Angela Merkelová je na dôchodku, stiahla sa do ústrania, chce si užívať s partnerom „Pampúšikom“ zaslúžený oddych…ale už po pár dňoch sa zapletie do vyšetrovania vraždy. Napokon, vždy to bola akčná žena, ktorá neváhala vziať veci do rúk, riešila problémy, nezaháľala…a tak je to aj v tomto príbehu.
Slečna Merkelová. Vražda na zámku.
Zábavná detektívka Slečna Merkelová
Ako by sa dal lepšie stráviť dôchodok než v pokojnom, malebnom prostredí?
Kancelárka je na zaslúženom odpočinku už šesť týždňov a s manželom a mopslíkom sa presťahovala do Kleinfreudenstadtu pri krásnom jazere Dumpfsee. Po rušnom živote v Berlíne je však pre ňu ťažké zvyknúť si na pokojnú existenciu a pečenie aj prechádzky sa jej čoskoro zunujú.
Potom sa však v zámockej hladomorni zamknutej zvnútra nájde telo baróna Philipa von Baugenwitza a Angela chytí druhý dych. Konečne je na scéne problém, ktorý treba vyriešiť! S podporou milovaného manžela a citlivého osobného strážcu sa pustí do nebezpečného pátrania po vrahovi. Nájde ho? Podarí sa jej udomácniť v Kleinfreudenstadte a nájsť si prvý raz v živote priateľov? Ale čo ak je vinník medzi nimi?
Takéto otázky môže zodpovedať iba veľká detektívka a Angela sa nenechá zastaviť!
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Alfréd Swan:
Zábavné, svieže a ironické
David Safier píše veľmi sviežo, svižným štýlom, odsýpa, to. Má dynamické dialógy, pri ktorých sa neraz uškŕňate, usmievate. Využíva reálne spomienky, udalosti, aj osoby – napríklad pes Angely Merkeleovej sa volá Putin 🙂 a hneď v úvode si autor dovolil slovné hračky.
Vedľa Mika sa krčil Putin. Nie ruský prezident, ale malý svetlý mopslík s čiernym fľakom okolo ľavého oka, ktorého Achim priniesol z útulku a daroval Angele v deň jej odchodu do dôchodku. Roztomilé zvieratko malo Angele pomôcť konečne prekonať strach zo psov. A keďže Putin, nie mopslík, ale ten skutočný, raz nechal v jej prítomnosti voľne behať veľkého čierneho psa, pretože vedel o jej probléme, pomenovala Angela prítulného psíka po ruskom prezidentovi.
Následne mopslík Putin naloží na trávnik peknú kôpku. Ochrankár Mika by to aj odpratal, ale nie je mu to príjemné…no Angela sa toho neštíti.
Skôr než chytil vrecko, bývalá spolková kancelárka sa sklonila so slovami: „Spravím to ja. Som zvyknutá upratovať po Putinovi.“
Podobné odkazy, irónia a sarkazmus, hra so slovíčkami je v príbehu častá. Angela doslova ožije, keď sa môže zapojiť do pátrania (teda veľmi nemôže, ale šikovne a tak trochu vydieračsky sa pridá ku komisárovi :-)). Je to ľahké čítanie, zábavné, milé. Merkelová je taký mix Columba a slečny Marplovej. Všetečná, zvedavá, bystrá, s dostatočnou dávkou nadhľadu a dedukcie.
Safier je dobrý práve vo vykreslení charakterov, neraz sú jeho prirovnania a popisy vtipné a pobavia. Napríklad keď sa Angela prvý raz stretne s komisárom, najväčším hundrošom na svete.
Vražda na zámku
„Telo je dole vo vínnej pivnici,“ oznámila Angela.
„Vlhký vzduch pôsobí na moju reumu ako jed,“ pokračoval chlapík v hundraní. Angela mala teóriu, že každý človek vie jednu vec lepšie než ostatní. Nikto nedirigoval lepšie než Leonard Bernstein, nik nemaľoval lepšie než Vincent van Gogh a nikto nevzdychal lepšie než tento komisár.
„Nechceli by ste sa predstaviť?“ zapojil sa Achim, ktorý neznášal neslušné spôsoby, obzvlášť voči svojej manželke.
„Hannemann, Hartmut Hannemann,“ odvetil muž najapatickejším štýlom Jamesa Bonda, aký sa dá predstaviť. „Vedúci okrsku v Klein-Freudenstadte.“
„Nepustíme sa do toho, aby sme to mali za sebou?“ navrhla Lena.
„Dvakrát chuť nemám,“ vzdychol znovu Hannemann, „ale poďme. Aspoň sa môžem o polhodinu vrátiť do postele, ďalej zízať do stropu a uvažovať, prečo ma opustila žena.“
Angele v momente napadlo zopár dôvodov, no nechala si ich radšej pre seba.
