Mali sme šťastie je pravdivý príbeh židovskej rodiny, ktorý približuje šikanovanie a prenasledovanie počas vojny. Členovia rozvetvenej rodiny prežili geto, sibírsky gulag aj brutálny holokaust, desivý svet, ktorý ich dohnal na pokraj síl.
Na jar 1939 sa tri generácie prosperujúcej židovskej rodiny Kurcovcov v meste Radom snažia žiť normálnym životom, aj keď sa nad Poľskom čoraz väčšmi sťahujú chmáry vojny. Vojna a hrôza zaplavujúca celú Európu čoskoro zasiahne aj Poľsko, spočiatku rozdelené medzi Nemecko a Sovietsky zväz, a rozvetvená rodina Kurcovcov sa rozpŕchne do iných miest aj do vzdialených kútov sveta, kde sa každý jej člen zúfalo snaží nájsť cestu do bezpečia.
Syn Addy je nútený zostať v exile a emigrovať až do Južnej Ameriky.
Ďalšieho syna Genka aj s manželkou zatkne NKVD a pošle do pracovného tábora na Sibíri.
Brat Jakob so ženou Bellou hľadajú možnosť uniknúť istej smrti tak, že pracujú o hlade a za krutých podmienok v továrni zriadenej pre židov v gete.
Ďalší členovia rodiny žijú s falošnými preukazmi ako nežidia medzi ostatným obyvateľstvom v ustavičnom strachu pred prezradením.
Všetkých Kurcovcov, spojených silným rodinným putom, ženie neochvejná túžba prežiť a strach, že možno už nikdy neuvidia svojich najbližších.
Mali sme šťastie je príbeh, ktorý sa vás dotkne – nech žijete kdekoľvek; nech máte o vojne a holokauste akékoľvek informácie a názory; nech ste teraz v akejkoľvek situácii. Je to dôkaz o tom, ako sa človek dokáže na pokraji priepasti a tvárou v tvár vzchopiť. Zvíťaziť nad nepriazňou osudu a úspešne prekonať všetky prekážky.
Georgia Hunterová zbierala podklady dlhých osem rokov. Cestovala po stopách rodiny a hrabala sa v archívoch. „Zozbierala som hodiny a hodiny hlasových záznamov a údajmi, menami, dátumami a individuálnymi rozprávaniami zaplnila desiatky zošitov. Čítala som knihy, pozerala filmy, hrabala sa v archívoch, knižniciach, ministerstvách a magistrátoch a sledovala som každú stopu, nehľadiac na to, ako ďaleko ma zaviedla, aby som získala čo najviac detailov o osudoch našej rodiny,“ približuje autorka Georgia Hunterová.
Výsledkom jej práce je dojímavý, štylisticky čistý a intímny portrét jednej obyčajnej rodiny, ktorá prežila neobyčajný osud.
Hunterová napísala prvotinu, čo však nie je poznať: má rozprávačský talent, šikovne vytvára dramatické napätie a postavy pod jej perom priam ožívajú. Nemanipuluje s čitateľom, napriek tomu ho dokáže vtiahnuť do hrozivého sveta na hranici života a smrti.
Začítajte sa do novinky Mali sme šťastie:
Addy
Paríž, Francúzsko ~ začiatkom marca 1939
Pôvodne nemal v pláne ostať hore celú noc. Chcel sa pobrať z Grand Duc okolo polnoci, pár hodín si pospať v Gare du Nord a potom chytiť vlak späť do Toulouse. Teraz – hodil pohľad na hodinky – je takmer šesť ráno.
Toto s ním robí Montmartre. Džezové kluby a kabarety, davy Parížanov, mladých a vyzývavých, ktorým náladu nepokazí nič, dokonca ani hrozba vojny – a to je nákazlivé. Dopije svoj koňak a vstane, bojuje s pokušením ostať ešte na jedno posledné kolo; iste mu ide aj neskorší vlak. Spomenie si však na list zastrčený vo vrecku kabáta a zadrží dych.
Mal by ísť. Berie si kabát, šál a čiapku, porúča sa svojim spoločníkom a kľučkuje pomedzi asi tucet stolov v klube, ktorý je ešte aj teraz napolo obsadený hosťami fajčiacimi Gitanes a vlniacimi sa v rytme Time On my Hands Billie Holidayovej.
Keď sa tesne za ním zavrú dvere, Addy sa zhlboka nadýchne a vychutnáva si čerstvý vzduch. Cíti, ako mu preniká do pľúc – studený a sychravý. Srieň na Rue Pigalle sa začína topiť. Ulica vydláždená kamennými kockami sa celá trbliece a pod oblohou z konca zimy vytvára kaleidoskop sivých odtieňov. Zisťuje, že ak chce stihnúť vlak, bude sa musieť poponáhľať. Otočí sa a nenápadne pozrie na svoj odraz v okne klubu. S úľavou zisťuje, že mladý muž, čo naňho odtiaľ pokukuje, aj napriek prebdenej noci vyzerá ukážkovo. Držanie tela je isté. Vyžehlené nohavice sú zatiahnuté vysoko nad pásom a manžety stále perfektne zahnuté. Tmavé vlasy má začesané dozadu tak, ako sa mu to páči – úhľadne a bez cestičky. Obkrúti si šál okolo krku a vydá sa na cestu k stanici.
Addy predpokladá, že ulice okolo budú tiché a prázdne. Väčšinu obchodov s výkladmi za železnými mrežami neotvoria skôr ako na poludnie.
Tie, ktorých majitelia ušli na vidiek, neotvoria vôbec – FERMÉ INDÉFINIMENT, hlásajú tabule na oknách. Ale tu, na Montmartri, sobota ľahučko skĺzne do nedele a ulice ožijú umelcami, tanečníkmi, hudobníkmi a študentmi. Potĺkajú sa po kluboch a kabaretoch, smejú sa a vyvádzajú, akoby ich svet vonkoncom nezaujímal. Addy kráčajúc zabára bradu do goliera na kabáte, no potom zdvihne hlavu a v poslednej chvíli sa vyhne mladej žene v oceľovosivom plášti, ktorá sa ženie rovno oproti nemu. „Excusez-moi, Monsieur,“ usmeje sa a na tvári pod žltou čiapkou ozdobenou perom sa objaví rumenec. Speváčka, odhaduje Addy. Pred týždňom by s ňou možno nadviazal rozhovor. „Bonjour,
Mademoiselle,“ kývne a pokračuje v ceste. Keď zahne za roh na Rue Victor Masse, zacíti vôňu pečeného kurčaťa a začne mu škŕkať v žalúdku. Pred Mitchell’s, reštauráciou otvorenou po celú noc, sa už začína tvoriť rad. Addy vidí cez sklenené dvere zákazníkov, zhovárajúcich sa nad šálkami pariacej sa kávy a taniermi plnými amerických raňajok. Inokedy, povie si a pokračuje na juh k stanici.
Sotva sa vlak pohne, Addy vytiahne z vrecka kabáta list. Prišiel včera, čítal ho už niekoľkokrát a odvtedy nedokázal myslieť na nič iné. Prešiel prstami po spiatočnej adrese. Warszawska 14, Radom, Poľsko.
Vie si dokonale predstaviť svoju matku, ako sedí za písacím stolom z atlasového dreva, drží v ruke pero a slnko obkresľuje obrys jej oblej sánky. Chýba mu viac, než by si bol pomyslel, keď pred šiestimi rokmi opúšťal Poľsko a odchádzal do Francúzska. Vtedy mal devätnásť a dlho váhal, či neostať v Radome, kde by bol blízko rodiny a, ako dúfal, mohol by rozvíjať svoju hudobnú kariéru – už počas dospievania začal komponovať a nedokázal si predstaviť, čo by ho napĺňalo viac ako dni strávené pri klaviatúre a tvorbe piesní. Práve matka ho nabádala, aby sa prihlásil na prestížny Institut Politechnique v Grenobli – naliehala, aby tam po prijatí odišiel študovať. „Si rodený inžinier, Addy,“ vyhlásila a pripomenula mu, že ako sedemročný rozobral pokazené rodinné rádio, všetky súčiastky porozkladal na jedálenskom stole, potom ich dal dokopy a rádio bolo ako nové. „Nie je také ľahké uživiť sa hudbou,“ povedala. „Viem, že je to tvoja vášeň. Máš dar a mal by si za tým ísť. Ale diplom, Addy, je na prvom mieste.“
Addy vedel, že matka má pravdu. A tak sa vydal na univerzitu, sľúbiac, že po promóciách sa vráti domov. Ale vo chvíli, keď za sebou nechal hranice provinčného Radomu, otvoril sa pred ním úplne nový svet. O štyri roky neskôr, keď už mal diplom v ruke, mu ponúkli dobre platené miesto v Toulouse. Mal priateľov z celého sveta – z Paríža, Bu dapešti, Londýna, New Orleans. Vychutnával si umenie a kultúru, pâte de foie gras a maslovú dokonalosť čerstvo upečeného croissantu. Mal vlastné bývanie (hoci maličké) v srdci Toulouse a luxusnú možnosť vracať sa do Poľska, kedykoľvek sa mu zažiadalo, ktorú využíval minimálne dvakrát do roka, na Roš Hašana a Pesach. A mal svoje víkendy na Montmartri. V tejto štvrti, priam zaplavenej hudobnými talentmi, nebolo neobvyklé, že si miestni v Hot Clube vypili drink s Colom Porterom, zažili improvizované predstavenie Djanga Reinhardta v Bricktop’s alebo, ako sa to stalo Addymu, s úžasom hľadeli na Josephine Bakerovú, tancujúcu v rytme foxtrotu na javisku v Zelli’s v sprievode svojho geparda s diamantovým obojkom. Addy si nespomínal, že by sa niekedy predtým cítil viac inšpirovaný zapisovať si poznámky, natoľko, že začal premýšľať, aký by to bol pocit, keby sa odsťahoval do Spojených štátov, do domoviny velikánov, kde sa zrodil džez. Sníval, že v Amerike, by možno mohol skúsiť šťastie a pridať k súčasnému repertoáru vlastné skladby. Bolo to lákavé, na druhej strane by to však znamenalo predĺžiť vzdialenosť medzi ním a rodinou.
Ako vyberal z obálky list od matky, pocítil, že mu po chrbte prebehli slabé zimomriavky.
Milan Buno, literárny publicista
