Šaty sme si šili, ba aj obšívali samy.
V našom malom Žltom paláci v Kodani sme boli šťastné, tešili sme sa z letných výletov k moru, z našich gymnastických súťaží a hudobných večerov po skromnej večeri, keď sme sa samy obsluhovali pri stole. Mali sme jedna druhú a na luxuse nezáležalo. Naším najväčším darom bola naša rodina. No teraz sme tu sedeli obkolesené hmatateľnými dôkazmi toho, že sa čochvíľa rozlúčime.
Ako sa mohlo za taký krátky čas toho tak veľa zmeniť?
„Jeho výsosť ju bude, pravdaže, milovať,“ povedala mama. „Je to jeho manželská povinnosť, takisto ako jej manželská povinnosť. Čo to do teba vošlo akurát v deň, keď chystáme Alix výbavu? Nevidíš, že je už aj tak nervózna?“
Sestra sa na mňa dívala v zrkadle. Ak aj bola nervózna, nedávala to najavo. Vyzerala ustatá a bledá, tiene pod chladnými sivými očami prezrádzali únavu. Bola však pokojná – až natoľko, že ma jej pokojný pohľad vyvádzal z miery. Hoci nepohla ani brvou, muselo jej byť jasné, že hovorím pravdu.
Nedalo sa predpovedať, či jej manželstvo prinesie šťastie, alebo smútok. Nikdy to však nahlas nepriznala, ani pred mamou, ktorá sa tak dlho snažila, aby nás postretlo takéto šťastie, posledné v riave zmien, v ktorej som sa len-len že udržala na nohách.
„Ja som len vravela…“ Mama ma umlčala pohľadom.
„Vieme, čo si vravela, Minny. A ja ti hovorím, že to už stačí.“
Zlostne som hodila pokrčený hodvábny papier do škatule. „Asi by som sa mala ísť prejsť,“ zašomrala som. „Vidím, že ma tu nepotrebujete.“
„Ak sama nevieš, čo by si tu mohla robiť, tak by si sa asi naozaj mala ísť prejsť.“ Mama sa obrátila k sestre. „Čerstvý vzduch ti nepochybne zlepší náladu a vyženie z hlavy tie tvoje uštipačné poznámky. Nedovolím, aby si svoju sestru rozptyľovala hlúposťami akurát vtedy, keď máme roboty vyše hlavy.“
Čerstvý vzduch a žiadne hlúposti, takto riešila mama všetko. Bola veľmi rozumná, hoci za posledný rok sme toho zažili toľko, že iná žena by sa z toho pomiatla. Ale Lujza Hesensko-Kasselská nikdy neprejavila takú slabosť. Prvýkrát prejavila neochvejnú vieru vo vlastný úsudok už vtedy, keď sa vzoprela vlastnej rodine, ktorá ju nechcela vydať za môjho otca, jej druhého bratanca Kristiána Glückburského, schudobneného bezvýznamného princa, s ktorým viedla skromný, no príjemný život a k takému životu viedla aj nás. Teraz, keď mal ocko prekvapivo zdediť trón po našom bezdetnom kráľovi a mama chcela svoju najstaršiu dcéru vydať za dediča britského trónu, bola možno pripravená stať sa dánskou kráľovnou, no k týmto nadľudským úlohám pristupovala rovnako pokojne ako ku každodennému upratovaniu salóna. A tie moje uštipačné poznámky, ako ich nazvala, ju vyvádzali z miery, lebo také niečo by si nemalo jej dieťa dovoľovať, a najmä v takejto situácii.
Rázne som si potiahla sukne, vykročila som k dverám, no tam som zastala. Dúfala som, že sestra na mňa zavolá, aby som sa vrátila. Chcela som, aby niečo povedala, dala najavo, že ma potrebuje. Ale neozvala sa. Vzdorovito som sa obzrela cez plece. Stála tam v spodničke a mama prikázala slúžke, aby jej stiahla korzet, akoby Alix bola dáka bábka.
Alebo obetný baránok.
Presne také mi pripadalo sestrino chystané manželstvo.