Leila Meachamová
Vojna ruží
Román Ruže prirovnávajú mnohí čitatelia i kritici k slávnemu Odviate vetrom. Príbeh zachytáva príbeh zakladateľov imaginárneho texaského mesta odvíjajúci sa v dvadsiatom storočí a zobrazuje úzko prepletené osudy troch generácií spriatelených rodín, potomkov súperiacich vetiev starobylého kráľovského rodu. Ruže sú dojímavým príbehom o láske, vnútornom zápase i obetiach, plným nostalgie za časmi, keď vládla česť a dobré mravy. Tento román je predurčený nájsť si svojich obdivovateľov, ktorí sa k nemu radi vrátia aj viac ráz. Vojna červenej a bielej ruže po piatich storočiach…
RUŽE (Leila Meachamová) – 6
„Ale no, čo to má byť?“ Matt ju objal. „Na plač ste naozaj príliš pekná.“
V kabelke si nahmatala vreckovku. „A tvoje sako je zase príliš pekné, aby sa na ňom plakalo,“ dostala zo seba a priložila mu vreckovku na mokrú škvrnu na golieri, nahnevaná sama na seba. „Prepáč, Matt, neviem, čo to do mňa vošlo.“
„Spomienky s nami niekedy dokážu zamávať,“ jemne jej naznačil, že naozaj niečo počul. „Čo keby sme sa so starým otcom okolo šiestej zastavili na pohárik? Posledný mesiac ste mu veľmi chýbali – viac, než dokážem opísať.“
„Ak sľúbiš, že mu nepovieš ani slovo o mojom… správaní.“
„O akom správaní?“
Pristúpil k nim Henry. „Teta Sassie pripravila na obed šunku s hráškom a s kapustou a k tomu kukuričný chlieb,“ povedal. „To jej urobí dobre.“
„To asi áno,“ prikývol Matt, ale Mary neušlo, že si s Henrym vymenili vystrašené pohľady. Prv než za ňou zabuchol dvere auta, nahol sa a položil jej ruku na plece. „Uvidíme sa dnes večer, pani Mary, dobre?“
Pohladila mu ruku a povedala: „V poriadku.“
Samozrejme, nič nebolo v poriadku. Musí si vymyslieť výhovorku a požiadať Sassie, aby im zavolala a ospravedlnila ju. Percy sa asi nahnevá, keďže sa naozaj mesiac nevideli, ale ona nebola v stave stretnúť sa s ním. Potrebovala sa emocionálne aj fyzicky posilniť pred stretnutím s Rachel a splniť poslednú úlohu v podkroví. „Henry,“ povedala, kým si zakladala okuliare, aby zakryla stopy po slzách, „chcela by som, aby si pre mňa niečo spravil, keď sa vrátime domov.“
Henry sa na ňu vystrašene pozrel v spätnom zrkadle. „Ešte pred obedom, pani Mary?“
„Áno, pred obedom. Chcem, aby si vyšiel na pôjd v podkroví a otvoril vojenský kufor pána Ollieho. Sassie ti dá kľúče, sú vo vrchnom šuplíku v mojej kancelárii. Potom ich tam nechaj. Nemalo by ti to dlho trvať, potom si dáš tú šunku s hráškom.
V zrkadle bolo vidno, ako sa Henrymu zúžili oči. „Pani Mary, je vám dobre?“
„Som pri zmysloch, Henry, ak si to mal na mysli.“
„Dobre, madam,“ odpovedal pochybovačne.
Oči jej celkom vyschli, kým vybočili na širokú Houston Avenue s hustým stromoradím a obrovskými rezidenciami usadenými na perfektne upravených trávnikoch. „Keď budeme doma, zastav mi, prosím, spredu, Henry,“ požiadala Mary.
Henry na ňu opäť udivene zagánil v spätnom zrkadle. „Spredu? Nemám vás zaviesť až k bočným dverám?“
„Nie, Henry, pôjdem predným vchodom. A nemusíš mi pomáhať von z auta, zvládnem to.“
„Ak na tom trváte, pani Mary. A ešte k tomu kufru pána Ollieho. Podľa čoho ho spoznám?“
„Je takej bledozelenej farby, opretý o stenu pri krajnom rohu napravo. Je na ňom jeho meno: KAPITÁN OLLIE DUMONT, ARMÁDA USA. Určite ten nápis zbadáš, keď zotrieš prach. Veko sa už dlho neotváralo, asi ho budeš musieť niečím vypáčiť.“
„V poriadku, madam,“ odvetil Henry a pristavil limuzínu pred predné schodisko k verande. Úzkostlivo pozoroval svoju pani, ako s námahou vystupuje zo zadného sedadla a stúpa k prednému vchodu s bielymi stĺpmi. V polovici cesty mu zakývala, že môže ísť, ale on sa pohol, až keď ju videl zdolať posledný schod. O malú chvíľu sa rozleteli predné dvere a z domu vyšla Sassie číslo dva, ktorú tak volali, lebo bola už druhou gazdinou s menom Sassie v rodine Toliverovcov. „Pani Mary, čo to tu stvárate,“ zvolala. „Viete, že takáto horúčava vám nerobí dobre.“
„Teraz mi to neprekáža, Sassie, naozaj.“ Mary jej odpovedala z hlbokého bieleho plantážnického kresla, jedného z mnohých, ktoré sa vynímali na širokej verande. „Poprosila som Henryho, aby ma vysadil pred domom, lebo som sa chcela prejsť po schodoch a opäť raz pocítiť, aké to je vchádzať sem predným vchodom. Už som to nevyskúšala celé veky a ani si nepamätám, kedy som si tu naposledy posedela a prehliadla si okolie.“
„Tu si ale teraz nemáte veľmi čo prehliadať, iba ak vyrastenú trávu. Všetci ostatní sú vnútri v chládku. A ani vy tu nenájdete zmenené ani steblo trávy, odkedy ste tu sedeli naposledy, pani Mary. Tak načo by ste to robili práve teraz? Obed je už skoro na stole. Bude vám stačiť desať minút, kým sa Henry vráti z podkrovia?“
„To určite,“ povedala Mary. „Dala si mu kľúče od kufra pána Ollieho?“
„Áno. Ale načo ho pre milosť božiu chcete otvárať?
„Niečo z neho potrebujem. Po obede si to pôjdem zobrať.“
„Nemôže vám to nájsť a priniesť Henry?“
„Nie!“ skríkla Mary a v panike sa z oboch strán zakvačila do operadiel kresla. Keď videla, ako sa tmavá tvár Sassie zdesene stiahla, jemnejším tónom dodala: „Len ja sama viem, čo hľadám. Je to… niečo, čo musím urobiť ja.“
„Nuž, v poriadku,“ odvetila gazdiná skepticky. „Prinesiem vám pohár ľadového čaju?“
„Nie, netreba. Neboj sa o mňa, Sassie. Viem, že sa dnes asi správam čudne, ale občas človek rád trochu vybočí z bežnej rutiny.“
„Mhm,“ zamrmlala Sassie. „Prídem teda po vás, len čo sa Henry vráti.“
Mary na sebe cítila znepokojený pohľad odchádzajúcej Sassie a ľutovala, že ju vyľakala. Určite si spolu s Henrym myslia, že stráca rozum. Vlastne by jej bolo dobre padlo niečo chladné. Nemala odmietnuť ten ľadový čaj, ale pre Sassie by to bola záťaž navyše.
Pohodlne sa usadila a pohľadom pomaly prechádzala z konca aleje na dolný. Rezidencia Toliverovcov stála dosť vysoko, takže bol z verandy dobrý výhľad na celé susedstvo. Postarala sa o to už jej pra-prastará mama. Ako veľmi Mary milovala tento dom, túto ulicu. Od jej dievčenských čias sa tu takmer nič nezmenilo. Namiesto kôlní na vozy tam teraz stáli garáže, ručné zavlažovanie, ktoré kedysi používali pomocné sily, nahradili automatické postrekovače a niekoľko starých stromov konečne vyťali, no bulvár si aj napriek tomu zachoval svoj klasický pôvab, ako maličká časť amerického juhu, ktorú ešte neodvial vietor.
Pochopí raz Rachel, ako ju bolelo, že jej musela všetko toto odobrať? Dôjde jej, aké ťažké bolo pre jej pratetu prežiť posledné týždne s vedomím, že je poslednou z rodu Toliverovcov, ktorá bývala v rodinnom sídle, v dome, čo postavili ich predkovia? Takmer určite nie. To by od toho dievčaťa chcela priveľa.
„Pani Mary, opäť sa zhovárate sama so sebou.“
„Čo?“ Mary vyplašene zagánila na gazdinú.
Sassie číslo dva stála priamo pred ňou. „Zase sa rozprávate sama so sebou. A kde máte perly? Mali ste ich na krku, keď ste odchádzali.“
Mary sa chytila krku. „Á, tie som nechala pre Rachel…“
„Pre Rachel? Ach, jaj. Pani Mary, naozaj vás musím zobrať preč z toho slnka.“
„Sassie!“ Mary sa rozjasnila myseľ. Minulosť sa tvárou v tvár prítomnosti rozbila na márne kúsky. Opäť bola sama sebou a všetko mala pod kontrolou. Nikto jej nebude vravieť, čo má robiť, ani Sassie, hoci je ako z rodiny a má na to plné právo. Palicou namierila na gazdinú. „Prídem, keď sa mi bude chcieť. Vy s Henrym môžete začať jesť. Mne, prosím, len nalož na tanier a nechaj ho v rúre.“
Sassie sa nezdala byť urazená, že jej Mary tak jasne naznačila, aké je jej miesto v domácnosti. „A vážne si nedáte trochu toho ľadového čaju?“ spýtala sa.
„Nie, Sassie, ale prines mi pohár Taittingera vo fľaši, čo máme v chladničke. Nech ju Henry otvorí, vie ako. A vlastne, prines mi radšej celú fľašu. Vo vedierku s ľadom.“
Sassie vypleštila oči. „Šampanské? V tejto horúčave? Ale pani Mary, veď vy nikdy nepijete alkohol.“
„Ale dnes si dám. Choď a urob, čo ti kážem, ináč Henry zomrie od hladu. V aute mu brucho škvŕkalo, akoby mu tam cigáni vyhrávali.“
Sassie sa, nespokojne krútiac hlavou, vytratila a vzápätí sa vrátila s podnosom, na ktorom bolo všetko, čo si Mary pýtala. Hlučne ho postavila na stolík vedľa nej. „Môže byť?“
„Vynikajúco,“ prikývla Mary. „Vďaka, Sassie.“ Jej pohľad, zdvihnutý ku gazdinej, bol plný hlbokého citu. „Už som ti povedala, ako veľa pre mňa znamenáš?“
„Ani nie,“ odvetila domáca. „Pozrite, pani Mary, či sa vám to páči, alebo nie, budem vás sem chodiť každú chvíľu kontrolovať, takže si radšej dávajte pozor na to, čo poviete, ak si chcete svoje tajomstvá uchovať.“
„Neboj sa, Sassie, dobre si ustrážim to rozprávanie samej so sebou. Ešte jednu vec. Podarilo sa Henrymu otvoriť ten vojenský kufor?“
„Áno, otvoril ho.“
„Dobre,“ prikývla Mary spokojne.
Keď Sassie odišla, naliala si šampanské až po okraj a pohár si priložila k perám. Odmalička nevypila nič silnejšie než pár dúškov šampanského na Silvestra. Dobre vedela prečo. Alkohol mal moc opäť ju preniesť do čias a na miesta, na ktoré sa celý život úporne snažila zabudnúť. Práve teraz sa tam však chcela vrátiť. Chcela si opäť na všetko spomenúť. Je to jej posledná šanca vrátiť sa do minulosti a šampanské jej v tom pomôže. Pokojne si z neho sŕkala, čakajúc na svoj čarovný lietajúci koberec. Po chvíli cítila, ako sa ponára do sveta včerajškov a púť jej spomienok sa začína.
