Toto je príbeh lásky a boja o holé prežitie v neľudských podmienkach.
Príbeh o jednom z najvýrečnejších symbolov holokaustu – modrých vytetovaných čísel na predlaktiach väzňov.
Je to úžasný a silný príbeh o predsavzatí jedného muža, ktorý sa rozhodol prežiť a začať plnohodnotný život so ženou, ktorú ľúbi…
Tetovač z Auschwitzu je román vychádzajúci zo skutočného príbehu Laleho a Gity Sokolovovcov. Dvoch slovenských Židov, ktorí prežili koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau a po vojne si našli nový domov v Austrálii.
Lale v tábore dostal prácu tetovača. Jeho povinnosťou bolo číslovať väzňov, ktorých nacisti po selekcii nechali nažive, teda vpichávať im do predlaktí čísla s neodstrániteľným atramentom – jeden z najsilnejších symbolov holokaustu. Minimálnu slobodu pohybu, ktorú mu umožňovala táto funkcia, využíval na získavanie potravín výmenou za šperky a peniaze po zavraždených Židoch, čím nejedného spoluväzňa zachránil pred vyhladovaním. Jemu hrozila za túto činnosť smrť, mnohí iní jej vďačili za prežitie.
Jedného dňa sa v rade na tetovanie vyskytlo vystrašené a roztrasené mladé dievča… Pre Laleho – fičúra, frajera a trochu aj dobrodruha – to bola láska na prvý pohľad. Zaumienil si, že popri vlastnom prežití urobí všetko pre to, aby prežila aj Gita.
To, čo robí túto knihu zvlášť pozoruhodnou, je Laleho životný elán. Vedel, aký osud nacisti chystajú jemu aj ostatným väzňom, on sa však rozhodol nepoddať neľudskosti tábora, zachovať si dôstojnosť, osobnú integritu a žiť čo najplnšie, ako to bude možné. Napriek všetkej svojej drsnosti je Tetovač z Auschwitzu príbehom nádeje a odvahy, a hoci to znie neuveriteľne, aj príbehom veľkej lásky.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:
„Laleho príbeh dvanásť rokov existoval vo forme scenára. Moja vízia sa vždy realizovala na obrazovke – veľkej i malej, ako prišlo. Teraz ho predkladám ako román,“ vysvetľuje autorka Heather Morrisová.
Ako pre rozprávačku Laleho príbehu sa pre ňu stalo dôležitým identifikovať, ako ľudská pamäť a dejiny niekedy tancujú spolu v plavnom súlade, kým inokedy sa v napätí rozchádzajú. „Mojou ambíciou nebola ďalšia lekcia z histórie, akých sú už plné regály, ale jedinečná lekcia o ľudskosti. Laleho spomienky ako celok boli pozoruhodne jasné a presné. Pre tohto prekrásneho starého muža neexistovala nijaká rozluka osobnej pamäti s dejinami – tancovali v dokonalom súlade.“
Tetovač z Auschwitzu je príbeh dvoch obyčajných ľudí, ktorí žili v neobyčajnom čase, pozbavení nielen slobody, ale aj dôstojnosti, mien a totožnosti. Laleho výpoveď hovorí o tom, čo všetko museli robiť, aby prežili.
Lale sa celý život držal motta: „Ak si sa ráno zobudil, je to dobrý deň.“
Lale sa narodil 28. októbra 1916 v mestečku Krompachy na Slovensku ako Ludwig (Ľudovít) Eisenberg. Dvadsiateho tretieho apríla ho transportovali do Auschwitzu a vytetovali mu číslo 32407.
Gita sa narodila 1. marca 1925 v ďalšom slovenskom mestečku Vranov nad Topľou ako Gizela Fuhrmannnová. Do Auschwitzu ju vyviezli 13. apríla 1942 a vytetovali jej číslo 34902, a v júli toho istého roka, keď ju premiestnili z Auschwitzu do Birkenau, jej Lale toto tetovanie obnovil.
Heather Morrisová sa narodila na Novom Zélande a v súčasnosti žije v Austrálii. Niekoľko rokov pracovala vo veľkej verejnej nemocnici v Melbourne a zároveň študovala aj písala filmové a televízne scenáre.
Podobne ako mnohí iní bývalí väzni z koncentračných táborov, aj Lale a Gita si svoje zážitky nechávali zväčša pre seba. Po vojne sa im podarilo vycestovať do Austrálie, narodil sa im syn a prežili úspešný život. Po Gitinej smrti však Lale cítil, že už nevládze niesť bremeno ich minulosti sám, a rozhodol sa vyrozprávať svoj príbeh. Heather pôvodne napísala Laleho príbeh ako scenár, neskôr ho prepracovala na svoj literárny debut Tetovač z Auschwitzu.
Začítajte sa do novinky Tetovač z Auschwitzu:
APRÍL 1942
Vlak, ktorý vezie 24-ročného Laleho, uháňa krajinou, no on sa neopúšťa a s nikým nedebatuje. Nevie, prečo by mal nadviazať nejaký kontakt s mužom, ktorý sedí vedľa neho a občas sa nakláňa k jeho plecu. Lale ho neodtláča. Je súčasťou masy ľudí, ktorých napchali do vozňov určených na prepravu dobytka. Keďže mu nikto ani len nenaznačil, kam smeruje tá cesta, dal si na seba to čo zvyčajne: vyžehlený oblek a čistú bielu košeľu aj s viazankou. Vždy sa obleč tak, aby si urobil dojem.
Skúša odhadnúť rozmery priestoru, do ktorého ho uzavreli. Vozeň má asi dva a pol metra šírky, dĺžku nevie odhadnúť, lebo nedovidí na jeho koniec. Snaží sa porátať spolucestujúcich, ale neustále tam vyskakuje a stráca sa toľko hláv, že sa napokon vzdáva. Nevie, koľko vozňov má tento vlak. Chrbát aj nohy ho bolia. V tvári ho svrbí, strnisko na nej mu pripomína, že odkedy nastúpil do tohto vlaku, čo sú už dva dni, sa nekúpal a neholil. Cíti sa čoraz menej vo svojej koži.
Keď sa muži okolo neho pokúšajú nadviazať s ním rozhovor, má pre nich najmä povzbudzujúce slová, chcel by zmeniť ich strach na nádej. Stojíme v hovne, no neutopme sa v ňom. Ozývajú sa hanlivé narážky na jeho oblečenie i spôsob vystupovania. Obviňovanie za to, že pochádza z vyššej triedy. „A teraz, len sa pozri, kam si sa dostal.“ Odráža invektívy a na gánivé pohľady reaguje úsmevom. Koho to chcem oblafnúť? Veď aj ja sa tak isto bojím ako oni.
Nejaký mladík nadväzuje s Lalem zrakový kontakt a cez zhluk tiel sa prebíja k nemu. Niektorí muži ho cestou od seba odtláčajú. Len ten priestor bude tvoj, ktorý si pre seba uchrániš.
„Ako môžeš byť taký pokojný?“ vraví ten mladík. „Oni mali pušky. Tí hajzli na nás mierili puškami a hnali nás do tohto… tohto dobytčieho vlaku.“
Lale sa naňho usmieva. „Naozaj to nebolo to, čo som očakával.“
„Čo myslíš, kam ideme?“
„Na tom nezáleží. Pamätaj, že sme tu na to, aby boli naše rodiny doma v bezpečí.“
„Ale čo ak…“
„Nijaké ,čo ak‘. Ja neviem, ty nevieš, nikto z nás nevie. Skrátka, treba sa držať toho, čo nám povedali.“
„Nemáme sa pokúsiť premôcť ich, keď zastaneme? Veď je nás o toľko viac ako ich.“ Mladíkovu poblednutú tvár poznačuje zmätená agresivita. Vzrušene šermuje pred sebou zovretými päsťami.
„My máme päste, oni pušky – čo myslíš, kto v tej bitke zvíťazí?“
Mladík stíchne. Jeho plece sa opiera o Laleho hruď, Lalemu udiera do nosa pach oleja a potu z jeho vlasov. Jeho ruky klesnú a bezvládne mu odvisnú popri tele. „Ja som Áron,“ hovorí.
„Lale.“
Ich rozhovor vyvolá pozornosť chlapcov vôkol nich, otáčajú k nim hlavy, no už o chvíľu sa vrátia k tichému rozjímaniu a pohrúžia sa do vlastných myšlienok. To, čo ich spája, je strach. A mladosť. A ich náboženstvo. Lale sa pokúša potláčať akékoľvek myšlienky na tému budúcnosti. Povedali mu, že ho posielajú na práce pre Nemcov, a presne na to sa aj chystá. Myslí na svoju rodinu. Je v bezpečí. Obetoval sa, neľutuje to. Urobil by to opäť a opäť, ak by tým pomohol svojej milovanej rodine ostať doma a pokope.
Asi tak raz za hodinu mu niekto položí tú istú otázku. Lale čím ďalej tým otrávenejšie odvrkáva: „Počkajme a uvidíme.“ Nechápe, prečo sa všetci obracajú práve na neho. Nevie o nič viac ako oni. Áno, má na sebe oblek a viazanku, ale to je jediný viditeľný rozdiel medzi ním a tým, čo sa ho pýta. Všetci sme v rovnakej šlamastike.
V preplnenom vozni sa nedá normálne sedieť, nehovoriac o ležaní. Ako toalety im slúžia dve vedrá. Tak ako sa postupne sa napĺňajú, silnie bitka o miesta, lebo každý sa chce dostať čo najďalej od toho smradu. Vedrá sa prevrhávajú a ich obsah sa rozlieva po dlážke. Lale nepúšťa z ruky svoj kufor v nádeji, že jeho peniaze a obleky mu umožnia vykúpiť sa z akejkoľvek oštary, nech ich vezú kamkoľvek, alebo si prinajmenšom vybaviť bezpečné zamestnanie. Hádam tam bude niečo, kde budem môcť využiť ovládanie jazykov.
Je šťastný, že sa mu podarilo prepracovať k stene vozňa. Cez škáry medzi doskami má aký-taký výhľad na okolitú krajinu. Závany čerstvého vzduchu o niečo zmierňujú narastajúcu žalúdočnú nevoľnosť. Je síce jar, no vonku prevažne prší a je zamračené. Občas míňajú polia plné jarných kvetov a na Laleho tvári to vyvolalo úsmev. Kvietky. Už v detstve sa od svojej mamy dozvedel, že ich ženy ľúbia. Kedy bude mať najbližšiu možnosť venovať nejakému dievčaťu kvety? Kochá sa nimi, ich žiarivé farby sa mu trbliecu pred očami, celé polia makov tancujúcich vo vánku, masy šarlátu. Zariekava sa, že najbližšiu kyticu, ktorú niekomu venuje, nazbiera sám. Nikdy doteraz si neuvedomil, že v prírode rastú kvety divoko a v takom množstve. Jeho mama pestovala v záhradke zopár kvetiniek, nikdy však ani jednu neodtrhla, aby si ju priniesla dnu. V mysli si začína zostavovať zoznam toho, čo urobí, „až sa raz dostanem domov…“.
Vypukla ďalšia bitka. Údery. Výkriky. Lale nevidí, čo sa deje, no zvíjanie a sácanie ruvajúcich sa tiel doliehajú aj k nemu. Odrazu všetko stíchne. Vzápätí sa ozve pochmúrny hlas: „Zabil si ho.“
„Šťastný to neborák,“ zamrmle ktosi.
Chudák neborák.
Môj život je pridobrý na to, aby sa skončil v tejto smradľavej diere.
Milan Buno, literárny publicista
