Psí klub Roxbury park si obľúbili mnohé deti – chodia tam ttoiž tri kamošky (neskôr pribudne aj štvrtá), starajú sa o psíky, zabávajú sa a riešia rôzne problémy. Séria Psie záchranárky je pre deti od 9 rokov a je to super čítanie najmä pre dievčatá, ktoré majú rady psy a dobrodružstvá! Vždy sa tam totiž čosi deje a na pozadí sa musia priateľky popasovať aj so školskými povinnosťami, vzťahmi v rodine, či medzi sebou.
Psie záchranárky v akcii
Práve o vzťahoch a zodpovednosti je najnovší šiesty diel s názvom Nálada pod psa.
Roxburskému psiemu klubu sa perfektne darí. Nových záujemcov je stále viac, no jedna z našich kamošiek Saša začína mať pocit, že je toho na ňu príliš veľa.
Čas, ktorý predtým v klube trávila spolu s Kim, Taylor a Bri pri hrách so psami, teraz venuje dvíhaniu telefónov a odpovedaniu na e-maily. Práve ona má totiž na starosti komunikáciu s novými záujemcami, ktorí chcú dať do klubu svojho psieho miláčika. Má s nimi dohodnúť stretnutie, aby si obzreli klub, ich spôsob práce…no akosi na to nemá čas. Musí venčiť svojho psíka Labku, chodí do tanečného krúžku a navyše jej v škole dali referát z Mongolska, ktorý jej zaberá priveľa času.
Saši pripadá, že pre klub robí oveľa viac než všetky ostatné. Ony predsa nemôžu mať toľko povinností a úloh, nie? A tak to začne dávať najavo. Hoci sú kamoškami na život a na smrť, napätie medzi nimi rastie a nálada je skutočne pod psa.
Prekonajú dievčatá túto krízu, alebo sa ich priateľstvo a spolu s ním aj psí klub rozpadne?
Psie záchranárky: Nálada pod psa je ďalší vydarený príbeh o priateľstve, vzťahu ku zvieratám, empatii, ale aj o zodpovednosti a svedomitosti. Práve to autorka vložila do pozadia príbehu, takže nenápadne ukazuje mladým čitateľom, čo je dôležité, ako si rozvrhnúť veci a že každý máme svoje starosti i povinnosti. Len je dôležité, ako sa s nimi popasujeme a či ich začneme včas riešiť.
Prečítajte si krátky úryvok z knihy:
Keď som dorazila na tanečný krúžok, dievčatá už mali polovicu rozcvičky za sebou. Počula som známu hudbu a hlas madam Florence, ktorá viedla hodinu a udeľovala pokyny k obvyklým naťahovacím cvikom. Vbehla som do šatne a bleskovo si obliekla trikot a nohavice a obula topánky na džez.
Zvyčajne som sa v šatni po príchode zo školy „preladila na tanečné náladu“, ako to nazývala madam Florence. Lenže dnes som bola taká rozlietaná, že som myslela jedine na to, ako sa musím ponáhľať. „Mademoiselle Brownová, ideš neskoro,“ privítala ma madam Florence, keď som sa konečne vrútila do tanečnej sály. Po tom behu som dychčala ako lokomotíva, a aj keď bol studený jesenný deň, čelo i zátylok som mala úplne spotené.
Madam Florence si to hneď všimla a namrzene zdvihla obočie. „Máš unavené svaly,“ poznamenala.
„Chvíľku si odpočiň, kým začneš s rozcvičkou.“
Poslušne som prikývla, pomaly som chodila dokola a snažila sa neprekážať ostatným dievčatám, ktoré sa rozcvičovali na druhej strane. Veľmi sa mi páčila tá veľká, tlmene osvetlená sála s bledoružovými stenami. Zdobili ju krásne reprodukcie Degasových baletiek. Upokojila som sa a postupne som sa dokázala sústrediť, ale aj tak mi trvalo skoro pätnásť minút, kým som mala natoľko pružné telo, aby som mohla tancovať.
„Ten tanec, kde máš sólo, sme už skúšali,“ informovala ma madam Florence. Hovorila so mnou chladným tónom, čo u nej nebývalo zvykom, a mne sa z toho úplne zvierala hruď. Hrozne mi vadí, keď sa na mňa niekto hnevá.
