Leila Meachamová
Vojna ruží
Román Ruže prirovnávajú mnohí čitatelia i kritici k slávnemu Odviate vetrom. Príbeh zachytáva príbeh zakladateľov imaginárneho texaského mesta odvíjajúci sa v dvadsiatom storočí a zobrazuje úzko prepletené osudy troch generácií spriatelených rodín, potomkov súperiacich vetiev starobylého kráľovského rodu. Ruže sú dojímavým príbehom o láske, vnútornom zápase i obetiach, plným nostalgie za časmi, keď vládla česť a dobré mravy. Tento román je predurčený nájsť si svojich obdivovateľov, ktorí sa k nemu radi vrátia aj viac ráz. Vojna červenej a bielej ruže po piatich storočiach…
RUŽE (Leila Meachamová) – 7.ukážka
PRÍBEH MARY
Trebárstovo, Texas, Jún 1916
Šestnásťročná Mary Toliverová sedela s matkou a bratom v pohrebnej atmosfére právnej kancelárie Emmitta Waitha. Vôňou kože, tabaku a starých kníh jej pripomínala jednu z otcových pracovní v ich dome, ktoré mali práve vtedy cez dvere natiahnuté čierne stuhy. Opäť jej do očí vyhŕkli slzy, tuho si preto stisla ruky a ešte viac sklopila hlavu, aby premohla ďalší nával smútku. Miles ju pohladil po ruke. Vedľa jej brata sedela celá v čiernom so závojom Darla Toliverová a v jednom momente súcitne, ale aj trochu nahnevane vyhŕkla: „Hovorím, že ak Emmitt hneď nepríde, pošlem Mary domov. Nemá zmysel, aby tu tak skoro po pohrebe svojho otca vysedávala. Emmitt predsa vie, akí si boli blízki. Nechápem, čo ho tak zdržalo. Prečo nemôžeme Mary povedať o poslednej vôli otca, keď na to bude pripravená?“
„Možno je to nutné, aby boli dedičia osobne prítomní pri riešení takýchto záležitostí,“ odrecitoval Miles formálne. aký Odkedy odišiel študovať na univerzitu, zvykol si rozprávať presne takým spôsobom. „Preto Emmitt tak trvá na tom, aby tu bola.“
„Och, hlúposti,“ reagovala Darla nezvyčajne ostro. „Toto je Trebárstovo, môj drahý, nie Princeton. Mary sa otcov testament týka len nepriamo. Ani zďaleka nie je nevyhnutné, aby tu dnes bola.“
Mary počúvala ich rozhovor len na pol ucha. Od smrti otca sa jej – všetci – tak vzdialili, že sa matka a Miles často o nej bavili, ako keby tam ani nebola.
Nemohla uveriť, že sa na druhý deň a potom znova a znova zobudí a jej otec tam už nebude. Prirýchlo podľahol rakovine, takže sa nestihla pripraviť na jeho neodvratnú smrť. Ťažko znášala, už keď pred piatimi rokmi zomrel jej starý otec Thomas, ale ten sa aspoň dožil sedemdesiatky. Jej otec mal iba päťdesiatjeden, primladý na to, aby stratil všetko, čo budoval a… tak veľmi miloval. Väčšinu predchádzajúcej noci prebdela vo svojej izbe v myšlienkach na to, čo teraz s nimi bude. Čo sa stane s plantážou? Miles sa ňou nechcel zaoberať. To bola všeobecne známa vec. Túžil jedine po tom, aby sa stal profesorom histórie na univerzite.
Ani jej matke na Somersete nikdy príliš nezáležalo a vedela pramálo o tom, ako ho treba spravovať. Darlu zaujímalo iba to, aby si dôstojne zastávala rolu reprezentatívnej manželky Vernona Tolivera a pani sídla na Houston Avenue. Len zriedkakedy sa vybrala von z mesta, kde sa plantáž rozprestierala na pozemkoch popri ceste, siahajúc takmer po susedný kraj. Na jednej strane bol Dallas, na druhej Houston, kam matka rada chodievala vlakom nakupovať a často tam potom aj prenocovala.
Prešlo veľa rokov a ona ani nezazrela polia rozžiarené tisíckami rozkvitnutých bavlníkov krémovej farby prebleskujúcej až dočervena. Mary to v júni nezmeškala ani raz. Teraz sa už len ona sama tešila z kvetov, ktoré postupne do augusta stvrdli a z medzi ktorými sa v zelenej záplave tu a tam začali objavovať biele vločky. Aké to len bolo – pozorovať tú bielu masu, prezerať si na koni s otcom a starým otcom Thomasom, ako sa vzdúva na zelenom koberci všade naokolo, a vedieť, že to všetko patrí rodine Toliverovcov.
Nebolo pre ňu väčšej radosti ani pýchy, a teraz hrozilo, že to všetko vyjde navnivoč. Nad ránom Mary úplne paralyzovala myšlienka, že by jej matka plantážpredala. Ako nová majiteľka Somersetu predsa mohla robiť, čo sa jej zachce. Nikto jej v tom nemohol zabrániť.
Dvere kancelárie sa náhle otvorili. Emmitt Waithe, dlhoročný advokát Toliverovcov, vošiel dnu a veľmi sa ospravedlňoval za to, že ich nechal čakať. Mary si okamžite všimla, že sa správa akosi čudne a nemá to nič spoločné s meškaním. Možno z ohľadu na ich zármutok alebo pre niečo iné sa im nedokázal pozrieť do očí. Nervózne pobehoval a táral, čo bolo na takého mlčanlivého a pokojného muža dosť zvláštne, a až príliš sa staral o ich pohodlie. Dali by si čaj alebo kávu? Mohol by poslať sekretárku do mesta, aby Mary kúpila sódu…
„Emmitt, prosím ťa,“ prerušila ho Darla, „nepotrebujeme nič, len aby si bol stručný. Sme vyšťavení a boli by sme radi, keby… keby si už začal, prepáč, že som taká priama.“
Emmitt si odkašľal, na pár sekúnd sa na Darlu zadíval a spustil. Najprv vytiahol list z obálky navrchu dokumentu, ktorý priniesol. „Tento list napísal Vernon tesne pred svojou smrťou. Chcel, aby som vám ho prečítal, skôr než vás oboznámim s jeho poslednou vôľou.“
Darle pod závojom zvlhli oči. „Samozrejme,“ povedala a natiahla sa za synovou rukou. Emmitt začal:
Najdrahšia moja žena a deti,
nikdy som si nemyslel, že som zbabelec, ale teraz priznávam, že nemám odvahu predložiť Vám svoju poslednú vôľu, kým som nažive. Kým vám ju prečítajú, chcem Vás ubezpečiť, že každého z Vás z celého srdca milujem a rovnako by som si prial, aby mi okolnosti dovolili rozdeliť môj majetok spravodlivejšie a štedrejšie. Darla, moja milovaná žena, žiadam ťa, aby si pochopila, prečo som urobil, čo som urobil. Miles, syn môj, od teba to asi nemôžem očakávať, ale tvoj dedič mi raz možno bude vďačný za odkaz, aký som ti zanechal, a za poverenie, aby si si udržal ovocie svojich vlastných zásluh.
Mary, dúfam, že svojím rozhodnutím nepredĺžim kliatbu, ktorá postihla Toliverovcov v momente, keď sme v Somersete sťali prvú borovicu. Zanechávam ti na pleciach veľa úloh a zodpovednosti a dúfam, že pre ne neprídeš o svoje osobné šťastie.
Váš milujúci manžel a otec
Vernon Toliver
„Aké čudné,“ povedala Darla pomaly počas ticha, ktoré nastalo, kým Emmitt skladal list a vkladal ho do obálky. „Čo mal Vernon na mysli, keď hovoril o spravodlivejšom a štedrejšom rozdelení majetku?“
„Hneď sa to dozvieme,“ odpovedal Miles, pričom mu chudá tvár stvrdla.
Mary počúvala so zatajeným dychom. Čo chcel otec povedať slovami o „veľkých úlohách a zodpovednosti“? Môžu mať niečo spoločné s ich posledným rozhovorom, ktorý považovala za nezrozumiteľné mrmlanie zomierajúceho muža po strašnej nočnej more? Urob, čokoľvek bude treba, aby si tú pôdu dostala späť, Mary.
„Dostal som inštrukciu oboznámiť vás pred prečítaním testamentu ešte s jednou vecou,“ pokračoval Emmitt, vyťahujúc ďalší dokument. Ponad stôl ho podal Milesovi, s vysvetlením: „Je to zmluva o úvere. Predtým ako sa Vernon dozvedel o svojej smrteľnej chorobe, požičal si peniaze od bostonskej banky a ručil Somersetom. Z požičaných peňazí splatil pár dlhov, ktoré súviseli s plantážou, a zároveň ich použil na nákup ďalšej pôdy na pestovanie bavlny.“
Miles prebehol očami dokument a vzápätí udivene zdvihol hlavu. „Rozumiem tomu správne? Desaťpercentný úrok na desať rokov? Veď to je hotová lúpež!“
„Kde žiješ, Miles?“ vyhodil Emmitt ruky do vzduchu. „Tunajší farmári platia aj dvojnásobok za pôžičky od veľkých maklérov z východu a komerčných bánk. Keby bol založil úrodu, platil by podstatne vyšší úrok, ale keďže založil pôdu, mohol si požičať lacnejšie.“
Mary sa od zdesenia ani nepohla. Pôda je založená… čiže už nepatrí Toliverovcom? Až teraz pochopila význam zúfalej prosby umierajúceho otca. Ale prečo ju adresoval práve jej?
„Čo ak nebude dobrá úroda?“ spýtal sa Miles ostro. „Jasné, cena bavlny je momentálne vysoká, ale čo ak budeme mať zlú úrodu? Znamená to, že prídeme o plantáž?“
Emmitt pokrčil plecami. Mary prešla pohľadom zo zachmúrenej tváre právnika na začervenaného brata a prvýkrát sa ozvala: „Ale my budeme mať dobrú úrodu!“ vyhlásila takmer hystericky. „A plantáž nestratíme. Na to ani nepomysli, Miles!“
Miles sa dlaňou zakvačil do operadla stoličky. „Dobrý Bože! Ako to otec uvažoval, že kúpil viac pôdy, a tým ohrozil aj tú, čo už máme? Prečo nás, dopekla, ešte viac zadlžil nákupom strojov, ktoré chcel mať hneď a zaraz? Vždy som si myslel, že je obozretný biznismen.“
„Keby si sa bol trochu viac zaujímal o jeho záležitosti, chápal by si, prečo to urobil, Miles,“ bránila Mary otca. „Nie je fér kritizovať jeho rozhodnutia, keď si mu pomoc nikdy ani neponúkol.“
Milesa jej výstupu doslova ohromil. Hádali sa len zriedka, i keď boli takí rozdielni. Miles bol idealista, ktorého priťahoval marxizmus, obhajujúci odobratie majetku vládnucej triede a jeho rovnomernejšie prerozdelenie masám. Nenávidel nájomný systém, aký prekvital v bavlnárskych regiónoch, lebo za tým videl spôsob, ako udržiavať závislosť malých chudobných farmárov prenajímateľov od vlastníkov plantáží. Jeho otec vehementne odmietal také názory, tvrdiac, že spravodlivo riadený nájomnícky systém umožnil farmárom byť vlastnými pánmi. Mary neochvejne stála na otcovej strane.
„Miles nemohol vplývať na otcove rozhodnutia, zlatko, lebo bol posledné štyri roky v škole.“ Darlin závoj sa zachvel. „Čo sa stalo, stalo sa. Ak budeme potrebovať peniaze, jednoducho predáme časť Somersetu. Keby bol otec vedel, že zomiera, určite by nekupoval ďalšiu pôdu. Ak sa na nás aj teraz zhora pozerá, určite pochopí, že musíme odčiniť škody, ktoré nám bezpochyby nespôsobil úmyselne. Nie je to tak, Emmitt? A teraz, ak dovolíš, prečítaj nám testament, nech to už máme za sebou. Mary to nerobí dobre. Treba ju vziať domov.“
Emmitt na Darlu pozrel s obavami v očiach, pomaly vytiahol dokument a začal z neho nahlas čítať. Keď skončil, jeho poslucháči len nemo sedeli, od ohromenia zo seba nevedeli dostať ani pol slova.
„To je… neuveriteľné,“ zašepkala konečne Darla. Jej oči za závojom vyzerali od šoku ako zo skla. „Chceš povedať, že Vernon zanechal celú plantáž okrem toho úzkeho pásu okolo rieky Mary? To je všetko, čo dostane od otca náš syn? A Mary patrí aj dom? A mne nič, len peniaze v banke? Ale veď tam sotva niečo bude, keď Vernon použil každý cent na splácanie úveru.“
„Vyzerá to tak,“ prikývol právnik, skúmajúc výpis z banky, čo držal v rukách. „Ale nezabúdaj, Darla, že si oprávnená naďalej bývať vo vašom dome a dostávať dvadsať percent ziskov z pôdy, a to dokonca svojho života alebo kým sa znovu nevydáš. Vernon to osobitne zahrnul do poslednej vôle.“
„Aké… štedré od neho,“ precedila pomedzi zaťaté zuby.
Mary len meravo sedela a stískala si ruky, len aby neprejavila úľavu a ohromnú radosť, čo naplnili jej vyprahnuté srdce. Plantáž patrí jej! Otec predvídal, že by ju matka predala, a tak ju zanechal v rukách jedinej členky toliverovskej rodiny, ktorá sa pôdy nikdy nevzdá. Nič to, že Miles dostal právnu moc nad Somersetom, kým bude môcť ona ako dvadsaťjedenročná prevziať plnú kontrolu. Keďže bude chcieť zachrániť dvadsaťpercentný zisk pre matku, neurobí nič, čím by ohrozil prosperitu plantáže alebo splácanie úveru.
Jej brat sa postavil a začal kráčať hore-dolu po miestnosti ako vždy, keď bol nahnevaný. „Chceš mi povedať,“ pohoršene sa obrátil k právnikovi, „že živobytie mojej matky závisí až do konca jej života od toho, ako sa bude dariť plantáži, a že by raz mohla dokonca prísť aj o svoj dom?“
Emmitt poskladal dokumenty. Vyhýbal sa Milesovmu tvrdému pohľadu. „Keďže dom patrí Mary, znamená to, že matka nikdy nepríde o svoj domov, Miles. V takýchto situáciách sa často stáva, že dedičia nerozvážne predajú dom a peniaze z neho sa im rýchlo rozkotúľajú. A dovoľ, aby som ťa tiež upozornil, že dvadsať percent zo zisku nie je žiadna almužna. Už teraz sa bavlna predáva za vysoké ceny, a ak bude v Spojených štátoch vojna, Somerset sa bude tešiť ešte vyšším príjmom. Tvojej matke to zaručí skutočne pohodlný život.“
„Ak budú nižšie náklady a dobrá úroda,“ zašepkala Darla.
Emmitt sa spod okuliarov zahanbene pozrel na Milesa. „Váš syn by sa mal kvôli vám postarať, aby sa to nestalo.“ Na okamih sa odmlčal, akoby zvažoval, či má ešte niečo dodať. Potom sa oprel o stoličku a povedal: „Vernon bol presvedčený, že nemá inú možnosť, ako postupovať v poslednej vôli práve takto.“
Miles sa ho s očividným opovrhnutím spýtal: „Vážne? A prečo?“
Emmitt sa uprene zahľadel na Darlu. „Bál sa, že by si plantáž predala, moja drahá – presne ako si to sama navrhla iba pred pár minútami. Takto si budeš naďalej užívať všetko, čo Somerset vyprodukuje, ako keď Vernon žil, a plantáž a dom zostanú naďalej rodine Toliverovcov.“
„S tým rozdielom, že kým doteraz ma živil môj manžel, teraz bude závisieť od mojej dcéry, či budem mať chlieb a strechu nad hlavou,“ zašepkala Darla tak potichu, že sa jej závoj na tvári takmer ani nepohol.
„Ani nevraviac o tom, ako nabúral mojeplány na najbližších päť rokov,“ zahundral Miles s hornou perou roztrasenou od hnevu.
Darla, ktorá až dovtedy pevne zvierala operadlo stoličky, si uvoľnila ruky a vložila si ich do lona. „Ak tomu teda rozumiem dobre, okolnosti, na ktoré manžel narážal v liste, súviseli s tým, že sa bál, že predám plantáž, alebo – ak ju nepredám – nebudem ju vedieť spravovať. To sú dôvody, ktoré mu bránili – ako to povedal – ,spravodlivejšie a štedrejšie rozdeliť majetok‘?“
„Som presvedčený, že si manželove dôvody pochopila správne, Darla,“ povedal Emmitt mäkko v nádeji, že obmäkčí aj ich. „Vernon veril, že spomedzi Toliverovcov má práve Mary najlepšie predpoklady spravovať plantáže. Zdá sa, že zdedila jeho schopnosť starať sa o pôdu, ako aj oddanosť a vernosť Somersetu a spôsobu života, aký ponúka. Myslel si, že vďaka nej bude plantáž naďalej vynášať, čo bude pre vás všetkých prínosom a zachová ju aj pre ďalšie generácie vrátane tvojich detí, Miles.“
Miles sa znechutene postavil za matkinu stoličku a ruku jej súcitne položil na plece.
„Chápem,“ prisvedčila Darla, v jej hlase nebola ani štipka nejakého citu. Vytiahla si závoj a pokojne ho zasunula medzi čierne perá na obrovskom smútočnom klobúku. Bola ešte vždy nesmierne krásna so sviežou alabastrovou pleťou a žiarivými očami. Aj jej syn zdedil jej jantárový nádych pokožky, gaštanovohnedé vlasy a chutný drobný nos. Naopak, Mary sa ušla pozoruhodná kombinácia všetkých typických čŕt Toliverovcov ešte z čias ich anglických predkov Lancasterovcov. Všetci o nej vraveli, že je na prvý pohľad dcérou Vernona Tolivera.
Mary sa znepokojene pozerala na mamu, ako vstáva zo stoličky, na jej chladnú vzdialenú postavu pôsobiacu takmer cudzo v tom temnom čiernom kostýme. Vystrašilo ju, ako matka zdvihla svoj závoj, aj jej neznámy záblesk v očiach. Nebolo v nich ani stopy po smútku, boli prekvapivo jasné. Aj ona s Emmittom sa postavili.
„Musím sa ťa spýtať ešte jednu vec, Emmitt, keďže sa v týchto záležitostiach vôbec nevyznám…“
„Samozrejme, moja milá. Čo len chceš.“ Emmitt sa mierne uklonil.
„Bude text poslednej vôle… zverejnený?“
Emmitt stisol pery. „Testament je verejný dokument,“ vysvetľoval znechutene. „Keď ho raz potvrdí súd, stáva sa súčasťou jeho záznamov a ktokoľvek, najmä veritelia, doň môžu nahliadnuť. Okrem toho…“ Právnik si odkašľal, očividne mu to bolo nepríjemné. „Testamenty, ktoré súd zaznamenal, sú uložené v písomnej podobe pre potreby tých, ktorí by si na danú nehnuteľnosť mohli robiť nároky.“
„Mimo členov rodiny,“ doplnil Miles cez zuby.
„Čiže ktokoľvek sa bude zaujímať o detaily poslednej vôle, si ich môže jednoducho prísť prečítať?“ spýtala sa Darla.
Emmitt prikývol. Darla akoby strácala posledné zvyšky síl. „Dopekla, otec!“ zahrešil Miles a strhol matkinu stoličku, aby jej uvoľnil cestu.
„Och, ešte jednu vec som sľúbil Vernonovi, Darla,“ povedal Emmitt. Otvoril vitrínu a vybral z nej úzku vázu s jedinou červenou ružou. „Tvoj manžel ma požiadal, aby som ti dal toto, keď prečítam závet. Pokojne si nechaj aj vázu.“
Darla si pomaly zobrala nádobu s tenkým hrdlom. Jej deti na ňu uprene hľadeli. Po dlhej odmlke postavila vázu na Emmittov stôl a vybrala z nej ružu. „Vázu si nechaj,“ povedala s takým nevyspytateľným úsmevom, až všetci mierne ustúpili. „Poďte, deti.“
Ako kráčala von z miestnosti, odhodila ružu do koša pri dverách.