Ak máte chuť na napínavý historický román z Považia, máme pre vás skvelý tip: Prekliaty poklad a meč, od rodáka z Trenčína Vladislava Doktora. „Inšpiráciou na napísanie tohto príbehu bola skutočnosť, že na Trenčianskom hrade bol v 17.storočí naozaj uložený uhorský kráľovský poklad a insígnie uhorského kráľovstva. Nechal si ich tam uložiť knieža Gabriel Betlen, zvolený uhorský kráľ, ktorý v tom čase intenzívne bojoval s cisárom Ferdinandom II.,“ približuje autor.
Píše sa rok 1620 a práve sa tam chystá stretnutie evanjelickej šľachty a mesto je pred jarmokom plné žoldnierov Gabriela Betlena.
Ocitneme sa na rušných trhoch v slobodnom kráľovskom meste, kam sa schádzajú obchodníci zo širokého okolia i Čiech. Župan Gašpar Ilešházi má spečatiť spojenectvo so sedmohradským kniežaťom Gabrielom Betlenom svadbou svojej jedinej dcéry.
Ale – dôjde k nečakanej a náhlej smrti troch strážcov v hradnej bašte, čo môže byť problém. Po vrahoch totiž niet ani stopy a zmizol aj poklad nesmiernej hodnoty, o ktorom takmer nik netušil.
V okolí sa potulujú Turci a županove plány sú ohrozené. Možno pomôže Betlenov dôverník rotmajster Ján Werner a jeho dvaja druhovia. Čo najrýchlejšie sa snažia vypátrať zlodejov pokladu a uhorskej kráľovskej koruny.
Ak máte radi historické romány s detektívnym pozadím, odohrávajúce sa na území Slovenska, siahnite po novinke Prekliaty poklad a meč.
Autor využíva skutočné postavy ako Ferdinand II.Habsburský, župan Trenčianskej stolice Gašpar Ilešházy, či sedmohradské knieža Gabriel Betlen, vodca protihabsburskej protestantskej opozície na území Uhorska.
„Trenčín bolo veľmi zaujímavé mesto tým, že hoci župná šľachta, rod Ilešháziovcov boli evanjelici, v meste bolo dostatok katolíkov. A teda aj táto skutočnosť bola veľmi zaujímavá pre napísanie môjho príbehu,“ tvrdí Vladislav Doktor, ktorý si dobre preštudoval historické reálie a tak ochutnáme šútelicu, tradičnú kapustovo-fazuľovú polievku so zemiakmi a údeným mäsom. Pozrieme sa do alumnea, ubytovne pre študentov, ktorí nemohli denne dochádzať do školy. Prezrieme si Marienberg, čo je svah pod Trenčianskym hradom, ktorý je súčasťou hradného opevnenia. A stretneme aj chachara, ako nárečovo volali tuláka.
Začítajte sa do knihy Prekliaty poklad a meč:
Dvadsiateho ôsmeho mája 1620
Na mesto sa zniesla noc a iba trubačov hlas dával obyvateľom kráľovského mesta vedieť, že už je polnoc. Zopár oneskorených opilcov vykračovalo váhavo ulicou pri Hornej bráne. V ľavom hornom okne meštianskeho domu, opierajúceho sa o Baračkovu usadlosť, sliepňalo svetlo sviečok. Muž schúlený na polorozpadnutej veľkej stoličke s vyrezávanou opierkou si usilovne niečo zapisoval do veľkej knihy.
Hodiny na mestskej veži tromi údermi kostlivca oznámili začiatok nového dňa. Z dverí hostinca U hanblivej Magdalény niekto vysotil do noci muža.
Zdalo sa, že sa pokúša vylúdiť pískajúc nejakú melódiu, ale ústa ho neposlúchali tak, ako by chcel.
V izbe osvetlenej sviečkami tieňohra z času na čas vykreslila na stene bizarné postavy. Učiteľa však väčšmi ako tieňohra zaujal pospevujúci si človek, ktorého bolo počuť pod oknami. Otvoril narýchlo oblok a vyklonil sa, či nespozná, komu patrí podgurážený hlas. Vojak z vojska kniežaťa Gabriela Betlena však v tej chvíli už zašiel do ulice smerujúcej hore k hradu.
Michal Kvastnica si ešte stále vyklonený z okna pretrel unavené oči a pokračoval v prepisovaní knihy.
V Prahe neraz tak tiež kráčal ulicou, viac opitý ako triezvy tmolil sa cez most na Malú stranu do alumnea. Bál sa vtedy o svoju chorú matku. Ako veľmi sa vtedy bál, že ju stratí!
Keď už mesiac prešiel podstatnú časť svojej púte na nočnom nebi, ustala vrava aj na nádvoriach hradného vrchu a v rytierskej sieni paláca. Ba aj na hrade sa svietilo už iba v jednej izbe. Mladá grófka odriekala, kľačiac pri posteli, oneskorene večernú modlitbu, keď do pravého okna niečo narazilo a tenko pritom zapískalo. Azda netopier. Preľaknuto sa pozrela tým smerom a o to úpenlivejšie odriekala prosby k Bohu.
Zdalo sa, že to bude tichá májová noc. Len potkany o pár poschodí nižšie hodovali na čudnej hostine. Viac by o tom vedeli rozprávať ich zakrvavené nohy. Pískanie hlodavcov behajúcich v kalužiach krvi dávalo tušiť, že na hrade v tú noc vyhral surový zločin a bezprávie nad právom.
Kapitola II.
Dvadsiateho deviateho mája 1620
Gróf Ilešházi sa ráno práve obliekal, keď mu komorník nahlásil kapitánovu žiadosť o prijatie. Videl som sa s ním včera aj predvčerom a zase otravuje, pomyslel si župan. Pavol Baračka bol veliteľom hradnej stráže odnepamäti, no Gašpar o ňom ktovieakú mienku nemal.
„Vražda, stala sa vražda!“ vykrikoval starý vojak, utekajúc do kasární. Župan vyzrel prekvapene z okna, ale nikoho nevidel. I tak ho ten výkrik veľmi prekvapil. Azda to len po včerajšej slávnosti ešte nejaký opitý hosť neprišiel k sebe, pomyslel si napokon.
Už o chvíľu sa však presvedčil, že to predsa len nebol iba nemiestny vtip ožrana.
Hradný kapitán váhavo vošiel do miestnosti a uklonil sa županovi.
„Vaša milosť, požiadal som o prijatie v istej delikátnej záležitosti,“ prehovoril postarší muž.
„Á, kapitán Baračka, dobré ráno. Čo vás ku mne privádza v takú skorú hodinu? Alebo azda chcete vedieť, ako dopadli naše rokovania so šľachtou?“ usmieval sa stále v dobrej nálade Gašpar Ilešházi.
„Dobré ráno, vaša milosť. Obávam sa, že prichádzam pre oveľa komplikovanejšiu záležitosť,“ začal veliteľ hradnej posádky a spýtavo sa pozrel na sluhu, ktorý stál za ním. Župan starého muža posunkom ruky poslal preč.
„Azda ma nechcete vystrašiť hneď zrána,“ pokračoval v dobrej nálade mladý urastený Ilešházi.
Oblečený vo svojej zvyčajnej brokátovej bielej košeli s čiernym lemovaním pôsobil oproti dôstojníkovi dojmom šľachtica vychystaného na krátku prechádzku po panstve. Krátky plášť s koženým lemovaním a prestrihnutými rukávmi pomáhal vyniknúť jeho štíhlej, i keď trochu nižšej postave.
Hoci si župan na luxusné oblečenie nijako nepotrpel, jeho žena viac než dbala o to, aby bol župan vždy oblečený pohodlne a na úrovni. Priliehavé a trochu výstredné nohavice akoby naznačovali, že trenčiansky župan má azda krivé nohy, dĺžka plášťa však predsa len stačila na to, aby táto skutočnosť zostala naďalej predmetom tajomstva županovej komnaty.
„Vec sa má tak,“ zaodŕhal kapitán Baračka, akoby váhal, aké slová zvoliť, aby to, čo chce grófovi Ilešházimu prezradiť, bolo prijaté čo najlepšie alebo, lepšie povedané, najpokojnejšie a najmiernejšie.
„Aká vec? Rozprávate v hádankách a predpokladám, že veľmi dobre viete, ako to nemám rád,“ zahriakol veliteľa trenčiansky župan a prísne naňho pozrel.
„Vec sa má tak, že sme v noci stratili troch mužov,“ vysypal zo seba veliteľ hradnej jednotky azda prostejšie, ako chcel.
„Akože stratili? Azda zbehli? Nenechajte sa vysmiať. Viem, že bolo v noci na hrade trochu rušno, to však hádam ešte nie je dôvod, aby od nás zbehli vojaci. Alebo áno?“ hľadel nechápavo župan na prešediveného Pavla Baračku.
„Obávam sa, že mi nerozumiete,“ odvetil dôstojník.
„Tak ja vám nerozumiem! Pozrime sa, rozprávam azda inou rečou ako vy, aby sme si nerozumeli?“
„Dovoľte mi to vysvetliť,“ pokračoval čoraz skrúšenejšie kapitán.
„Dnes ráno pri striedaní stráží boli v Prašnej bašte nájdení zavraždení traja naši vojaci.“
„Zavraždení? Akože zavraždení?“ skočil mu do reči župan. „O kom to hovoríte? Ak to, čo hovoríte, je vôbec pravda,“ odvetil rýchlo gróf Ilešházi, nechápavo hľadiac na hradného kapitána.
„Martin Vlk, Šimon Pekárik a Ondrej Malíček boli zavraždení,“ dodal smutne kapitán.
„Boli čo?“ neveril vlastným ušiam Ilešházi. „Kedy? To nemyslíte vážne! Veď v noci sme tu mali na slávnostnej večeri príslušníkov šľachtických rodín z celej Trenčianskej župy. Hrad bol plný znamenitých mužov. Niektorí z nich sa vyznamenali v bojoch s Turkami a vy mi azda chcete povedať, že na našom hrade sa v túto noc vraždilo?“ vychrlil na Baračku nahnevane župan spolu s dávkou slín, ktoré mu sem-tam vyletovali nekontrolovane z úst a Baračka zopár z nich pocítil na vlastnej tvári.
Milan Buno, knižný publicista