Ako chutia Slzy muža?
Motýľ 2014
Táto kniha vám nedá len tak vydýchnuť. Je to strhujúci príbeh o láske a zločine inšpirovaný skutočnými udalosťami! Slzy muža je príbeh muža odsúdeného za vraždu a znásilnenie mladej dievčiny, ktorý vás vtiahne od prvých stránok. Nie je to však klasická detektívka, ale skôr sonda do duše muža, ktorý miloval, no jedného dňa nastal skrat. Fatálny a nenapraviteľný.
„Sú priateľstvá, ktoré nemôže zničiť nič, priateľstvá na život a na smrť. To moje s Janou bolo na život. Čo tam po smrti…“
z novinky Slzy muža
Nezávislý novinár dostane od svojej tajnej lásky, šéfredaktorky Jany, úlohu, ktorá je preňho veľkou profesionálnou výzvou. Venuje sa prípadu spred dvadsiatich rokov, keď boháča Michala odsúdili za znásilnenie a vraždu jeho mladej priateľky.
Preniknúť za Michalovu hrubú stenu nedôvery k vonkajšiemu svetu nie je jednoduché, no v mene lásky k zavraždenej dievčine napokon redaktorovi otvorí dvere do svojho domu i do vlastného vnútra. Giu postupne odhaľuje nové fakty, ktoré ho šokujú.
Kladie si otázku, či milovať je zločin a či láska a hriech idú ruka v ruke. Napokon si uvedomí, že nič nemusí byť také, ako sa zdá, a že aj spravodlivosť môže byť slepá…
„Predstavoval som si, ako tam Michal znásilňuje a potom vraždí to dievča. Ako tam leží spútané a bezbranné. Ako ho prosí, aby ju nechal. A on nie…
Urobil som pár záberov z tohto hrozného miesta a doslova som odtiaľ utiekol.“
Autorka Darina Hamarová sa vo svojej prvotine inšpirovala skutočnými udalosťami z roku 1991, keď na samote medzi dvoma okresnými mestami na juhu stredného Slovenska našiel náhodný turista mŕtvolu mladej ženy. Tento príbeh je základným motívom románu.
RECENZIA:
Darina Hamarová je síce debutovou autorkou, no svojím príbehom a citom pre vykreslenie postáv môže smelo konkurovať aj zabehnutým spisovateľkám. Najmä keď sa neváha inšpirovať i skutočnými udalosťami, ktoré nepatria práve do kategórie príjemných. Aj samotný názov naznačuje, že osud hrdinov nebude prechádzka ružovou záhradou a budú sa musieť vysporiadať s množstvom prekážok. Pritom ich motivácia je rôzna – snaha získať vytúžený rozhovor, zmieriť sa s ťaživou minulosťou či nájsť vnútorný pokoj. Za najväčšie klady románu považujem hlavného hrdinu, ktorého je nemožné si neobľúbiť, a kriminálny nádych, čo dodáva príbehu tajomno a dramatickosť.
Giu je novinár na voľnej nohe, preto uvíta možnosť spolupráce s Janou, šéfredaktorkou časopisu a zhodou okolností i jeho najlepšou kamarátkou. Ponúkne mu neobyčajný námet – jeho úlohou je spraviť rozhovor s prepusteným trestancom, ktorý strávil vo väzení osemnásť rokov za znásilnenie a vraždu. Úspešný podnikateľ Michal sa vracia na slobodu na podmienku a svoje súkromie si starostlivo stráži v horskom zrube. Postavil okolo seba nepreniknuteľný múr, za ktorý majú prístup len jeho právnička a sestra Elena. Michal napokon súhlasí, aby Giu spracoval jeho spomienky na okolnosti vedúce k jeho uväzneniu. Giu sa tak dostáva do obrazu plného náhod, (ne)spravodlivosti a rozmanitých lží a poloprávd. Michal má zároveň konečne možnosť vyrozprávať všetko zo svojho pohľadu a ako sa zdá, nie všetko, čo o ňom a danom prípade pred časom kolovalo v médiách, bolo založené na skutočnosti… Čitateľ postupne preniká do Michalovej neľahkej minulosti, ale zároveň čoraz viac spoznáva aj samotného rozprávača. Giu je ľudsky sympatický, úprimný muž, milujúci svojich blízkych a s Michalom okamžite nájdu spoločnú reč. Trpko-dojemný príbeh zarezonuje v mysliach mnohých, no už je na každom jednotlivcovi, ako naloží so svojím životom…
Darina Hamarová vložila do svojej prvotiny veľkú dávku citlivosti. S prehľadom zvláda viacero dejových línií, či už tú hlavnú, teda Giua a jeho novinárčinu, alebo Michalovo rozprávanie. Každá postava je osobitá, s vlastným pohľadom na svet, v Slzách muža nenájdete žiadnu plochú figúru. Autorka vkročila na cestu literatúry s náležitým úspechom, a ak v nej bude pokračovať, môžeme sa tešiť aj na ďalšie vydarené diela.
recenzoval: Marek
Viac tu: http://marek-zakopcan.webnode.sk/news/d-hamarova-slzy-muza/
Začítajte sa do knihy Slzy muža:
Týždeň ubehol ako voda. O tri dni sa mala Monika vrátiť zo stanovačky. Tak, ako sme si sľúbili, počas toho týždňa sme si nezavolali ani raz. Rovnako tak som Moniku poslúchol a Zuzane som ešte nič nepovedal. Ten rozhovor ma čakal v sobotu. V tú sobotu, keď k nám prišli policajti a vzali ma k nim na výsluch. Popri svojej práci som si vôbec nevšimol správy o hľadanom dievčati z nášho mesta.
Vôbec som nevnímal informáciu mojej sekretárky, ktorá ma po pár dňoch ráno privítala otázkou:
„Šéfe, počuli ste o tom dievčati, čo sa stratilo? Policajti ju už druhý deň hľadajú po celom okolí. V piatok odišla z domu a niet jej.“
„Nebojte sa. Možno odišla na pár dní niekam s frajerom a teraz si užíva leto. To mladé dievčatá občas robia.“ Snažil som sa vniesť do prípadu trochu optimizmu.
„No, neviem. Frajera vraj nemala žiadneho. Aspoň nikto o ňom nevie.“
Bolo vidieť, že celý prípad pozorne sledovala a nič jej neuniklo.
Ani vo sne mi nenapadlo, že tým dievčaťom môže byť Monika. Nenapadlo mi to ani vtedy, keď mi policajti na policajnej stanici ukázali jej fotku. Prvú fotku. Na nej bola usmiata, krásna. Moja Monika.
Keď mi ukázali tú Monikinu civilnú fotku, nepovedali mi, prečo sa ma na ňu pýtajú. V prvom momente mi napadla myšlienka, že je to práca jej otca. Ten pán bol dosť vysoko postavený a vplyvný človek. Nemal by problém požiadať políciu, aby sledovala, čo robí jeho dcéra a s kým sa stýka. Nechcel som jej ublížiť a tak som zatajil, že ju poznám.
Dnes už viem, že to bola najväčšia chyba, akú som mohol urobiť. Neskôr, keď ma obvinili z jej znásilnenia a vraždy, som si myslel, že je to nejaký omyl, nedorozumenie. Veril som, že sa to vysvetlí, že sa Monika nejakým zázrakom objaví živá a zdravá a všetko sa dá na pravú mieru.
Keď mi ukázali tú druhú fotku. Tú, na ktorej bola Monika rukami vraha znetvorená, už bolo neskoro priznávať, že som ju poznal a že som ju miloval. Všetko, všetky dôkazy, ktoré polícia nazhromaždila, boli proti mne. Ľudia, čo stáli na zastávke, kde som Moniku vzal do auta. Jej čierne nohavičky v mojom aute. Biologické stopy ako jej vlasy, či stopy po milovaní v aute a čo bolo najhoršie, našiel sa svedok, ktorý videl moje auto odstavené na lesnej ceste, kde sme sa s Monikou milovali. Ten svedok bol taký pedant, že si zapísal evidenčné číslo. Miesto, kde videl auto, bolo vzdialené od miesta, kde Moniku našli policajti, necelých päť kilometrov.
Pohľad na znetvorenú tvár milovanej ženy ma úplne odrovnal. Na tú chvíľu nikdy nezabudnem. Chvíľu som nebol schopný vyriecť ani slovo. Len som sa na ňu díval a díval, nechápajúc, čo mi to ten prokurátor ukazuje. Neveril som mu ani slovo.
To nemohla byť pravda, veď ona mi mala o pár mesiacov porodiť dieťa! Môj život v tom okamihu stratil akýkoľvek zmysel.
Bolo mi úplne jedno, čo so mnou bude.