Leila Meachamová
Vojna ruží
Román Ruže prirovnávajú mnohí čitatelia i kritici k slávnemu Odviate vetrom. Príbeh zachytáva príbeh zakladateľov imaginárneho texaského mesta odvíjajúci sa v dvadsiatom storočí a zobrazuje úzko prepletené osudy troch generácií spriatelených rodín, potomkov súperiacich vetiev starobylého kráľovského rodu. Ruže sú dojímavým príbehom o láske, vnútornom zápase i obetiach, plným nostalgie za časmi, keď vládla česť a dobré mravy. Tento román je predurčený nájsť si svojich obdivovateľov, ktorí sa k nemu radi vrátia aj viac ráz. Vojna červenej a bielej ruže po piatich storočiach…
RUŽE (Leila Meachamová) – 8.ukážka
7
„Mary, môžeš sa na chvíľu zastaviť v mojej študovni?“
Jeho sestra prekvapene prešla zrakom od hrachových strukov k zástere vo svojom lone. Miles stál pri dverách kuchyne. „Jasné,“ odvetila, preľaknutá jeho tónom. V posledných dňoch bol k nej taký strohý. Už to nebol ten láskyplný vtipkár, ktorého v ňom predtým mala. Rýchlo uložila zásteru s hrachmi do koša v Sassinom lone. Pozreli na seba s pozdvihnutým obočím. Počas predchádzajúceho mesiaca si gazdiná viackrát neodpustila poznámku, že to „je do neba volajúci hriech“, ako sa pán Miles správa ku svojej malej sestre.
Mary poslušne nasledovala bratovu štíhlu postavu do izby vedľa knižnice, z ktorej ich otec zvykol riadiť plantáž. Miles ju začal nazývať „moja študovňa“ namiesto „otcova pracovňa“. Bol to jeden z tých detailov, ktoré sa týkali plantáže a vzbudzovali jej obavy. Miles záhadne prichádzal a odchádzal s červenými účtovnými knihami Somersetu pod pazuchou. Mary ho chcela poprosiť, či by do nich nemohla nahliadnuť, ale neodvážila sa. Ešte nenastal čas hlásiť sa o svoje práva – naliehať, nech jej dovolia posúdiť jeho rozhodnutia. Bála sa, že Miles začal uplatňovať teóriu, ktorá predtým často vyvolávala hádky medzi otcom a synom za spoločným stolom Toliverovcov.
Vernon Toliver veril, že majiteľ pôdy by mal prísne kontrolovať všetky detaily, od toho, ako sa nájomný farmár správa k svojej žene, až po jeho prístup ku koňom. Jeho syn nesúhlasil s takým nakladaním s ľuďmi a považoval to – spolu s nájomníckym systémom ako takým – za zlé a despotické. Vernon Toliver naopak nevidel nič zlé na tom, že majiteľ pôdu prenajíma tým, ktorí nemajú dosť peňazí na vlastnú farmu, výmenou za časť úrody. Zlé by bolo, len ak by tí muži nedostali férovú odplatu za svoju prácu a ak by im majiteľ neposkytol všetko, na čom sa spolu dohodli v zmluve. On predsa nemohol niesť zodpovednosť za hriechy iných plantážnikov. Nemohol za to, že nájomnícky systém niekto iný zneužíva. Mohol len pôsobiť ako dobrý príklad toho, ako má systém fungovať. Či si Miles nevšimol, že nájomníci Somersetu boli najlepšie oblečení, živení a chránení, že sa mali najlepšie zo všetkých vo východnom Texase?
Miles tvrdil, že nájomníci sú stále len poddanými a plantážnici pánmi, ktorých sa boja ako pána Boha. Zákon by mal stanoviť, aby nájomníci jednoducho platili nájom z pôdy, ktorú obhospodarujú. Keď by sa stanovili takéto jasné pravidlá, majiteľovi by platili doživotnú rentu.
Mary videla, ako otcova tvár často zbledla pri takýchto návrhoch počas rodinných večerí.
Teraz jej samej mrzla krv v žilách, keď si predstavila, že by Miles zaviedol takýto systém, aby dokázal, že voľný vzťah k nájomcom prinesie všetkým väčší úžitok. Zber úrody mal byť už o mesiac a na splácanie úveru bude treba každý cent. Mary sa veľmi chcela pozhovárať s dozorcom Lenom, ale Miles každý deň zobral voz so všetkými súcimi koňmi a v stajni nechal iba starú kobylu, s ktorou si až na plantáž ísť netrúfala. Spôsoby účtovníctva, čo používal otec, ju tiež veľmi zaujímali, ale účtovné knihy mal buď pri sebe jej brat, alebo boli zamknuté v šuplíku v študovni. A jediný kľúč od nej mal Miles.
Ľúbila svojho brata, ale začínala ho vnímať ako protivníka všetkých svojich nádejí a snov, a najmä prianí a pamiatky na otca. V domácnosti Toliverovcov sa vytvorili dva tábory. V tom jej bola len Sassie. Všetci ostatní – zvyšok služobníctva, jej matka a všetci ich priatelia okrem neutrálneho Ollieho – boli na Milesovej strane. Niekedy si takmer želala, aby sa Milesovi niečo stalo, malá nehoda, ktorá by ho prinútila zveriť plantáž jej. Prinajmenšom dúfala, že ho nové povinnosti začnú nudiť a uvedomí si, že sa pre prácu plantážnika jednoducho nenarodil.
„Ide o matku?“ spýtala sa, keď si sadala oproti veľkému borovicovému stolu, ktorý Robert Warwick daroval Jamesovi Toliverovi ešte v roku 1865.
„Ide o teba,“ povedal Miles formálne. Ten tón začal používať, odkedy sa stal pánom domu. S aurou profesionála sa posadil za stôl, oprel si oň lakte, skrížil príťažlivo dlhé prsty a jeho francúzske manžety sa vynímali rovnako naškrobene ako jeho maniere. „Mary, verím, že sama uznáš, že všetci prežívame veľmi zvláštne obdobie.“
Mary prikývla. Najradšej by si poplakala nad stratou niekdajšieho tepla a blízkosti medzi nimi.
„V našej rodine sa stalo niečo, čo do našich sŕdc preniká hlbšie než žiaľ za otcom. Ten žiaľ by nás mal vlastne spojiť. Ale otcov testament spôsobil, že ja a mama už k nemu takmer nič necítime. Len horkosť a sklamanie. Mama to veľmi ponížilo. Ani jeden z nás sa k tebe nesprával fér. Uvedomujem si to. Cítila si sa, ako by sme ťa vinili zato, čo sa stalo, a je mi to ľúto, Mary, vážne. Lenže faktom zostáva, že sa na teba nedokážem pozrieť bez pocitu, že si sčasti zodpovedná za to, aká bola jeho posledná vôľa.“
„Miles…“
Zdvihol ruku. „Nechaj ma dohovoriť. Potom sa k tomu môžeš vyjadriť ty. Boh mi je svedkom, že som tú plantáž nechcel, ale mala ju dostať naša matka. Mala mať právo rozhodnúť sa, či ju predá, alebo udrží. Mala byť pre otca na prvom mieste ona a nie Somerset alebo ty. Tak to obaja cítime. No máme pocit, že ty sa z otcovho rozhodnutia tešíš.“
„Len preto, že sa postarám o to, na čo máme od narodenia právo,“ prerušila ho Mary. „Postarám sa o mamu. Nikdy jej nebude nič chýbať…“
„Mary, pre milosť božiu, mama nemá záujem o tvoju charitu. Nechápeš to? Skús si predstaviť seba na jej mieste. Ako myslíš, že by si sa cítila, keby tvoj manžel uprednostnil vašu dcéru pred tebou a ponechal ťa na jej milosť a nemilosť?“
„Neodvrátila by som sa od svojej dcéry pre niečo, čo urobil môj muž!“ zvolala s bolesťou pri myšlienke na to, ako jej matka vždy odvráti hlavu k stene vždy, keď vojde do miestnosti.
Miles zdvihol ruky s dlaňami nahor, aby priznal, že v tom má pravdu. „Viem, že si sa tak mohla cítiť a je mi to skutočne veľmi ľúto.“
„Áno, za posledný mesiac som potrebovala trochu bratskej a materinskej lásky, Miles. Ocko mi hrozne chýba.“
„Viem,“ povedal trochu miernejšie, „a preto som ťa sem zavolal. Teraz chcem, aby si ma vypočula do konca – prv než vyskočíš a pošleš ma do čerta. To by som ti vážne neodporúčal, rozumieš?“
Mary to chápala. Milesov prísny pohľad jej pripomínal, že zatiaľ je správcom Somersetu on. Ona a plantáž boli na najbližších päť rokov pod jeho patronátom.
Keď prikývla, Miles po špičkách odkráčal k vyšúchanej stoličke a opäť zaujal svoju výchovnú pózu. „Myslím, že sa potrebuješ na čas trochu vzdialiť do mamy. Preto ťa pošlem do dievčenskej školy. Poznám jednu v Atlante, ktorá je pre teba ako stvorená. Ešte mi zostali nejaké peniaze od starého otca Thomasa, malo by to stačiť na ročné školné.“
Mary naňho v nemom úžase vypleštila oči. Chystá sa ju poslať preč z domu, na to miesto, kam chodila Beatrice… ďaleko od plantáže..
„Škola sa volá Bellington Hall,“ pokračoval Miles bez ohľadu na svoju očividne vydesenú sestru. „Chodila tam Beatrice Warwicková. Spomenul ju aj Percy, keď hovoril o Lucy Gentryovej. Bolo by fajn, keby si sa s ňou vtedy stretla, keďže bude tvoja spolubývajúca.“
Bola príliš zhrozená na to, aby nejako reagovala.
„Pôjdeš o tri týždne, keď sa začína jesenný semester. Poverím Sassie, aby ti pripravila šaty.“
Konečne sa jej vrátil hlas. Vnútro jej horelo, ako by jej niekto v žalúdku založil požiar. „Prosím ťa, Miles, neposielaj ma preč. Musím tu zostať a pomôcť Lentovi spravovať plantáž. Čím skôr a viac sa naučím, tým lepšie. Nedokážem žiť mimo Trebárstova. S mamou to predsa nejako vyriešime.“
„Jediný spôsob, ako sa dá táto situácia s mamou vyriešiť, je, že mi dovolíš predať plantáž.“ Miles varovne zdvihol prst, keď Mary schytila rukoväť stoličky a očividne zamýšľala urobiť presne to, pred čím ju vystríhal. „Keďže ako neplnoletá nesmieš vlastniť alebo predávať pôdu, môžem to ako správca tvojho majetku urobiť. Ale, samozrejme, nikdy by som to neurobil proti tvojej vôli, čo otec dobre vedel.“
Mary vyskočila, krv jej vystúpila až k ušiam. „Ani náhodou ti k takému niečomu svoj súhlas nedám!“
„To mi je absolútne jasné, sestrička. A preto… nastúpiš do Bellington Hall.“
„Nemôžeš mi to urobiť.“
„Ale áno, môžem a urobím to.“
Mary naňho hľadela, ako by mu zrazu narástli rohy. To predsa nemôže byť pravda. Jej brat predsa nemôže byť až taký krutý. „Ten nápad predať plantáž ti vtĺkol do hlavy Percy, však? Aj Bellington Hall je jeho myšlienka?“
Miles skrivil pery. „Ver mi, že o rodinných záležitostiach rozhodujem sám za seba. Percy nenavrhoval nič o predaji plantáže a o škole v Atlante som sa dozvedel od jeho matky. Ale keby to nebola tá škola, našla by sa nejaká iná. A teraz sa pekne posaď!“
Mary sa vrátila na svoje miesto. „Robíš obrovskú chybu…“
„Už som sa rozhodol, Mary. Teraz mi ide viac o mamu ako o teba. Môžeš sa utešovať myšlienkou, že keď budeš mať dvadsaťjeden, pôda bude tvoja. Mama takú výhodu nemá. Preto pôjdeš do Bellington Hall a umožníš jej nejako sa zmieriť s touto nespravodlivosťou – a s tebou, musím dodať. Tvoja neprítomnosť možno opäť prebudí jej náklonnosť k tebe. Ak tu budeš, nestane sa to.“
Jeho slová boli také tvrdé a podal ich tak nabrúsene, že by aj ľad rozsekali na márne kúsky. Mary sa podlomili nohy a klesla na stoličku. Chcel tým povedať, že keby zostala, jej matka by ju už nikdy nemala rada? Veď to je absurdné. Stále je predsa jej dcérou. City matiek k deťom sa možno niekedy na chvíľu pozmenia, ale nikdy ich neprestanú milovať – či áno? si Opustená, akoby sa chcela sama ubrániť pred svorkou vlkov, si skrížila ruky na prsiach. „Čo ak neposlúchnem?“
Miles sa pousmial. „No myslím, že ani nechceš počuť, aké by to malo dôsledky.“
„Povedz mi to.“