Jedna z najslávnejších slovenských knižných sérií…a zároveň jedna z najobľúbenejších. Po románoch Alžbetin dvor a Volanie vetra vrcholí slávna turčianska trilógia Hany Zelinovej záverečnou časťou s názvom Kvet hrôzy, ktorá vychádza v 5.vydaní. Aj to dokazuje popularitu kníh Hany Zelinovej a najmä tejto výnimočnej turčianskej trilógie.
Hrdinami Kvetu hrôzy sú legitímni i nelegitímni potomkovia zemianskeho rodu Fabiciovcov, ktorého pohnuté osudy poznačené rodinnou kliatbou sa odvíjali v rozpätí vyše stopäťdesiatich rokov na majetku zvanom Alžbetin dvor.
V troch románoch Hany Zelinovej ožíva jej rodný Turiec – stávame sa svedkami, ako sa cezeň rozbehne Košicko-bohumínska železnica.
Sledujeme, ako ho poznačia hrôzy svetových vojen, a napokon sa tu narodia deti, ktoré už ani nebudú vedieť o tom, že pochádzajú z fabiciovského rodu.
Tak ako v prvom diele trilógie Mathias Fabici, v poslednej časti Daniel de Liess píše priznanie k svojim skutkom pre tých, čo prídu po ňom. Ale mladá právnička, Danielova príbuzná a chovanica Daniela Kemková, ktorá ho má na jeho vlastnú žiadosť posmrtne súdiť, sa rozhodne, že svojim deťom neprezradí nič o jeho premárnenom živote
Lebo tie sa narodia už do nových čias a budú počúvať „celkom iné rozprávky“…
„Moje romány sa vždy dotýkali ľudských problémov. Svoje knižné hrdinky a hrdinov opisujem tak, ako sa sami vidia, hoci v benátskom zrkadle. Jednoducho: s nimi a v nich,“ napísala Hana Zelinová. Právom patrí medzi najúspešnejších slovenských spisovateľov.
Jedným z vrcholov jej tvorby je práve historická trilógia Alžbetin dvor (1972), Volanie vetra (1974) a Kvet hrôzy (1977). Zachytáva dramatické osudy turčianskeho zemianskeho rodu od konca 18. storočia až do 70.rokov 20.storočia.
Hana Zelinová napísala spolu vyše 100 kníh, ktoré preložili do 15 jazykov. Písala aj pre mládež, pridala rozhlasové hry, či televízne filmy. Väčšine však pri jej mene príde na um trilógia Alžbetin dvor. Sága rodiny Fabiciovcov a zemanov z Turca, ktorý bol spisovateľkiným rodiskom.
Začítajte sa do knihy Kvet hrôzy:
1
Nie, človek sa nemá vracať na miesta svojej mladosti, človek nemá chodiť po cintorínoch. Skúste však nevyhovieť výzve Verejnej bezpečnosti, najmä keď ste právnik a navyše ešte sudca…
A tak sa ta ešte raz vrátim. Kam? Na Vrútky, do Ráthovho domu na Riečnej ulici.
2
Dve minúty pred odchodom vlaku mi zišlo na um, že som nevypla tranzistor. Vniesla som ho pred siedmou do kúpeľne, aby som si skontrolovala presný čas. Z alkovne, bočnej izby, kde už piaty rok stojí iba môj gauč, by som pod sprchou rozhlasový signál nepočula. A tak aj teraz, dve minúty pred odchodom rýchlika na Vrútky, vyhráva na poličke medzi švajčiarskymi kozmetickými prípravkami Giselle Tamas a bude vyhrávať, kým baterka celkom nezoslabne, povedzme zo dvanásť hodín. A rovnako dlho si bude lámať hlavu aj môj sused, starý mládenec či vdovec inžinier Kamil Batek, nad tým, čo sa mi porobilo, že mi je do počúvania nielen správ, ale aj jačavého beatu, keď som doteraz chodila po byte ako myška a vytrácala sa z neho ako dym. Stavím sa, že si povie: „Ak sa jej nevrátil muž, tak si našla frajera. Tridsaťročná nezvykne spávať sama…“
Do oddelenia prvej triedy, v ktorom som doteraz sedela sama, vošla plavovláska s rozpustenými a ešte vlhkými vlasmi, rozdelenými uprostred hlavy bielym rovným pútcom. Spustila sa na sedadlo ako veľmi ustatý človek a hneď si aj skrútla tvár do chodby, akoby nechcela, aby som sa jej prizerala. Priznám sa, že ma to mrzelo, a namrzenému človeku netreba veľa, aby sa mu nálada načisto pokazila.
Drnda, čo si myslí, že ju azda pozdravím ja? Pomyslela som si a zanevrela na ňu, hoci som vlastne nemala dôvod.
Vošla síce do oddelenia bez pozdravu, ale možno ma ani nevidela — chodba, z ktorej prišla, je zaliata slnkom, kým oblok do oddelenia zacláňa zastrešené nástupište — aj krátkozraká môže byť, a zrejme aj je, lebo len krátkozrakí ľudia takto hmatkajú okolo seba, ako ona hmatká po uzávere tašky, položenej na lone.
Už som spomenula, že si plavovláska sadla k dverám chrbtom do smeru jazdy a že si sadla tak, aby som ju nevidela. Nepovedala som však, že sa do tohto svojho kútika priam vtiahla ako zbité dieťa a že si otvorila veľkú bielu kabelku s iniciálkami A. A., z ktorej vytiahla cigarety, zapaľovač a veľké módne okuliare s tmavými sklami. Založila si ich a vzápätí si zapálila kleopatru. Nad posuvnými dverami oddelenia visela síce tabuľka NEFAJČIARI, ale zámerne som ju na ňu neupozornila: nech jej len príde zaplatiť pokutu, pomyslela som si, sama neviem prečo a kde sa vo mne vzala škodoradosť, lebo v podstate som bola medzi sudcami jediná, ktorá hľadala ospravedlnenie pre činy mladých delikventov, keď nám ich prišlo súdiť a odsúdiť.
Mladá A. A. nefajčila s pôžitkom. Nejednu cigaretu som vyfajčila už aj ja, vedela som preto, ako vyzerá fajčiar, ktorému cigareta prináša upokojenie a pôžitok. A. A. mala obočie zhúžvané do dvoch kolmých vrások a do bledých, okrom prifarbených pier v pravidelných intervaloch zatínala zuby: vrchné do spodnej, spodné do vrchnej. Toto jej vysúvanie a vťahovanie perí medzi zuby mi čosi pripomínalo, len som nevedela čo. Takto už predo mnou ktosi sedel, a nie cudzí: na cudzieho sa človek nemôže uprene zahľadieť a nedoviesť jeho aj seba do pomykova, mne sa však videlo, že som pred tým človekom sedela celkom prirodzene a že ani on, ani ja sme vtedy do pomykova neprišli, naopak, že to bolo medzi nami celkom zvyčajné.
Rýchlik sa pohol, dve minúty minuli; teraz už len o päť hodín budem môcť poslať telegram pani Sečanskej, ktorá okrem súdnych siení upratuje aj moju dvojgarsónku, aby vypla v kúpeľni tranzistor a hodila ho hoci do koša. Toto zistenie mi náladu nepovznieslo. Rýchlik naberal rýchlosť, popri obloku, cez ktorý som sa dívala, defilovali najprv typické predmestské domy s opadanou vakovkou, malé záhradky s už obrobenými zeleninovými hriadkami a nakoniec široké tably úrodnej nížiny.
Milan Buno, literárny publicista