Škandály lásky

Romantický príbeh zo starého Anglicka. Freya Bedwynová je odvážna mladá dáma, ktorá túži po slobode a dobrodružstve. Jej túžby sa splnia pri návšteve kúpeľného mesta Bath, keď jej do izby vtrhne krásny neznámy a požiada ju, aby ho ukryla. Tým mužom nie je nik iný ako markíz z Hallmeru, chýrny búrlivák a zvodca žien…

Opäť kniha od Baloghovej, ktorá sa skvelo čítala, od prvej po poslednú stránku. Príbeh patrí do série o súrodencoch Bedwynových a dosť nadväzuje na príbeh Nezabudnuteľné leto – Lauren a Kit každú chvíľu čakajú svoje prvé dieťatko, a keďže Freya sa chce vyhnúť všetkému tomu hunbuku,  ktorý sa okolo narodenia dediča deje (tiež sa cíti zranená, pretože dieťa ktoré Lauren čaká mohlo byť jej) rozhodne sa prijať pozvanie svojej priateľky na pobyt v Bath. Cestou sa ubytuje v hostinci a uprostred noci k nej vtrhne neznámy muž s prosbou aby ho ukryla, Freya mu pomôže ale i tak sa nerozídu v dobrom. Aké je jej prekvapenie keď toho istého muža stretáva v Bath a znova má neznámy problémy. Pre oboch sa stávajú ich stretnutia príjemným oživením nudy ktorá v Bath panuje. Ale to len dovtedy kým ich výstrelky neprerastú do predstieraného zasnúbenia ktoré malo trvať len jeden deň – ale veci sa pravdaže skomplikujú a zo zasnúbenia sa zrazu nedá len tak vymotať, alebo žeby dalo ale..

Skvelé oddychové čítanie, ktoré poteší romantické srdiečko, len aby už Slovenský spisovateľ vydal i poslednú knihu série.

Úryvok:

Freyja sa prudko zobudila, lebo zrazu sa otvorili a znova zatvorili dvere. Nebola si istá, či sa jej to len nesníva, ale vtom si všimla, že pri dverách stojí muž v bielej košeli, pri krku rozhalenej, v tmavých nohaviciach po kolená a pančuchách, cez ruku má prehodený redingot a v druhej ruke drží čižmy.
Vyskočila z postele ani vystrelená a pánovito ukázala na dvere: „Von!“
Muž sa na ňu len uškrnul.
„Nejde to, miláčik,“ vyhlásil. „Tam ma nič dobré nečaká. Musím vyskočiť cez okno alebo sa skryť tu.“
„Von!“ Držala vystretú ruku a zdvihnutú bradu. „Nemienim poskytovať útočisko zločincom! Ani iným bytostiam mužského pohlavia. Zmiznite!“
Zvonka doliehali vzrušené hlasy a blížiace sa kroky.
„Nie som zločinec, miláčik,“ upokojoval ju muž. „Iba nevinný smrteľník, ktorého čakajú vážne problémy, ak rýchlo nezmizne. Je tá skriňa prázdna?“
Freyji sa zachveli nozdry.
„Von!“ rozkázala mu znova.
Ale muž prebehol cez izbu ku skrini, roztvoril dvere, a keď zistil, že skriňa je voľná, vliezol dnu.
„Kryte ma, miláčik,“ požiadal ju, prv ako zvnútra zatvoril dvere, „a zachráňte ma pred osudom horším ako smrť.“
Vtom ktosi zúrivo zabúchal na dvere. Freyja nevedela, či ísť k nim alebo ku skrini. Ale tú dilemu veľmi rýchlo vyriešili za ňu, lebo dvere sa znova rozleteli a stál v nich hostinský so sviečkou v ruke, nízky, územčistý sivovlasý urodzený muž a plešivé indivíduum, ktorému by sa veru zišlo oholiť.
„Von!“ zvrieskla rozzúrene. S mužom v skrini si to vybaví potom, no najprv si musí dať rady s týmito votrelcami. Do izby lady Freyje Bedwynovej nikto nesmie vojsť bez pozvania, či už je tá izba v Lindsey Halle, v londýnskom dome Bedwynovcov alebo v druhotriednom hostinci, kde nie sú zámky na dverách.
„Hlboko sa vám ospravedlňujeme, madam, že vás rušíme,“ ozval sa sivovlasý muž, vydul hruď a vo svetle sviečky skúmal izbu, na Freyju sa ani nedíval, „ale mám dojem, že sem pred chvíľou vbehol istý muž.“
Keby počkal, kým odpovie na jeho zaklopanie, a oslovil ju s primeranou úctou, možno by bez výčitiek svedomia prezradila utečenca v skrini. Ale dopustil sa chyby – vtrhol dnu a potom sa k nej správal, akoby neexistovala, akoby bola povinná podať mu informácie a vydať mu korisť. Na druhej strane to neoholené indivíduum nerobilo nič iné, iba na ňu zízalo s prihlúplym úškľabkom na tvári. A hostinský preukázal žalostný nedostatok záujmu o súkromie svojich hostí.
„Skutočne si to myslíte?“ spýtala sa Freyja povýšene. „Vidíte tu toho pána? Ak nie, navrhujem, aby ste pri odchode ticho zatvorili dvere a nechali mňa aj ostatných hostí pokojne spať.“
„Ak dovolíte, madam,“ urodzený muž prebehol pohľadom zatvorené okno, posteľ a skriňu, „rád by som prehľadal izbu. Vo vašom vlastnom záujme, madam. Je to darebák a dámy pri ňom nie sú v bezpečí.“
„Chcete prehľadať moju izbu?“ Freyja sa pomaly nadýchla a premerala si ho tak povýšene, až sa na ňu konečne pozrel – a zrejme až vtedy si ju naozaj všimol. „Vy chcete prehľadať moju izbu?“ Uprela pohľad na mlčiaceho hostinského, ktorý sa jej priam scvrkol pred očami. „Toto má byť pohostinnosť, ktorou ste sa tak chválili, keď som k vám prišla, človeče? Varujem vás – o všetkom sa dozvie môj brat vojvoda z Bewcastlu. Bude ho nesmierne zaujímať, prečo ste dovolili inému hosťovi – ak je tento pán hosť – búchať na dvere jeho sestry uprostred noci a vtrhnúť k nej bez jej súhlasu, a to len preto, lebo tento muž sa domnieva, že sem vbehol nejaký chlap. A vy ste len postávali obďaleč a nepovedali ste ani slovo, keď opovážlivo navrhol, že mi prehľadá izbu.“
„Bezpochyby sa mýlite, pane,“ ozval sa hostinský a prikrčil sa za zárubňou, hoci sviečku stále držal tak, aby osvetlila izbu. Musel utiecť alebo sa skryť inam. „Hlboko sa vám ospravedlňujem, madam… totiž, mylady. Dovolil som to len preto, lebo som sa bál o vašu bezpečnosť, mylady, a domnieval som sa, že vojvoda by chcel, aby som vás za každú cenu chránil pred zúfalými darebákmi.“
„Von!“ skríkla Freyja znova a rozkazovačne vystrela ruku k dverám. „Straťte sa mi z očí!“
Sivovlasý muž sa naposledy túžobne poobzeral po izbe, neoholený zurvalec sa ešte raz zaškľabil, potom sa hostinský načiahol za kľučkou a zatvoril dvere.
Freyja na ne chvíľu hľadela s vystretým ramenom. Ako sa vôbec opovážili? V živote ju nikto tak neurazil. Keby sivovlasý muž povedal ešte slovo a neoholený ničomník sa ešte raz zaškľabil, tak by im navzájom otrieskala hlavy, že by ešte týždeň videli všetky hviezdy.
Tento hostinec rozhodne nebude odporúčať nijakej svojej známej.
Takmer zabudla na muža v skrini, až keď vrzli dvere a vynoril sa z nich. Bol to vysoký, dlhonohý, plavovlasý mladý muž. Zrejme mal modré oči, ale v izbe nebolo toľko svetla, aby si tú domnienku potvrdila. No aj tak videla dosť, aby usúdila, že je až pripekný – na vlastnú škodu. Okrem toho sa tváril poburujúco veselo.
„Zahrali ste to naozaj skvele,“ pochválil ju, položil vysoké čižmy na dlážku a redingot hodil na vysúvaciu posteľ. „Skutočne ste sestra vojvodu z Bewcastlu?“
Freyji bolo jedno, že sa únavne opakuje, a znova ukázala na dvere.
„Von!“ zavelila.
Ale on sa na ňu iba zaškeril a podišiel bližšie.

zdroj: www.slovenskyspisovatel.sk

Spracovala LENKA