Jana Šulková už vydala knihu Dievča s maskou, no mnohí ju poznali najmä ako knižnú blogerku.
Hlavnou hrdinkou jej novej knihy je Lara, ktorá má takmer všetko. Práve začala študovať na výške, má skvelých priateľov a záľubu, ktorú jej mnohí závidia. Skoro všetok voľný čas trávi na ranči, kde je ako doma. V jedno popoludnie, keď sa chystá vysadnúť na svojho obľúbeného žrebca, vrazí do akéhosi mladíka. Vtedy ešte netuší, že do jej rutinného života vstúpil milovaný človek, ktorého bude musieť čoskoro opustiť. Ani to, že to bude také ťažké…
Ale prečo? Čo sa stane v jej živote? Proti čomu bude musieť zo všetkých síl bojovať? A zvládne to vôbec? Podarí sa jej byť tou, ktorá bude silnejšia ako osud?
Lara urobí ťažké rozhodnutie, a hoci riskuje veľa, nevzdáva sa. Stále verí, že práve ona bude dosť silná a premôže všetko. Dokonca i osud…
Kým dýcham, dúfam v šťastný koniec
„V prvom ročníku na výške nás zaujímajú iba trampoty so školou, láska, móda a na akú diskotéku večer ísť. To bol aj môj prípad, kým neprišla rana pod pás.
Práve vo chvíli, keď som to najmenej čakala, ma zasiahla láska. Spaľujúca, rýchla, divoká a nečakaná. Začala som si plánovať život, myslieť na budúcnosť… No prišli problémy. Taký je osud a ja nemám na výber, iba sa s ním popasovať najlepšie, ako viem – a byť silná. Silnejšia ako osud.“
Začítajte sa do úryvku z knihy Silnejšia ako osud
Úryvok z kapitoly 16
Obe mlčky civieme pred seba niekoľko minút. Kačena fajčí už tretiu cigaretu a ja premýšľam, ako všetko napraviť. Simona sa nevydala správnym smerom. Nielenže mení svoju osobnosť kvôli Kokovi, ešte mu aj bezvýhradne dôveruje. Ktovie, čo s ňou ešte urobí a ako jej ublíži. Nechcem, aby sa to stalo. Na to je veľmi citlivá a zraniteľná. Stále je ako malé kuriatko, ktoré možno ľahko rozpučiť.
„Čo urobíme?“ hlesnem po chvíľke.
„Netuším,“ Kačena mykne plecom a zahasí zvyšok cigarety v popolníku.
„Hlavne odtiaľto poďme preč, všetci na nás zízajú ako na výstavný dobytok.“
Trochu sa pousmejem nad jej poznámkou, na stôl hodím drobné, vstanem a spolu s Kačenou odídeme z kaviarne.
Vydáme sa do centra mesta. Obe šuchceme nohami, plecia zvesené, nálada žiadna. Nechceli sme sa o niečom rozprávať? Už ani neviem. Stále mám pred sebou obraz Simony, à la lacnej prostitútky či priehľadnej zlatokopky? Každá z nás sa rada oblečie sexi, keď ideme niekam na párty, všetko má však svoje medze. Simona však bola vždy skôr šedou myškou, aj keď neviem prečo. Má výraznú osobnosť, je veľmi inteligentná, rozhľadená a prirodzene krásna aj bez kila mejkapu. Čo ja o svojom bledom podklade, divných vlasoch a takmer priehľadných mihalniciach nemôžem povedať.
„Už mi povieš, ako to je s tebou a s tým fešákom?“ spýta sa ma Kač po niekoľkých minútach tichej chôdze.
„Prepáč, stále myslím na Simonu, ale máš pravdu. Mali by sme si aspoň trochu spríjemniť tento pokazený večer.“
Zvýskne na súhlas, dokonca trochu podskočí a tvár jej opäť rozžiari úsmev.
„Tak vrav, čo sa stalo od včerajšieho večera?“ vyzve ma a ja začnem loviť v pamäti. Za niekoľko hodín sa udialo naozaj veľmi veľa.
„Tak pekne od začiatku. Včera si ma odchytil na ranči a pozval ma na rande. Nedalo mi to, a tak som súhlasila. Večer sme sa stretli v meste a šli do čajovne, ktorá ma na streche terasu. Bola si tam už?“
Kačena pokrúti hlavou a naďalej natŕča uši. Porozprávam jej, ako sme sa zblížili, čo sme si povedali, že nás prepadli a že sme skončili v nemocnici. Ako sme dnes ráno boli na polícii a popoludní na ranči. Aj o mojej novej brigáde. Kač skúma každú moju reakciu, slovo, úsmev, tón hlasu či iskričku v očiach, ktorá by ma prezradila. Pretože ona je na toto macher. Hneď na človeku zbadá, keď je zamilovaný.
„Wau, Lara! Prekvapuješ ma. Veď ty si žiješ lepšie ako hrdinka nejakého seriálu. Kto už len zažije toto všetko za pár hodín? Navyše to grandiózne uzavrela Simona so svojím novým zjavom a výstupom v kaviarni.“
Začne sa smiať, ja sa neovládnem a tiež sa k nej pridám. V podstate má pravdu. Je toho naozaj dosť. Môj život bol vždy bláznivý a plný rôznych nečakaných situácií, ale odkedy sa tu zjavil Daniel, všetko sa umocnilo.
Sadneme si na lavičku na námestí a rozprávame sa o všetkom možnom, čo sa týka chalanov, školy, ale aj Simony a toho, ako túto situáciu vyriešiť. Nemôžeme čakať na to, kým ju Koko zničí. Vieme, že zatrpkne, a to nechceme. Odrazu mi silno zaškvŕka v žalúdku a Kač sa hlasno rozosmeje. Na jedlo som úplne zabudla.
„Preboha, Lara, čo si dnes nejedla?“
„Takmer nie,“ priznám.
„Pôvodne som mala v pláne ísť niekam na bagetu, ale pri Simone som na hlad totálne zabudla.“
„Chápem, no teraz sa už môžeš najesť. Poď, pôjdeme do bagetérie na konci pešej zóny, aj ja som hladná.“
Prikývnem, chytíme sa pod pazuchy a spoločne kráčame k malej bagetérii. Usadíme sa za stôl pre dve osoby do rohu malého priestoru, objednáme si dve zapekané šunkové bagety a pozorujeme život plynúci za oknami bistra.
„Ale ten prepad, Lara, to ma fakt dostalo,“ ozve sa Kač a v očiach sa jej zračí strach zmiešaný s dávkou vzrušenia či adrenalínu.
„Aj mňa, vôbec som nevedela reagovať. Len som vrieskala ako šibnutá, keď ho bili. A potom prišiel Peťo, ktorý ma trochu upokojil.“
„Čože? Peťo? TEN PEŤO?“
Hups. Túto časť príbehu som predtým vynechala.
„Hm, ten.“
„A to mi hovoríš až teraz?“ takmer zvrieskne. Na perách sa jej však zjaví obrovský úsmev. Málokto sa dokáže usmievať tak úprimne ako ona.
„Sorry, nejako mi to vypadlo. Bola som fakt mimo a on sa tam zjavil a utešoval ma. Celý čas ma upokojoval a pozeral na mňa tak zvláštne, až sa vo mne čosi pohlo,“ potichu priznám a sklopím zrak.
„Pohlo? A čo? Hádam si si po toľkom čase neuvedomila, že k nemu niečo cítiš, alebo si cítila?“
Tón hlasu má mierne priškrtený a očami mi preniká hádam až na dno prázdneho žalúdka.
„To nie. Vieš, že som ho vždy mala rada, ale o láske sa tu hovoriť nedá. Máme medzi sebou, teda mali sme, niečo iné, zvláštne, čo ani neviem pomenovať. Bol to určitý druh priateľstva.“
„Áno, priatelia spolu bežne spávajú,“ podráždene kopne nohou do stola a prevráti očami.
„To by si pochopila, keby si to zažila. Nič sa nestalo, len som si spomenula na to, že sme zažili aj pekné chvíle. A na okamih mi napadlo, či som neurobila chybu, keď som to tak razantne ukončila. Mohli sme sa predsa stretávať ďalej, ako priatelia, samozrejme.“
Myknem plecom a v ústach sa mi už zbiehajú slinky na teplé bagety, ktoré nám nesú.
„Nie, nemohli, Lara! A ty to veľmi dobre vieš. Nedokázala by si s ním udržiavať len čisto priateľský vzťah bez štipky intimity. Poznám ťa pridobre a nikdy som nesúhlasila s vaším kvázi vzťahom, pretože som na tebe od začiatku videla, že máš naňho slabosť. Inú, ako si mala na svojho bývalého, to uznávam, ale predsa slabosť.“
Mrkne na mňa a zahryzne do bagety. Viem, že má pravdu, a tak len nemo prikývnem a zahryznem tiež. Vnútrom sa mi konečne rozleje teplo a môj žalúdok sa začne napĺňať. Na jazyku sa mi rozplýva horúci syr a najradšej by som bagetu zhltla na jeden šup.
„Máš pravdu,“ poviem s plnými ústami.
„Ľutuješ to niekedy?“ spýta sa. Uvedomím si, že mi túto otázku nikdy nepoložila.
„Či ľutujem čas strávený s Peťom?“
„Mhm.“
„Myslím, že nie. Prečo?“
„Neviem. Kým ste sa spolu vláčili, mohla si stretnúť niekoho iného a byť teraz v šťastnom vzťahu.“
„Veď som randila,“ oponujem jej.
„Ale Lara, aké randenie? Občas si si s niekým vyšla, ale v každom si hľadala jeho. Priznaj to.“
Zamyslím sa. Má pravdu? Je fakt, že mi svojím zjavom učaroval, ale až natoľko, že som oslepla?
„Neviem.“
„Ale vieš.“
„Bol to zvláštny vzťah. Už sa k tomu nevracajme.“
„V poriadku, mám však ešte jednu otázku.“
„Akú?“ prekvapene zdvihnem obočie.
„Čo urobíš, keď sa ti ozve?“
„Neozve sa mi.“ Uzavriem túto debatu dosť jasne a Kač sa ma už nič nepýta. Na Peťa som zabudla. Je to za mnou. Páči sa mi predsa Daniel.
Keď dojeme, vyjdeme z bistra a zamierime na zastávku pri obchodnom centre.
„Dnes si mi o sebe nič nepovedala, Kač.“
„Nie je čo,“ odpovie mi s úsmevom.
„Chcela som vedieť všetky novinky o tebe a bolo ich teda dosť. Ja som sa včera super zabavila v klube, zatancovala si, získala pár telefónnych čísiel.“
Opäť sa zaškerí a zdvihne palec dohora. Dora bláznivá. Takmer vždy je takáto. Vysmiata a pozitívne naladená. Z ničoho si nerobí ťažkú hlavu, vraj načo.