Leila Meachamová
Vojna ruží
Román Ruže prirovnávajú mnohí čitatelia i kritici k slávnemu Odviate vetrom. Príbeh zachytáva príbeh zakladateľov imaginárneho texaského mesta odvíjajúci sa v dvadsiatom storočí a zobrazuje úzko prepletené osudy troch generácií spriatelených rodín, potomkov súperiacich vetiev starobylého kráľovského rodu. Ruže sú dojímavým príbehom o láske, vnútornom zápase i obetiach, plným nostalgie za časmi, keď vládla česť a dobré mravy. Tento román je predurčený nájsť si svojich obdivovateľov, ktorí sa k nemu radi vrátia aj viac ráz. Vojna červenej a bielej ruže po piatich storočiach…
RUŽE (Leila Meachamová) – 4.ukážka
3
Keď Mary s palicou v ruke vyšla z Amosovej kancelárie, musela na chvíľu zastať na chodníku a nabrať dych. Pálilo ju hrdlo aj oči. Akoby mala stlačené pľúca. Celú situáciu zvládla len tak-tak. Drahý, verný a oddaný Amos. Nezaslúžili si ho. Štyridsať rokov… Naozaj už ubehol taký dlhý čas odvtedy, čo schádzala dolu schodmi v obchodnom dome, plná strachu o strateného Williama, a zbadala, ako na ňu zdola zíza mladý kapitán zo stoprvej leteckej divízie?
Tá chvíľa sa jej v spomienkach vybavila tak jasne, akoby sa stala len pred pár týždňami. Boh musí zmýšľať ako Machiavelli, keď naplnil jej starobu takými krutosťami. Starnúcim ľuďom by malo byť umožnené aspoň pravdivé vnímanie času… nech precítia, že minulé roky naozaj naplno prežili a nie že prebehli ako blesk a celé to začalo len pred malou chvíľou. Starí a umierajúci by mali byť jednoducho ušetrený pocitu, že život sa iba začína.
Nuž, ale aj ľudia v pekle by sa radi napili studenej vody, pomyslela si, a opäť si spomenula na Amosa. Bolo to voči nemu neuveriteľne nevďačne poveriť ho takouto úlohou. Vedela však, že je odvážny a až úzkostlivo zásadový. Neotrasie to jeho profesionálnym prístupom k povinnostiam. Niektorí rodinní právnici by vo viere, že oni najlepšie vedia, čo treba, zahodili nový závet do koša, ale Amos taký nie je. Chvalabohu, do písmena splní jej inštrukcie.
Dýchanie sa ustálilo, a tak si nasadila slnečné okuliare a porozhliadla sa po chodníku, hľadajúc Henryho, ktorý ju mal odviezť domov. Kým bola s Amosom, svojho šoféra poslala na kávu v známej kaviarni, ale asi ešte stále flirtoval s Ruby, čašníčkou v jeho veku. Nič to, pomyslela si. Plánovala síce doma ešte pred obedom vybaviť jednu vec, nech je všetko pripravené, ale môže to počkať, vystrela sa. Teraz bola dosť silná na poslednú prechádzku mestom, ktoré založili jej predkovia.
Už dlho sa takto neprešla centrom, prehliadala si výklady obchodov a občas prehodila slovko-dve s ich majiteľmi, vo väčšine prípadov jej dlhoročnými priateľmi. Už nebola taká extravagantná ako kedysi. Celé roky sa veľmi snažila udržiavať kontakt s ľuďmi, ktorých komunita spríjemňovala toto mesto v Južnom Texase – s tvrdo pracujúcimi predavačmi a úradníkmi, pokladníkmi a sekretárkami, ako aj s tými, čo spravovali celé mesto… radničný gang, ako ich s láskou volala. Bola Toliverovkou, patrilo sa teda občas ukázať na verejnosti, a aj preto sa do mesta vždy tak vyparádila, teda okrem toho obdobia, keď mala smútok po Ollieho smrti.
A dnes by bol na ňu naozaj hrdý, pomyslela si pri pohľade na svoj značkový kostým od Alberta Nipona, topánky a tašku z krokodílej kože. Bez perál sa síce cítila zraniteľná, ale to sa jej iba zdalo, a aj tak už bez nich dlho nebude.
Svojho dvadsaťročného šoféra Henryho, synovca gazdinej, našla, presne ako očakávala, pri pokladni v radničnej kaviarni klebetiť s Ruby. Keď vstúpila do miestnosti, trochu v nej zašumelo. Vždy bývalo ťažké prehliadnuť ju. Farmár v montérkach vyskočil na nohy, aby jej pridržal dvere, a obedujúcim obchodníkom zakývala, keď prechádzala okolo ich stolov.
„Dobrý deň, pani Mary,“ pozdravila ju Ruby. „Prišli ste ma oslobodiť od tohto darebáka?“
„Ani náhodou, Ruby.“ Mary naznačila Henrymu, nech zostane sedieť. „Dúfam, že to s ním ešte chvíľku vydržíš. Chcem prehodiť slovo s pár známymi. Objednaj si ešte jednu šálku, Henry. Nebudem dlho.“
Henry z toho nebol nadšený. Bol už čas obeda a Sassie ho vždy pripravovala na pravé poludnie. „Idete von v tejto horúčave, pani Mary? To nie je veľmi múdre.“
„Nie, ale v mojom veku si už môžem dovoliť byť trochu bláznivá.“
Vonku na chodníku sa Mary na chvíľu zastavila premyslieť si, kam presne pôjde, a pohľadom preletela po zastavanom okruhu, kde vyrástlo pár nových podnikov. Hľadela na ne so zmiešanými pocitmi. Trebárstovo sa stal turistickou atrakciou. Po tom, ako ho objavili časopisy Život na Juhu či Texaský mesačník a vychválili jeho priam antické čaro, regionálnu kuchyňu aj čisté sociálne zariadenia, sa mesto zmenilo na obľúbenú destináciu davov úspešných mladých ľudí, ktorí si prichádzali na víkend oddýchnuť od hluku prepchatých veľkomiest. Záujemcovia zvonka ustavične tlačili na domácich, aby im povolili renovovať pôvodné budovy a zmeniť ich na hotelíky či vybudovať v meste komerčné strašiaky, ktoré by odpútali pozornosť od jeho predvojnového charakteru. Mestskej rade, pre ktorú pracoval Amos, a jej čestnými členmi boli aj Percy a Mary, sa zatiaľ darilo obmedziť vznik motelov, reťazcov rýchleho občerstvenia či obchodných centier s lacným tovarom.
Ale navždy to tak nebude, s ľútosťou si pomyslela Mary a zrak jej upútal nedávno otvorený butik, ktorý vlastnila a viedla štýlová Newyorčanka. Jej drzé spôsoby a akcent pôsobili ako päsť na oko, no Mary cítila, že sa jej mesto postupne prispôsobí. Keď sa pominie stará garda, zachovanie charakteru Trebárstovou bude na pleciach ľudí ako Gilda Castoni či Max Warner, celkom príjemného Chicagčana, ktorý vlastnil nový a veľmi obľúbený bar so živou hudbou na vyšnom konci ulice.
Prišlo jej to všetko ľúto. Mala by byť vďačná, že títo prišelci unikajúci pred znečistením, zločinom a premávkou strážia spôsob života v Trebárstovoe horlivejšie než potomkovia jeho zakladateľov. Spomedzi nich prichádzal do úvahy Matt Warwick. A Rachel…
Ale nad tým sa už radšej nebude zamýšľať.
Prinútila sa nemyslieť na to. So šéfkou pošty René Taylorovou sa rozlúčila už vtedy, keď prišla odoslať balík, hoci jej dávna priateľka vlastne netušila, že sa už neuvidia. Bolo by však príjemné ešte raz sa stretnúť s kvetinárkou Annie Castorovou a Jamesom Wilsonom, prezidentom Prvej štátnej banky. Kvetinárstvo a banka však boli na opačných koncoch ulice a Mary cítila, že nebude mať dosť síl zájsť tam aj tam. A to ešte musí doma vyliezť na povalu a prehrabať Ollieho armádny kufor. Pôjde teda do banky, rozhodla sa, a vykročila vpred. Keď už tam bude, môže zároveň skontrolovať trezor. Nemalo by v ňom už byť nič, ale čo ak na niečo zabudla a treba to odtiaľ vybrať.
Prešla okolo holičstva a cez sklo kývla hlavou Bubbovi Speerovi. Keď ju zbadal, oči sa mu rozšírili od prekvapenia, okamžite nechal zákazníka s penou na tvári, odbehol k dverám a zavolal na ňu: „Zdravím vás, pani Mary! Rád vás vidím. Čo vás privádza do mesta?“
Mary zastala a pozdravila ho. Bubba mal na sebe holičský plášť s krátkymi rukávmi, takže si mu na ramene bolo vidieť vyblednuté modré tetovanie. Asi suvenír z vojny, hútala. Bol v Kórei alebo vo Vietname? Koľko môže mať Bubba rokov? Zmätená prižmúrila oči. Bubba Speera predsa pozná celý život, a predsa si to tetovanie nikdy nevšimla. Jej pozorovacie schopnosti sa výrazne zlepšili len nedávno. Všímala si veci, ktoré jej predtým unikali, zároveň však teraz mala problém v mysli si správne chronologicky zaradiť udalosti a ľudí. „Prišla som za Amosom, prejsť s ním pár právnych záležitostí,“ odpovedala. „Ako sa máš, Bubba? Rodinka v poriadku?“
„Ten môj chlapec sa dostal na Texaskú univerzitu. Vďaka, že ste si naňho spomenula, keď maturoval. Váš šek mu teraz veľmi pomôže. V septembri si za tie peniaze môže nakúpiť učebnice.“
„Áno, napísal mi to v ďakovnom liste. Pekne píše ten tvoj chlapec. Sme naňho hrdí.“ Vietnam, povedala si Mary. Určite bol vo Vietname.
„Nuž… má okolo seba veľa ľudí, z ktorých si môže brať príklad, pani Mary,“ povedal holič.
S úsmevom sa rozlúčila: „Maj sa dobre, Bubba. Rozlúč sa za mňa s rodinou.“ Kráčala ďalej dolu ulicou a na sebe cítila Bubbov nechápavý pohľad. Asi to bolo od nej trochu melodramatické gesto, ale Bubba sa aspoň bude cítiť dôležitý, keď bude neskôr opakovať, čo mu povedala. Vedela o tom, povie. Pani Mary vedela, že umiera. Prečo by mi ináč povedala niečo také? Trochu to obohatí legendu o nej, ktorá však časom zanikne presne ako tá Ollieho, a keď raz vymrie generácia Bubbových detí, na Toliverovcov si už nikto ani nespomenie.
No a čo, pomyslela si Mary s pevne zovretými perami. Iba Percy tu zanechá potomka, ktorý udrží rodinnú tradíciu. A akého potomka sa starý otec dočkal! Matt Warwick jej tak veľmi pripomínal jej vlastného Matthewa, hoci jej syn zdedil toliverovské črty a Matt črty starého otca. No napriek tomu si, keď sa pozerala na Matta, predstavovala, že asi tak ako on by v dospelosti vyzeral aj jej syn.
Z chodníka vykročila na cestu. Zdržala tým vodičov, ktorí chceli zabočiť vpravo, nezrýchlila však a aj tak po nej nikto netrúbil. Taký bol Trebárstovo. Ľudia sa tu boli kultúrni.
Keď prešla na druhú stranu, zastavila sa a s úžasom hľadela na gigantický brest, ktorého konáre zatienili celú stranu mestského úradu. Pamätala si ešte aj na to, ako ho zasadili. V júli 1914 pred sedemdesiatjeden rokmi krátko po dokončení radnice. Pod konármi stála vysoká Socha svätého Františka s jeho preslávenou modlitbou na kamennom podstavci.
Mary náhlivo vykročila vpred, uprene hľadiac na lavičku, na ktorej sedela v strakatom tieni bresta a počúvala prejav svojho otca pri vysviacke sochy. Znovu sa cítila mladá, akoby jej v žilách kolovala nová krv. Neprekážalo jej tak veľmi ani to známe „Každý deň sme bližšie k smrti“. Skôr to, že práve teraz, keď umiera, cíti sa plná života. Akoby mala celý život pred sebou. Znova prežívala ten pocit, keď ako štrnásťročná schádzala v to ráno dolu schodmi v bielych čipkovaných šatách so zelenou saténovou čipkou a s mašľou v čiernych kučerách, čo sa jej hompáľali na pleciach. Otec sa na ňu zdola pozeral s pýchou v očiach a vyhlásil, že jej to „neskutočne svedčí“, zatiaľ čo matka si natiahla rukavice a rázne zdôraznila: „Pekný je ten, kto sa pekne správa!“
Na posviacke pritiahla pozornosť všetkých… okrem Percyho. Ostatní priatelia jej brata si z nej láskavo uťahovali, Ollie poznamenal, že poriadne vyrástla a tá zelená sa jej hodí k očiam.
Mary zavrela oči. Pamätala si, ako bolo v ten deň teplo a vlhko, ako sa jej zdalo, že zomrie od smädu, keď sa zrazu objavil Percy a podal jej zmrzlinový koktail z obchodu na ulici oproti.
Percy…
