Toto je 9 strhujúcich príbehov detí, ktoré prežili hrôzy holokaustu.
Skutočné príbehy, ktoré vám vojdú pod kožu, spôsobia zimomriavky a donútia zamyslieť sa:
Prečo, my ľudia, spôsobujeme iným toľko bolesti?
Ako je možné, že dokážeme byť takí brutálni a neľudskí?
Kde sa v nás berie toľko necitlivosti?
Kniha Deti holokaustu sa stala oslavou ľudského ducha, vôle prekonať nevýslovné hrôzy, triumfovať nad zlom a túžby po živote. Všetky deti, ktorých príbehy sú verne zachytené na jej stránkach, vo svojich srdciach verili, že sa zachránia, hoci mnohí okolo nich zomierali.
Ich zážitky sú dôkazom, že aj v tých najhrozivejších a najbeznádejnejších situáciách, aké si človek dokáže predstaviť, sa ľudia môžu spoľahnúť na svoju odvahu, vieru a šťastie.
Leo potom Walterovi povedal: „Tak, Valti, povedz mi teraz ty, ako si prežil!“
„Jediné, čo som vedel, otec, bolo, že zostanem nažive,“ odvetil Walter. „Nedovolil som, aby ma nacisti zmenili na niečo menej ako človeka – pretože ja som niekto.“
Týmito slovami sa končí príbeh mladučkého Waltera Ziffera, ktorý rovnako ako ďalších osem statočných detí, prežil zverstvá holokaustu. Niektoré skrývali svoju pravú totožnosť, iným sa podarilo utiecť, no takmer všetky sa stali svedkami nepredstaviteľných hrôz. Napriek tomu túžili žiť. Pomáhala im v tom neochvejná viera a nádej, že sa všetko znova vráti do starých, šťastných koľají.
„Mená, dátumy a miesta sú skutočné. Ich príbehy sú založené na exkluzívnych osobných a veľmi dlhých rozhovoroch, ktoré sme viedli s každým z nich. Zápisy z týchto stretnutí boli zaznamenávané veľmi autenticky a spomienky tých, ktoré prežili, sme zachytili v ich reálnej podobe, hoci niektoré z dialógov sme museli čo najvernejšie zrekonštruovať,“ vysvetľujú autori knihy Deti holokaustu Allan Zullo a Mara Bovsun.
Sú to desivé a hrôzostrašné príbehy, ktoré znepokojujú ešte aj teraz, po dlhých desaťročiach. Možno sa vám chvíľami budú čítať ťažko, budú sa vám tisnúť slzy do očí a budete nechápavo hľadieť na stránky knihy: naozaj sa toto všetko stalo? Ako je to možné?!
Je dobré, že autori nijako nezjemňovali prežité situácie, aby uchránili čitateľa. Aby neboli príliš drsní. Pretože tie príbehy sa presne tak udiali a históriu nemožno upravovať a zjemňovať. Zaslúžia si to minimálne tí, ktorí museli zakúsiť toľko utrpenia.
Je očistné, že tieto príbehy majú happy end. Všetky deti prežili, dospeli, oženili sa či vydali a tešili sa zo šťastného a naplňujúceho života. Ich skúsenosť ukazuje, že aj v tých najhrozivejších časoch sa možno spoľahnúť na odvahu, nádej, niekedy šťastie, ale hlavne ľudskosť tých správnych ľudí.
Prečítajte si úryvok z príbehu Čo sa so mnou stane teraz, keď sú tu nacisti?
Príbeh Luncie Gamzerovej
Luncia Gamzerová sa s trhnutím prebudila presne v tom okamihu, ako noc náhle preťala explózia rozhnevaných výkrikov plných hrôzy prichádzajúcich z ulice.
„Tati, čo sa deje?“ zamrnkala zo svojej izbičky.
„Vráť sa do postele,“ prikázal jej otec z obývačky, keď vykukol von oknom pomedzi závesy. „Na toto by si sa nemala pozerať.“
Luncia bola príliš malá, aby chápala, že chaos tam vonku počas tejto desivej letnej noci v roku 1941 vyvolala nemecká invázia a okupácia poľského mesta Ľvov. Ešte pred pár dňami bolo Lunciino rodné mesto pod kontrolou Sovietskeho zväzu. Teraz, na výzvu nacistov, miestni – známi ako ukrajinskí nacionalisti – drancovali obchody a domovy židovských rodín v Ľvove.
Dav zaútočil na obytný dom priamo cez ulicu, presne oproti tomu, v ktorom žila osemročná Luncia so svojimi rodičmi Isaacom a Barbarou. Samozvanci rozbíjali taniere a krištáľ a vyhadzovali von oknom nábytok. Luncia si zakryla hlavu vankúšom, dúfajúc, že tým stlmí výkriky úzkosti a zvuky rozbíjajúceho sa skla, ktoré plnili nočný vzduch. Keď si uvedomila, že to nepomáha, vystrelila z postele a pripojila sa k rodičom v obývačke. Pozrela sa im do očí a vtedy pocítila ešte väčší strach. Nepadlo medzi nimi jediné slovko. Napätie bolo príliš veľké.
„Prídu sem, tati?“ spýtala sa nakoniec Luncia.
„Nie, nemyslím si, mačiatko,“ snažil sa ju upokojiť otec. Potom sa obrátil k svojej žene a zašepkal jej: „Modlime sa, aby to tak bolo.“
Nasledujúce ráno sa Luncia s mamou odvážili prejsť cez ulicu, aby navštívili svojich susedov. „Vidíte, čo tí nacionalisti urobili?“ nariekala pani Silberová s ľavou rukou provizórne uviazanou v šatke. „Nacisti ich na to nahovorili. Vyhodili všetok náš nábytok a porozbíjali všetky riady. Zničili nám aj drez. A pozri… zlomili mi ruku. A prečo? Len preto, lebo sme židia!“
Luncia stisla mame ruku. „Mami, my sme tiež židia,“ zašepkala.
„Urobia to aj nám?“
Keď jej mama zostala ticho, Luncia si uvedomila, aká by bola jej odpoveď. Pochopila, že život, aký doteraz viedla, už nikdy viac takým nebude.
Luncia sa zamyslela, ako dlho ešte bude môcť slobodne kráčať po stromami lemovanej ulici na svoje obľúbené miesto – do rodinnej cukrárne. Milovala, keď mohla vdychovať sladkú vôňu cukru variaceho sa v hrnci a pozorovať otca, ako vytvára čokoládovo-rumové guľôčky či pestrofarebné lízanky v tvare kvietkov. Isaac mal vo zvyku pripravovať pre svoju rozkošnú, drobnú dcérku špeciálnu pochúťku – cukrík v tvare srdca s delikátnym cukrovým kvietkom vnútri. „Cukrík pre môj cukríček,“ vravieval jej.
Luncia si spomenula na veľký stroj na výrobu zmrzliny vo výklade obchodu a na to, ako veľmi sa tešila z pohľadu na krútiace sa farby, keď sa pestrý kotúč pomaly otáčal dookola. Bola zvedavá, či teraz, keď sú pri moci nacisti, sa bude naďalej môcť tešiť z farieb krútiacej sa zmrzliny.
A bude jej táto studená maškrta chutiť stále rovnako dobre?
Tiež uvažovala, ako dlho ešte bude môcť chodiť do obchodu strýko Hersh, ktorý jej zakaždým povedal: „Luncia, potrebuješ si trošku viac obaliť kosti. Daj si so mnou zmrzlinku.“
A ona mu vždy vyskočila na kolená a spoločne si pochutnali na poriadne veľkom kopčeku.
Luncia si tiež spomenula na zamestnancov jej rodičov, na nevrlého Franka Ojaka a jeho ženu Lusiu, a na to, ako mrzutý cukrár vyháňal Lunciu z obchodu zakaždým, keď si uchmatla kúsok čokolády. Budú on a Lusia naďalej pripravovať všetky tie chutné zákusky vrátane najlepších napoleoniek v meste?
A ktovie, či aj naďalej budú do ich obchodu prichádzať toľkí nežidovskí zákazníci ako v minulosti… Lunciu by tiež zaujímalo, či ešte uvidí tých, ktorí jej vravievali, že je očarujúca a pekná, najmä Irenu Szczygielovú. „Vyzeráš ako živá bábika,“ hovorievala jej často. „A veruže nie si ani o moc vyššia ako bábika.“
Čo sa so mnou stane teraz, uvažovala Luncia, keď sú tu nacisti?
