Leila Meachamová
Vojna ruží
Román Ruže prirovnávajú mnohí čitatelia i kritici k slávnemu Odviate vetrom. Príbeh zachytáva príbeh zakladateľov imaginárneho texaského mesta odvíjajúci sa v dvadsiatom storočí a zobrazuje úzko prepletené osudy troch generácií spriatelených rodín, potomkov súperiacich vetiev starobylého kráľovského rodu. Ruže sú dojímavým príbehom o láske, vnútornom zápase i obetiach, plným nostalgie za časmi, keď vládla česť a dobré mravy. Tento román je predurčený nájsť si svojich obdivovateľov, ktorí sa k nemu radi vrátia aj viac ráz. Vojna červenej a bielej ruže po piatich storočiach…
RUŽE (Leila Meachamová) – 2.ukážka
V očiach jej zablyslo niečo ťažko rozlúštiteľné. Na perách sa usadila zatrpknutosť. „Dynastia predpokladá, že synovia a dcéry si navzájom odovzdávajú pochodeň svojich predkov. A v tom zmysle neboli Toliverovci nikdy skutočnou dynastiou. To ti očividne ušlo pri štúdiu histórie.“ Jej slová boli plné irónie. „Nie, kliatba by sa už na ňu nevzťahovala. Zanikne, keď pretneme pupočnú šnúru spojenú plantážou. Žiadna iná zem kdekoľvek inde z nás už neodčerpá toľko sily ako Somerset. Rachel nepredá svoju dušu tak, ako som to urobila ja pre záchranu rodinnej pôdy.“
„Predala si dušu pre Somerset?“
„Veľakrát. A už to urobila aj Rachel. Chcem jej v tom pre budúcnosť zabrániť.“
Porazenecky klesol. Mysľou mu prebehlo, že mu azda skutočne ušlo pár kapitol z histórie. Pokúsil sa o posledný argument: „Mary, tento závet je tvojím posledným odkazom všetkým, ktorých miluješ. Pomysli si len, aké dôsledky môže mať nielen pre spomienku Rachel na teba, ale aj pre jej vzťah s Percym, ktorý dostane to, čo právom patrí jej. Chceš, aby si ťa pamätali práve pre toto?“
„Riskujem, že ma nepochopia,“ priznala, no pohľad jej zmäkol. „Viem, ako veľmi máš rád Rachel, a teraz si myslíš, že ju zrádzam. Ale nie je to tak, Amos. Chránim ju. Kiež by som ti mohla už teraz všetko vysvetliť, ale jednoducho na to nie je čas. Musíš mi veriť. Viem, čo robím.“
Preložil si ruky cez testament. „Mám voľno celý zvyšok dňa. Susan prehodila moje popoludňajšie schôdzky. Mám všetok čas na svete, len mi vysvetli, o čo tu ide.“
Natiahla sa ponad stôl a jeho kostnaté ruky prekryla svojou štíhlou dlaňou. „Ty možno áno, môj drahý, ale ja nie. Myslím, že teraz by si si mal prečítať list v druhej obálke.“
Pozrel sa na bielu obálku, čo vytiahol spod testamentu. „Tú si nechaj na koniec,“ radila mu, a on zrazu intuitívne pochopil prečo. Cítil, ako mu prestalo biť srdce, obrátil obálku a prečítal adresu. „Liečebná klinika v Dallase,“ zamrmlal. Mary odvrátila hlavu a prstami prechádzala po perlách na náhrdelníku, ktorý jej daroval manžel Ollie, vždy po jednom zrniečku pri každom výročí sobáša, až do smrti. Bolo ich tam päťdesiatdva vo veľkosti vajíčok kolibríka a dokonale sa hodili k výstrihu jej zeleného kostýmu. Práve na perly uprel oči, keď dočítal list, nedokázal ich totiž zdvihnúť až k jej tvári.
„Rakovina obličky s metastázami,“ zahundral roztrasene. „A nedá sa s tým nič robiť?“
„Zvyčajný postup,“ povedala a načiahla sa za pohárom. „Operácia, chemoterapia a ožarovanie. Ale to by mi pridalo iba zopár dní, nie život. Rozhodla som sa, že liečbu nepodstúpim.“
Smútok sa v ňom rozhorel a pálil ho v celom tele. Zložil si okuliare a pretrel si oči, premáhajúc sa, aby zadržal slzy. Mary neznášala uslzené prejavy emócií. Teraz už chápal, prečo šla predchádzajúci mesiac do Dallasu, teda okrem toho, aby zariadila predaj spoločnosti Toliverove farmy. Nikto nič netušil – jej praneter či najstarší priateľ Percy, Sassie, gazdiná, ktorú mala už štyridsať rokov ani dlhé roky oddaný právnik… nik z tých, ktorí ju milovali. Typická Mary s poslednými kartami úzkostlivo ukrytými tesne pri tele.
Založil si okuliare a prinútil sa hľadieť jej priamo do očí – tých očí, čo mu napriek vráskam ešte vždy pripomínali farbu jarných listov trblietajúcich sa od kvapiek dažďa. „Ako dlho?“ spýtal sa.
„Dávajú mi tri týždne… možno.“
Amos otvoril zásuvku so zásobami čistých vreckoviek. „Prepáč, Mary,“ povedal, tlačiac si viacero zhúžvaných kúskov bielych papierových štvorcov na oči, „ale je toho na mňa naraz priveľa.“
„Viem, Amos,“ odvetila, s prekvapujúcou svižnosťou zavesila palicu na stoličku a prešla okolo stola až k nemu. Jemne mu pritiahla hlavu k sebe. „Tento deň musel raz prísť, chápeš… raz si musíme povedať zbohom. Napokon, som od teba o pätnásť rokov staršia.“
Stisol jej ruku, takú tenkú a krehkú. Kedy sa z nej vlastne stala ruka starej ženy? Pamätal si ju hladkú bez jedinej chybičky. „Vieš, že si ešte pamätám tú chvíľu, keď som ťa prvýkrát videl?“ povedal s pevne stisnutými viečkami. „Bolo to v obchodnom dome DuMontovcov. Schádzala si dole schodmi v úžasných modrých šatách a tvoje vlasy pod lustrami žiarili ako čierny satén.“
Nad holou hlavou cítil jej úsmev. „Pamätám si na to. To si ešte nosil vojenskú uniformu. Už si poznal Williama a chcel si zistiť, čo za ľudia spôsobili, že chlapec ako on ušiel z domu. Musím to priznať, bolo vidieť, že si očarený.“
„Celkom ma to zmietlo z nôh.“
Pobozkala ho na hlavu a pustila ho. „Vždy som ti bola za naše priateľstvo vďačná, Amos. Chcem, aby si to vedel,“ prízvukovala, keď sa vracala k svojej stoličke. „Vieš, že si nezvyknem vylievať city, ale ten deň, keď si sa zatúlal do našej komunity tu vo východnom Texase, bol jedným z tých šťastnejších dní môjho života.“
Amos hlasno zatrúbil do vreckovky. „Vďaka, Mary. Musím sa ťa však spýtať, vie Percy o… o tvojom stave?“
„Ešte nie. Sassie aj jemu to poviem, keď sa vrátim z Lubbocku. Potom vybavím všetko potrebné na pohreb. Keby som to urobila skôr, správy o mojom nadchádzajúcom úmrtí by sa rozšírili po meste, len čo by som nastúpila do auta. Ošetrovateľka by mala prísť týždeň po mojom návrate. Dovtedy budem rada, ak moja choroba zostane naším tajomstvom.“ Prehodila si cez plece kabelku. „Už musím ísť.“
„Nie, počkaj ešte,“ vyskočil zo stoličky. „Ešte je priskoro.“
„Naopak, Amos, je neskoro.“ Siahla si na krk a zložila z neho perly. „Nechám ich tu pre Rachel.“ Položila ich na stôl. „Prosím ťa, odovzdaj jej ich. Verím, že vycítiš, kedy na to bude najlepší čas.“
„Prečo jej ich nedáš sama, keď sa stretnete?“ spýtal sa s vyschnutým hrdlom. Bez perál akoby sa strácala, odhaľujúc zostarnutú pokožku. Po Ollieho smrti pred dvanástimi rokmi ich sotva niekedy dala dole. Nosila ich všade a ku všetkému.
„Možno ich po našom rozhovore nebude chcieť prijať. A povedz, Amos, čo by som potom s nimi robila? Nechcem, aby zostali cudzím ľuďom. Opatruj ich, kým na ne nebude pripravená. Z toho, čo odo mňa očakávala, to bude pre ňu jediná vec.“
S búchajúcim srdcom sa pretackal okolo stola. „Dovoľ mi ísť s tebou do Lubbocku,“ prosil. „Dovoľ mi byť s tebou, keď jej to oznámiš.“
„Nie, drahý. Keby si tam bol, mohli by ste sa potom jeden pred druhým cítiť trápne, ak to zle dopadne. Rachel musí veriť, že nie si zaujatý. Bude ťa potrebovať. Nech už sa stane čokoľvek, vždy ťa bude potrebovať.“
„Chápem,“ povedal so zlomeným hlasom. Natiahla za ním ruku, takže pochopil, že sa s ním chce rozlúčiť. V nasledujúcich dňoch sa to už možno nebude dať takto v súkromí. Chytil jej chladnú dlaň oboma rukami, a hoci veľmi chcel ustáť tú chvíľu rovnako dôstojne ako ona zvládala celý svoj život, oči mu zaplavili slzy. „Zbohom, Mary,“ povedal.
Zdvihla svoju palicu. „Zbohom, Amos. Dozri za mňa na Rachel a Percyho.“
„Vieš, že sa na mňa môžeš spoľahnúť.“
Prikývla a on hľadel za ňou, ako, klopkajúc palicou, odchádza k dverám. Chrbát vystretý ako kráľovná, jednoducho Mary. Keď ich otvorila, už sa neobrátila, len mu zakývala ponad plece a vyšla von.
2
Amos ticho stál a nemo hľadel pred seba, po tvári mu stekal prúd sĺz. Po chvíli sa zhlboka nadýchol, zamkol dvere kancelárie, vrátil sa k stolu a starostlivo zabalil perly do čistej vreckovky. Boli také nablýskané a svieže – Mary ich určite len nedávno dala vyčistiť. Necítil na nich pot ani nijakú inú stopu jej tela. Večer ich vezme domov a odloží ich pre Rachel v ručne vyrobenej škatuľke na listy, jedinej pamiatke na jeho matku. Zložil si kravatu, rozopol golier a šiel si do kúpeľne umyť tvár. Keď sa utrel, do unavených očí si nakvapkal predpísané lieky.
Keď sa vrátil ku stolu, stlačil gombík na telefóne. „Susan, vezmi si popoludní voľno. Na dvere vylož, že je zatvorené, a zapni odkazovač.“
„Si v poriadku, Amos?
„Áno.“
„A čo pani Mary?“
„Aj ona je okej.“ Samozrejme, mu neverila, ale on žene, ktorá mu robila sekretárku už dvadsať rokov dôveroval, že o svojich podozreniach o vzťahu svojho šéfa a slečny Mary nebude rozprávať. „Choď a uži si zvyšok dňa.“
„Dobre teda, dovidenia zajtra.“
„Áno, dovi zajtra.“
Zajtra. Prišlo mu zle pri myšlienke, čo zajtrajšok prinesie Rachel, ktorá teraz určite niekde kontroluje bavlníkové plantáže s vedomím, že jej raz budú patriť. Zajtra bude po všetkom – príde o všetko, do čoho investovala svoju energiu. Má len dvadsaťdeväť rokov a onedlho mala zbohatnúť. Môže ešte začať odznova –, ak ju to celkom nezlomí –, ale bude musieť odísť z Trebárstovou. Preč z miesta, kde aj on sám chcel prežiť svoj život po smrti Percyho, posledného z troch priateľov, ktorí tvorili jedinú rodinu, akú kedy poznal. Percyho pravnuka Matta bral ako svojho synovca. Keď sa však raz ožení, jeho manželke by mohlo prekážať, že mu má jej rodina zaplátať tú dieru v srdci, čo po sebe zanechali Ollie, Mary a Percy. S Rachel by to bolo celkom iné. Zbožňovala ho rovnako ako on ju a jej dom by bol preňho vždy otvorený. Jeho staromládenecké srdce sa už tak tešilo na chvíľu, keď príde bývať do rezidencie Toliverovcov v Trebárstovoe. Tešil sa, že tam bude udržiavať ducha Mary, že bude vychovávať a raz aj vydávať a ženiť jej potomkov a oni ho budú milovať a rozmaznávať, keď sám zostarne. No od zajtra je preňho po všetkom.