Nenapraviteľní je svieže, zábavné a skvelé čítanie.
Zamilujete si postavy Hanny a Richarda.
Zatúžite navštíviť Londýn a New York.
Nenapraviteľní je romantický príbeh o dvoch mladých ľuďoch, ktorí boli každý ako z inej planéty, no napriek tomu sa dali dokopy. Preskočila medzi nimi iskra, ktorá prerástla do búrlivého vzťahu. Ten viedol k výbušnému odhaleniu, ktoré hrozilo, že ich oboch zničí…
Nič totiž nie je ťažšie, ako správne sa rozhodnúť
Píše sa posledný deň roka 1999. Na exkluzívnom večierku sa oslavu nového milénia sa 16-ročná Hanna letmo zoznámi s Richardom. Ona je sebaistá, spontánna Angličanka, on zasa bohatý, povinnosťami zavalený Američan. Pochádzajú z iných svetov a nemajú vôbec nič spoločné, až na elektrizujúcu vzájomnú príťažlivosť.
S novým rokom sa pre nich začína aj nová romanca. Ani jeden z nich však netuší, že to, čo sa začalo ako nevinný flirt, sa zmení na turbulentný vzťah, ktorý im zlomí srdce viac ráz, než by si dokázali predstaviť.
V priebehu ďalších pätnástich rokov ich sprevádza šťastie aj odlúčenie, odpúšťanie aj bolesť…
Nenapraviteľní je príbeh o druhej šanci. O rozhodnutiach, ktoré robíme každým svojím činom a nikdy nevieme, kam povedú a čo spôsobia. Je to milostný príbeh o prekonávaní ťažkostí vo vzťahu. Ľúbostný príbeh, ktorý sa dotkne vášho srdca, pretože s takými problémami ste sa možno už viackrát stretli aj vy…
„Nech ide o čokoľvek, som rád, že ťa vidím,“ povedal afektovane a tón jeho hlasu dával jasne najavo, že sa vôbec neteší z jej prítomnosti vo svojej kancelárii, „o päť minút však musím ísť na poradu. Čo tu vlastne robíš?“
Nemal ani potuchy, ale už bol najvyšší čas, aby otvorila ústa a povedala mu, čo potreboval počuť. Ruky sa jej zrazu zdali ťažké a prsty sa jej triasli. Fyzický prejav nervozity. Potom ako sa zhlboka nadýchla a pokúšala sa nájsť správne slová, kvôli ktorým precestovala tisícky kilometrov, sa jej smiech zmenil na niečo oveľa nepokojnejšie.
Jazykom si prešla po suchých perách. Všimla si, ako sa jeho pohľad presunul na jej ústa. Tmavé oči upieral na jej pery, ktoré si nervózne hrýzla.
„Richard,“ jej hlas bol prekvapujúco rozhodný. Má na to. Vie mu povedať pravdu a hneď potom zmiznúť.
Naspäť do lietadla.
Naspäť k nemu.
„Richard, máme spolu dieťa.“
Nenapraviteľní je svieže, zábavné a skvelé čítanie.
Zamilujete si postavy Hanny a Richarda.
Zatúžite navštíviť Londýn a New York.
Carrie Elksová je anglická spisovateľka. Veľmi rada cestuje a zoznamuje sa s novými ľuďmi. Okrem Veľkej Británie istý čas prežila aj v USA a vo Švajčiarsku.
Známa sa stala svojimi romantickými príbehmi zo súčasnosti, ktoré sú podfarbené štedrou dávkou intríg – Halfway Hidden (2013), Comming Down (2014), Broken Chords (2015) a Canada Square (2016).
Keď práve nečíta ani nepíše, zvyčajne trávi čas pečením, popíjaním vína alebo hľadaním riešenia, ako tieto dve aktivity efektívne skombinovať.
Začítajte sa do novinky Nenapraviteľní:
Prológ
12. máj 2012
Richard pekne pribral, odkedy ho videla naposledy. Tenká bavlnená košeľa, ktorú mal zapravenú do nohavíc, sa mu lepila na bicepsy a zahaľovala pevné brucho. Boky mal však ešte vždy úzke a pevné. Zatvorila oči a pokúšala sa nemyslieť na to, aký to bol pocit, keď ich zovrela stehnami, keď sa v nej pohyboval a zľahka dýchal pri jej uchu, ako stonala a kňučala a…
Potriasla hlavou. Neprišla do jeho veľkej kancelárie s dubovým obložením preto, aby si zaspomínala na staré časy, nech už boli akékoľvek dobré. Preletela viac ako päťtisíc kilometrov, aby mu povedala niečo, čo má právo vedieť.
V duchu sa zachichotala, keď si uvedomila, aká smiešne melodramatická je celá situácia. Jej sedemnásťročné ja by prevracalo očami a čudovalo by sa, ako sa jej dvadsaťdeväťročnému ja podarilo zo zdanlivo sľubnej budúcnosti spraviť telenovelu.
Zdvihla hlavu a pozrela sa mu do tváre. Pohľad mala prikovaný na jeho ústa, ktoré sa mu skrivili do úškrnu. Oči sa mu pod obočím zúžili a jeho rovný patricijský nos sa zmraštil, keď ju uvidel.
Pohŕdanie z neho priam sršalo.
Hanna sa pokúšala pokojne dýchať a pripomínala si, že síce stojí v jeho kancelárii, v jeho budove, ale teraz je stredobodom ona.
Mala to pod kontrolou.
Ak ňou doteraz pohŕdal, ktovie čo si pomyslí po tom, ako si vypočuje, čo sa mu chystá povedať. Dlhý čas bol neoddeliteľnou súčasťou jej života – ako kamarát, ako dôverník, dokonca aj ako milenec –, ale nikdy predtým nemal schopnosť zlomiť ju.
„Nech ide o čokoľvek, som rád, že ťa vidím,“ povedal afektovane a tón jeho hlasu dával jasne najavo, že sa vôbec neteší z jej prítomnosti vo svojej kancelárii, „o päť minút však musím ísť na poradu. Čo tu vlastne robíš?“
Nemal ani potuchy, ale už bol najvyšší čas, aby otvorila ústa a povedala mu, čo potreboval počuť. Ruky sa jej zrazu zdali ťažké a prsty sa jej triasli. Fyzický prejav nervozity. Potom ako sa zhlboka nadýchla a pokúšala sa nájsť správne slová, kvôli ktorým precestovala tisícky kilometrov, sa jej smiech zmenil na niečo oveľa nepokojnejšie.
Jazykom si prešla po suchých perách. Všimla si, ako sa jeho pohľad presunul na jej ústa. Tmavé oči upieral na jej pery, ktoré si nervózne hrýzla.
„Richard,“ jej hlas bol prekvapujúco rozhodný. Má na to. Vie mu povedať pravdu a hneď potom zmiznúť.
Naspäť do lietadla.
Naspäť k nemu.
„Richard, máme spolu dieťa.“
Prvá kapitola
31. december 1999
Jej kufor sa už mal dávno objaviť. Sledovala, ako sa na gumenom páse pohybuje batožina od výmyslu sveta. Možno sa jej dotlčený hnedý kufor len hanbil ukázať medzi samými Louis Vuittonmi a Henkmi.
Hanna presne vedela, aký je to pocit.
Už si zase hrýzla nechty. Mala ich obhryzené takmer až do mäsa a čierny lak, ktorým si ich natrela len pred pár dňami, už úplne popraskal. Jej nevlastná matka nevedela pochopiť, prečo neuprednostňuje oveľa elegantnejšiu francúzsku manikúru a nechodí pravidelne do salóna krásy. Na konci batožinového pása sa konečne objavil jej kufor a ona sa k nemu snažila pretlačiť popri vyčerpanej matke s dvomi deťmi. Žena jednou rukou držala batoľa a druhou rytmicky hojdala kočík, aby uspala druhé bábätko.
„Prepáčte,“ ospravedlnila sa Hanna, keď sa naklonila dopredu, aby sa načiahla za kufrom. Prudkým pohybom ho vytiahla na sivé dlaždice. Bol ťažký, plný teplého oblečenia a lyžiarskeho vybavenia, z ktorého si ledva stihla niečo obliecť.
Hanna nemala v pláne v ten deň cestovať. Mala byť na otcovej chate vo Val-d´Isère, spolu so svojou macochou a jej jedenásťročnými dcérami.
Sklamala otca hneď v úvode. Nos mu zvráskavel od zdesenia, keď sa na ňu prvý raz poriadne pozrel.
„Máš nový účes?“ Z očí mu sršala zlosť a nesúhlas.
Hanna chcela potlačiť úškrn, ktorý vyvolalo jeho pohŕdanie. Odkedy sa pred rokom naposledy videli, prešla na gotický štýl. Prefarbila si vlasy na červeno-čierne a zmenila mejkap. Teraz mala bledú pleť a čierny rúž na perách, čiernu sukňu až po zem a tesný čierny korzet.
Pri spomienke na Philipov rozčúlený výraz pri pohľade na jej nový štýl sa pobavene usmiala. Švihom vyhodila kufor na batožinový vozík a nemotorne ho začala tlačiť.
Hanna mala byť ich malým špinavým tajomstvom na tento týždeň. Po dvoch dňoch čítania a napchávania sa čokoládou už bola znudená.
Zistila, že Philip, Olivia a jej nevlastné sestry sa chystali osláviť Silvestra na zámku ich známeho, asi osemdesiat kilometrov od Val-d´Isère. A Hannu nepozvali. Vznikla z toho obrovská hádka, ktorá sa skončila tak, že ju vykopli z chaty a posadili na prvý let do Londýna, čo Philipovo bankové konto poriadne pocítilo.
Teraz, keď už mala osemnásť rokov, sa zaprisahala, že už sa nikdy viac nezúčastní na tomto utrpení nazývanom dovolenka v Alpách. Ak jej otec bude chcieť stráviť čas so svojou najstaršou dcérou – podľa Hanny o to vôbec nestál –, tak za ňou bude musieť priletieť do Londýna.
Hanna a jej matka patrili medzi londýnsku chudobu. Kdekoľvek inde v krajine by mohli pohodlne žiť v slušnom dome so záhradou a s garážou. Dianin príjem z plánovania osláv im dovolil prenajímať si len malý dvojizbový byt neďaleko Putney. Odkedy Diana ušla z manželstva s Philipom Vincentom a z manhattanskej spoločnosti, od neho odmietala prijať akúkoľvek finančnú pomoc. Neprekážalo jej, že kupuje veci pre Hannu, ale ona sama neprijala ani penny.
Bolo neskoro poobede a už sa dávno zotmelo, keď Hanna dorazila domov. Na ceste sa odrážalo žltkasté svetlo pouličných lámp. Ulicu lemovali vyzdobené viktoriánske domy z červenej tehly s odlupujúcou sa omietkou a rozpadajúcim sa múrom. Hanne sa páčila elegantná fasáda kedysi veľkolepých domov s bielymi portikami a čierno-bielou vydláždenou cestičkou. Výrazne kontrastovali s moderným a rušným londýnskym životom.
Prehrabávala sa v taške, hľadajúc kľúče. Vedela, že Diana je celý deň preč a organizuje každoročnú rodinnú oslavu Larsenovcov. Napriek tomu, že sa s nimi nikdy nestretla osobne, bola presvedčená, že boli najlepšími zákazníkmi jej matky. Novoročné oslavy boli pre Dianu vždy tým najrušnejším obdobím. Teraz to bola oslava nového milénia a vďaka tomu bolo treba oslave dodať väčší šmrnc.
Hanna nebola doma ani dve minúty, keď zazvonil telefón. Na displeji už svietili tri hlasové správy. Niekto zjavne potreboval s ňou alebo Dianou súrne hovoriť. Úprimne dúfala, že to nebude jej otec.
„Prosím.“
„Hanna? Vďakabohu, že si doma. Si v poriadku? Aký bol let?“ vysypala zo seba Diana jedným dychom. „Zlatko, tri dievčatá dostali tú prekliatu virózu a vracali. Obleč si uniformu a poď mi pomôcť. Táto oslava bude úplná katastrofa.“ Poslednú vetu už iba zašepkala. Hanna rozmýšľala, kto asi stojí vedľa nej, že nemôže hovoriť.
„Dobre, nadiktuj mi adresu.“ Hanna si prichytila plecom telefón a načiahla sa za papierom.
„Cheyne Walk 5, Chelsea. Zavolaj si taxík, ja to zaplatím. Och, a Hanna…“ Dianin hlas bol o oktávu nižší. „… mohla by si trochu zmierniť svoj výzor?“ zaspievala Hanna do telefónu, keďže vedela, čo sa jej matka chystá povedať.
Osprchovala sa, odlakovala si nechty, umyla tvár a nasadla do prázdneho čierneho taxíka. Červeno-čierne vlasy si zopla do uzla a na tvár si naniesla len jemný mejkap. Obliekla si typickú uniformu servírky, krátku čiernu sukňu a bielu blúzku.
Keď dorazila na miesto, párkrát zaklopala veľkým mosadzným klopadlom na elegantné čierne dvere. Otvoril jej muž v uniforme. Nepoznala ho, takže usúdila, že to nebol jeden z Dianiných zamestnancov. Larsenovci boli dosť bohatí, aby si stále držali služobníctvo.
Prešla do vstupnej haly a pozerala na všetku tú veľkoleposť so zatajeným dychom. Vstupná hala bola otvorená až po druhé poschodie, na ktoré viedli točité mramorové schody. Uprostred bohato zdobenej dláždenej podlahy stál najväčší vianočný stromček, aký kedy videla. Tlmené biele svetlá ho zdobili až po hviezdu navrchu. Bol vysoký aspoň šesť metrov.
„Páči sa ti?“ Hanne sa z toho afektovaného amerického hlasu zdvihol žalúdok. Otočila hlavu a pri schodoch uvidela mladého muža. Voľné ošúchané rifle mu takmer spadli z úzkych bokov. Mal na sebe priliehavé čierne tričko s modrým nápisom Columbia.
Tá tvár, panebože, tá tvár. Pevná sánka, plné pery, rovný nos a machovo zelené oči. Hladké čelo mu lemovali umelecky upravené bledohnedé vlasy. Vyzeral ako prototyp chlapca z Manhattanu, ktorého mala to nešťastie stretnúť.
Nepatrne sa nadýchla a pozrela sa fešáčikovi rovno do očí. „Ani nie. Len som rozmýšľala, či Charliemu Brownovi nechýba vianočný stromček.“
Otočila sa na podpätku a ignorujúc jeho smiech vybehla do kuchyne. Potláčala úsmev, ktorý sa jej objavil na perách.
Dnešný večer bude zaujímavý.
Matka stála uprostred kuchyne s lyžicou v jednej ruke a s vysielačkou v druhej. Nebola to typická kuchyňa s dubovým a granitovým obložením, akú mala väčšina zazobancov. Namiesto toho bolo všetko, vrátane profesionálnych rúr na pečenie, z nerezovej ocele. Sen každého šéfkuchára. Bolo ťažké predstaviť si, ako niekto používa sporák s desiatimi horákmi na prípravu obyčajného vajca natvrdo.
„Hanna, miláčik, ako rada ťa vidím.“ Diana obehla ostrovček v strede miestnosti a objala dcéru. Hanna sa v matkinom náručí uvoľnila, zatvorila oči a cítila, ako sa stres a trápenie posledných dní rozplývajú.
Mama jej chýbala.
„Aj ja ťa rada vidím.“
„Mám sto chutí zavolať tvojmu otcovi a povedať mu, čo si o ňom myslím. Nemôžem uveriť, ako sa k tebe zachoval. Ten namyslený bast…“
„Netráp sa pre to, mami,“ žalostne sa usmiala na matku. „Myslím, že som mu vynadala za nás obe. Chcem na to zabudnúť.“
„Diana, zlato, nepotrebuješ s niečím pomôcť?“ Od kuchynských dverí sa ozval milý hlas. Hanna sa otočila a uvidela drobnú vysmiatu ženu. Tvár srdcového tvaru mala olemovanú jemnými gaštanovými kučerami.
„Myslím, že to máme pod kontrolou,“ odpovedala Diana. Hanna videla, že si za chrbtom prekrížila prsty. „Claire Larsenová, toto je moja dcéra, Hanna Vincentová.“
Claire roztvorila ruky, objala ju a vtisla jej vzdušný bozk na obe líca. „Rada ťa spoznávam, Hanna. Tvoja matka o tebe veľa rozprávala. Samozrejme, poznám aj tvojho otca a jeho manželku.“
Hanna sa pri zmienke o Philipovi a Olivii na sekundu zamračila. „Aj ja vás rada spoznávam,“ usmiala sa na ženu, ktorá stála pred ňou. Bola od nej aspoň o pol hlavy nižšia, a to mala na sebe drahé topánky na vysokom podpätku.
„Máš pôvabný prízvuk. A tvoje vlasy tú úžasné. Zaujímavá farba.“
Väčšinou, keď niekto povedal Hanne, že vyzerá zaujímavo, tak to myslí ako zaobalenú urážku. Olivia používala to slovo veľmi často v blízkosti Hanny. Milý tón Clairinho hlasu však naznačoval, že to myslí úprimne.
„Ďakujem.“
„Neskôr ťa zoznámim aj so svojou rodinou. Môj manžel Steven bude tebou unesený. Myslím, že je fanúšikom Marilyna Mansona, len sa to pokúša tajiť. A Ruby a Richard ťa budú zbožňovať,“ vychrlila zo seba Claire. Hanna ukročila dozadu. Nebola zvyknutá na takéto priateľské správanie.
„Richard a Ruby?“ spýtala sa.
„Ruby je moja desaťročná dcéra. Chodí do školy St. Nicholas.“
Hanna prikývla. Jasné, St. Nicholas bola drahá londýnska prípravka. Predpokladala, že z Ruby Larsenovej vyrastie protivne rozmaznané dievča, akými boli aj jej nevlastné sestry.
„Richard je syn môjho manžela z prvého manželstva. Tento rok končí na Columbii. Bude mi chýbať, keď sa vráti do New Yorku.“ Clairin úsmev povädol, keď pokračovala. „Môj vlastný syn, Nathan, sa niekde v Andách – pokúša sa nájsť sám seba.“
„Aký je len nezodpovedný, že stratil sám seba na takom odľahlom mieste,“ odvetila Hanna a Claire sa zasmiala.
„Si celá matka.“ Claire vzala Hannine líca do dlaní, čo bolo až príliš dôverné gesto. „Určite za mnou dnes večer príď, aby sme sa porozprávali. Bude to taká osviežujúca zmena pri všetkých tých nadutcoch.“
„Donesiem vám klobásovú rolku,“ žmurkla na ňu Hanna. Otočila sa k mame a spýtala sa, s čím potrebuje pomôcť.
Priateľská matka, pekný syn v značkovom oblečení a otec milujúci Marilyna Mansona. Hanna si nakoniec obľúbi túto rodinu.
RICHARD LARSEN SI VZAL ďalší pohár šampanského od čašníka, ktorý sa predieral oslavujúcim davom. Pohár bol ľadový, takže mu po prstoch stekali kvapky vody. Napil sa a pohľadom skúmal miestnosť. Hľadal niekoho zaujímavého na rozhovor. Kohokoľvek.
Mal na sebe svoj zvyčajný oblek s bielou košeľou a čiernou viazankou. Sako mu padlo ako uliate a pekne mu obopínalo široké plecia. Nohavice boli ušité presne na jeho úzky pás. Mal postavu aktívneho športovca.
Keď prišiel do Londýna, konečne sa mohol správať ako ktorýkoľvek dvadsaťročný muž. Nosil ošúchané rifle, tričká, mikiny s kapucňou a vôbec nikoho to nezaujímalo. Chodil do baru, pil pivo a flirtoval s peknými dievčatami. Väčšinu z nich by jeho matka považovala pod ich spoločenskú úroveň.
Žiaľ, táto oslava mu priveľmi pripomínala domov, jeho matku a okruh jej priateľov.
Zbadal svojho otca, ako s Claire stoja v rohu salóna. Ako sa pretĺkal davom, zachytával útržky rozhovorov.
„Samozrejme, John musí byť pripravený, keď nastane Problém roku 2000…“
„Tak sa teším na ohnivú rieku. Bob Geldof je ako moderný Gandalf…“
Ničomu z toho nerozumel. Ledva sa mu darilo rozlúštiť slová, nieto pochopiť, o čom sa títo Angličania zhovárajú.
„Richard,“ Claire si ho všimla, až keď bol takmer pri nich. Richard pristúpil k nevlastnej matke a pobozkal ju na líce. Voňala ako levanduľa a ruže. Načiahla sa a chytila ho za sako. „Ty vždy vyzeráš v obleku úžasne. A oveľa staršie.“
„A ty vyzeráš fantasticky ako vždy, Claire,“ odvetil. Uhladila si šaty a usmiala sa naňho.
„Ty lichotník. Každým dňom sa čoraz viac podobáš na svojho otca.“
Kútikom oka zaregistroval, že sa k nim niekto blíži. Ktokoľvek to bol, mal na sebe čierno-biele oblečenie. Pravdepodobne niekto zo služobníctva.
„Môžem vám ponúknuť choux cumberland v lístkovom ceste s medovo-horčicovou omáčkou?“ Richard ju spoznal. Stretli sa vo vstupnej hale pred začiatkom večierka. Jej bledá pokožka a tmavé vlasy sa dali ťažko prehliadnuť.
„Ja by som to nazvala klobásovou rolkou,“ usmiala sa Claire na dievča. Zdalo sa, že sa poznajú oveľa lepšie, než ako sa to očakáva od servírky a zamestnávateľa. „Hanna Vincentová, dovoľ, aby som ti predstavila svojho manžela Stevena Larsena a nevlastného syna Richarda.“
„Veľa som už o tebe počul, Hanna.“ Steven sa ozval ako prvý. „Claire si myslí, že by som ti mal nahrať kazetu s pesničkami.“
Richard zmätene zvraštil obočie. Odkiaľ ju, dopekla, poznali?
Nevyzerala ako dievča, ktoré chodí často na večierky tohto typu. Bola ako uzlík neudržateľnej energie a zjavne si nekládla servítku pred ústa.
„Možno nahrám niečo ja vám,“ zaškerila sa Hanna.
„Budem veľmi rád. Pokiaľ si pamätám, ešte nikdy predtým mi nenahrala kazetu takáto nádherná mladá dáma.“ Steven bol celý vysmiaty a prirodzene šarmantný. Z jeho nevinného flirtovania sa Hanna začervenala. Richard s údivom pozoroval, ako sa jej do líc nahrnula krv a pleť sa jej rozžiarila.
Hanna sa obrátila ku Claire. „Povedzte mi, koľko šampanského už vypil?“
Typická anglická zlá vlastnosť, prehnaná zdvorilosť. Richard ju chcel znova vidieť nervóznu. „Hanna Vincentová, veľmi rád ťa spoznávam.“ Chytil jej ruku a priložil si ju k perám. Očakával povzdych, chvenie, hocičo.
Nič z toho. Len naňho hľadela pobaveným pohľadom, keď jej pustil ruku.
„Ja tiež, fešáčik. Skoro som ťa ani nespoznala v čiernom obleku. Vyzeráš v ňom starší.“
,Fešáčikʻ? A že oblek mu pridáva na veku? Ako to, že jeho otec z nej dostal nesmelý pohľad a začervenanie a on len uštipačnú odpoveď?
„Nuž, Miss Gotika, ospravedlňujem sa, že som ťa zmiatol svojím oblečením.“ Zámerne to vyslovil afektovane. Vedel, že sarkazmus je najhorším prejavom dôvtipu.
Hanna sa naňho zaškerila. „Rada som vás všetkých spoznala. Teraz sa už vážne musím vrátiť do práce a ponúkať vašim hosťom prasacie vnútornosti napchané do cestíčka.“ S touto vetou sa vzdialila a pristúpila ku skupinke v druhom rohu izby. Keď odchádzala, Richard sledoval, ako jej úzka čierna sukňa obopína okrúhle pozadie.
Steven sa s jedným zdvihnutým obočím veľavravne pozeral na syna. Richard nič nepovedal, len potriasol hlavou a zaškeril sa. Po polnoci, keď zaspievali Auld Lang Syne, prešiel vstupnou halou a rozmýšľal, že si pôjde ľahnúť. Všimol si však, že hore na schodoch sedí Hanna pri malej postavičke, ktorá sa až podozrivo podobala jeho sestre.
Napriek tomu, že žili v odlišných krajinách, boli si s Ruby blízki. V jednom kuse sa o ňu strachoval. Nebola typickým desaťročným dievčaťom, ktoré miluje nakupovanie a ružovú farbu. Bola zvláštna a zábavná. Hltala jednu knihu za druhou a rada kreslila čokoľvek, na čo si spomenula. Bola iná, a preto sa často stávala terčom posmechu. Vedel, že neznáša školu, pretože sa jej ostatné dievčatá vysmievajú. Dokonca aj tu, v Londýne, s ňou zaobchádzali ako s vyvrheľom.
Vyšiel po schodoch po špičkách, pretože chcel načúvať, ale nechcel, aby si ho všimli. Zjavne to bola väčšinou Ruby, kto rozprával. Nezvyčajné.
„…nie, Spice Girls mám vlastne celkom rada. Neznášam však Britney Spears a Christina Aguilera je ešte horšia. Boli to predsa Myšketierky.“
„Čo je to Myšketier?“ Hannin hlas bol milý a pobavený. Iba pár krokov a videl by jej do tváre.
„To je zo šou Myšiaka Mickeyho. Vymýšľajú hlúpe tance a scénky a tak. Je to hrozne primitívne.“ Rubin hlas bol tichý, akoby vedela, že má byť v posteli, a nie rozprávať sa s neznámou osobou na mramorových schodoch.
„Znie to ako poriadna hlúposť. Dobre, že si sa dostala z Ameriky, kým ešte nebolo neskoro.“
Ruby sa zachichotala. „Ja mám radšej Nine Inch Nails. Trent Reznor je kráľ.“
Tentoraz sa zasmiala zasa Hanna. „Nemôžem tomu uveriť, že desaťročné dievča počúva Nine Inch Nails. Za to môže tvoj otec. Claire mi prezradila, že je veľkým fanúšikom Marilyna Mansona.“
„Oh, môj bože. Nie, nie, nie. Stále si mýli Marilyna Mansona s Marilyn Monroe. Je fanúšikom tej blonďavej ženskej, nie speváka. To je taká hanba.“
Richard zo seba vydal hlasný smiech, keď počul Rubine slová. Steven sa vždy pokúšal ísť s dobou a väčšinou zo seba spravil úplného idiota. Niežeby mu to prekážalo. Jednou z najlepších vlastností jeho otca bolo, že sa vedel zasmiať sám na sebe.
„Richard, si to ty? Znova sa zakrádaš?“ Rubin hlas znel veľmi jasne.
Vyšiel posledných pár schodov a uvidel sestru, ako sedí vedľa Hanny a rozpráva sa s ňou. Hanna mala pokrčené kolená pritisnuté k hrudi. Bolo veľmi ťažké nedívať sa jej na lýtka.
Hanna sa naňho pozrela. „Prichytil si nás. A teraz buď taký dobrý, fešáčik, a neprezraď naše tajomstvo. Inak ti zapcháme ústa.“
Richard mal nutkanie odpovedať drsnou poznámkou. Zahryzol si však do jazyka, keďže bol v prítomnosti svojej malej sestry.
„Čo tu robíš, Štupeľ? Myslel som, že sa ti na večierok nechce.“
Zhovievavo sa usmial na Ruby. Ak by vedel, že by sa rada pridala, ochotne by jej robil spoločnosť.
„Chcela som len vidieť polnočné oslavy. Ak by sa ma ľudia spýtali, čo som robila, keď sa začalo nové tisícročie, veľmi nerada by som povedala, že som sa skrývala vo svojej izbe ako nejaký spoločenský vyvrheľ.“
Richard sa strhol. Občas sa správala veľmi dospelo a bola nadmieru vnímavá. Štvalo ho, že samu seba pokladá za divnú.
„Som ospalá,“ pokračovala. „Hanna, odprevadila by si ma do postele?“ Vystrela ruky a znova vyzerala ako dieťa.
„Nechaj, nech ti pomôžem, Hanna,“ vydýchol. Páčilo sa mu, ako vyslovil jej meno. Otočil sa k Ruby a zdvihol ju. „Váš odvoz čaká, milady.“
Ruby sa chichotala, keď ju niesol po chodbe. Zakryla si ústa, aby stlmila zvuk a aby si ju hostia nevšimli. Hanna ich nasledovala a Richard si plne uvedomoval jej blízkosť.
Ruby sa poslušne chytila brata okolo pliec.
„Vďaka, Richard. Si super starší brat.“
„Lepší ako Nathan?“ Richard odniesol Ruby do izby a otočil sa bokom, aby sa zmestili cez dvere.
„Nathan nie je brat, je to zvieratko. Vždy keď sa vidíme, vyhodí ma do vzduchu a ja sa bojím, že ma nechytí,“ povedala Ruby ospalo.
Položil ju na posteľ a prikryl ju. Hanna stála vo dverách a pozorovala ich. Usmial sa na ňu a okolo očí sa mu objavili vrásky. Keď mu opätovala úsmev, zacítil niečo v žalúdku.
„Nuž, Štupeľ, sľubujem, že ja ťa vždy chytím,“ zašepkal a pobozkal ju na čelo. Ruby už dávno zaspala a jemne, potichučky odfukovala.
„Tvoja sestra je veľmi zlatá,“ povedala Hanna, keď k nej pristúpil. „Je pravým opakom mojich zlých sestier. Máš veľké šťastie.“
„Ty máš tiež sestry?“
„Nevlastné,“ odpovedala. „Neustále si pripomínam, že nie sme pokrvné príbuzné. Sú to diabli prevlečení za jedenásťročné dvojičky. Už teraz ma pokladajú sa spoločensky podradenú.“
„Sú určite pôvabné,“ povedal afektovane. Niečo sa mihlo v Hanniných očiach.
„Ťažké prípady. Môžeme sa vymeniť, ak chceš.“ Usmial sa. Jej sestry boli pravdepodobne presne tým typom dievčat, ktoré by s Ruby zaobchádzali ako s handrou.
„Mimochodom, čo tu robíš hore na poschodí? Nemala by si napchávať hostí chuťovkami?“ V jej prítomnosti, ďaleko od večierka a od davu, sa cítil bezstarostne.
„Mám prestávku. Zostáva mi…“ pozrela sa na hodinky, „ešte pätnásť minút.“
„Páni, čo všetko sa dá stihnúť za pätnásť minút. Máš nekonečne veľa možností.“ Uškrnul sa, a keď sa chcel pretisnúť popri nej na chodbu, ich telá sa dotýkali.
„Nechcela by si ísť do mojej izby?“
„Dopekla! Ty teda naozaj nestrácaš čas!“ zvolala Hanna a Richard sa zamyslel nad tým, čo vlastne povedal.
„Doriti. Nemyslel som to tak.“ Nervózne si prepletal prsty. „Vážne, to nebol návrh. Niežeby si nebola pekná. Myslel som tým… mám nový PlayStation a hru Tonyho Hawka. A dva ovládače. Nechcela by si sa pridať?“ Teraz bol nervózny on. Prekvapila ho vlastná obmedzenosť a jej hlasná reakcia.
„V takomto prípade to teda naozaj nemôžem odmietnuť. Musím ťa však varovať, že som vo videohrách veľmi nešikovná.“
Zatiaľ čo Richard nastavoval PlayStation, Hanna stála pri poličkách a prezerala si cédečká, akoby chcela zistiť, aká hudba sa mu páči. Usmial sa, keď uvidel, že sa zmätene mračí. Jeho hudobný vkus bol neprehľadný. Bolo ťažké kategorizovať ho, keďže na poličke sa nachádzali cédečká od Prodigy až po Pucciniho.
„Máš celkom dobrý vkus. Ani sa neodvážim predstaviť si, koľko to mohlo stáť.“ Prstami prebehla po plastových obaloch. Richard potlačil úsmev. Predpokladal, že by bolo nemiestne povedať jej, že to je len malá časť jeho zbierky, že väčšina je v Manhattane.
„Chceš začať?“ Ich pohľady sa stretli. Sadol si na koberec, oprel sa chrbtom o posteľ a pokrčil kolená. Hanna prešla k nemu a sadla si. Ponúknutý ovládač odmietla nepatrným gestom.
„Choď prvý. Ja sa zatiaľ budem pozerať a učiť.“
Po troch aerialoch, dvoch flipoch a jednom grinde bol jeho meter špeciálnych efektov na maxime. Poznal aj veľa ďalších trikov, trochu sa pred Hannou predvádzal.
„Zdá sa to také ľahké,“ sťažovala sa.
„Všetko je ľahké, ak vieš, ako na to. A trpím nespavosťou, takže mám dosť času na precvičovanie. Teraz si na rade ty.“
Hanna si zobrala ovládač a odhodlane sa pozerala na obrazovku. Skejter sa pomaly pohyboval na kraji a potom sa zrútil. Pri ďalšom neúspešnom pokuse bolo vidieť, že začína byť frustrovaná.
„Som také nemehlo,“ povedala vysokým, kvílivým hlasom a civela na obrazovku.
„Poď sem, pomôžem ti.“ Richard rukou naznačil, kde si má Hanna sadnúť. Prekvapilo ho, keď sa prisunula k nemu, usadila sa medzi jeho nohy a oprela sa mu o hruď. Objal ju, prsty položil na jej ruky a ukázal jej, ktoré gombíky má stláčať, aby vykonala daný trik.
Chrbát mala pritisnutý k jeho hrudi a zadok sa jej hmýril pri jeho rozkroku, z čoho sa automaticky vzrušil. Boli medzi nimi len dve vrstvy tenkej látky, takže si bol istý, že cíti, ako ju jeho erekcia tlačí do chrbta.
Otočila sa a pobavene sa na neho pozrela. Spýtavo zdvihla obočie. „Waw, musíš mať tú hru skutočne rád.“
„Neber to osobne. Postaví sa mi, aj keď pozerám obyčajný National Geographic.“
Vybuchla do smiechu a iba krútila hlavou. A keď jej ukazoval, ako má skombinovať triky aerial a grind, prsty mal stále položené na jej rukách.
„Paráda! Dostala som extra body. Som úžasná. Som ú-ž-a-s-n-á!“
Hanna sa mrvila od šťastia, že sa jej podarilo niečo iné, než sa zrútiť. Zadkom sa stále obtierala o jeho erekciu. Zvíjal sa od bolestivého potešenia, ktoré mu spôsoboval každý jej pohyb.
Pozrel sa na hodinky a takmer mu odľahlo, že sa jej skončila prestávka.