„Ukázal Serafine, aká vie byť láska nádherná. Keď ju prvýkrát požiadal o ruku, skoro odpadla. Nemyslel to vážne,“ usmiala sa a mimovoľne si pohladila ušný lalôčik, v ktorom sa ligotala kvetinová náušnica, „ale miloval ju. Vedela to. Vždy jej vravel, že našiel, čo hľadal, že ho neunaví pohľad na ňu, aj keď bude mať šediny, vrásky a nebude vládať utekať za ich vnúčatami.“
Na chvíľu sa odmlčala, aby mohla skrotiť svoje divo bijúce srdce…
Dievča z titulky je pohodový príbeh mladej aristokratky a jej nevšedného života, ktorý je plný lásky, odvahy, dobrodružstva, ale aj nebezpečenstva. Ideálne čítanie na jesenné večery.
Serafína má devätnásť a presne vie, čo v živote chce – stať sa lekárkou. No modrá krv v jej žilách jej nedovoľuje žiť život obyčajného dievčaťa s túžbami a so snami.
Po predkoch zdedila titul markízy, závratné dedičstvo i aristokratické privilégiá. Život ako z rozprávky však ukrýva svet mocenských hier a závisti, kde nič nie je sväté a kde sa aj nevinný prehrešok trestá verejnou šikanou a odsúdením.
Serafina uteká pred všadeprítomnými fotografmi z rodného Talianska až do anglického Oxfordu. Odhodlaná nasledovať svoj sen nastúpi na univerzitu, kde vďaka anonymite bežného života stretáva nových priateľov – Sebastiana a Bena.
Dokáže talianska aristokratka odolať ich britskému šarmu?
Objektívy fotografov však nikdy nespia a Serafina netuší, že jej noví kamaráti tiež nemajú obyčajný pôvod.
Lenka Kyselicová dokázala s ľahkosťou napísať príbeh, ktorý pôsobí autenticky, hoci ho zasadila do Veľkej Británie, francúzskeho Provensalska, ocitneme sa v Taliansku, zacestujeme si okolo sveta… Ďalšie plus dávame knihe za emócie, ktoré dokáže v nás prebudiť. Úsmev, smiech, zasnené pohľady, ale aj hnev a zúrivosť.
A ešte jedno plus – texty piesní poprepletené v texte…
… putujem prázdny, s hlavou sklonenou,
naokolo život, ruch mesta predo mnou.
Kam zmizla láska? Kam sa vášeň podela?
V tú minútu, keď si ma vo dverách videla.
Opúšťam prázdny byt,
zničený váhou tvojich slov.
Vystavený temnote viet a obrazov.
Všetko si medzi nami zmarila.
Načo, načo si sa vôbec snažila?
Začítajte sa do knihy Dievča z titulky:
Taliansko december 2013
Serafi na si odpila kávy a cez namrznuté okno kaviarne sledovala ruch na Piazza Castello. Hoci bolo pred Vianocami, stále sa tam hmýrili ľudia. Sem-tam sa mihol dôchodca s knihou pod pazuchou, manažéri s mobilmi prilepenými na uši i rodičia s taškami plnými vianočných darčekov a deťmi za pätami. Pozorovala mladú rodinu, ktorá prechádzala po námestí.
Muž jednou rukou objímal ženu okolo pása, druhou si pritískal na hruď smejúceho sa chlapčeka. Mimovoľne sa usmiala. Predstavila si seba a Danteho. Možno raz. No nie teraz. Ešte nie…
„Čo sa tak zubíš?“ spýtala sa jej Marína, keď konečne dorazila. Vyzerala ako hviezda. Jasnožltý kabát od Versaceho kontrastoval so zelenou birkinkou a s okrovými čižmami od Manola. Jej mohutné gaštanové kučery aj v chladnom vetre držali ako z reklamy a jantárové oči sa leskli zmyselnosťou.
„Myslím na Danteho.“
„Tak snúbenček ti behá po rozume,“ uškrnula sa.
„Dvadsiateho ešte operuje. Letí až v pondelok,“ vzdychla si.
Marína mávla rukou. „Nejaká zošúverená Newyorčanka chce na Vianoce vyzerať mladšie. Dante určite nemal srdce odmietnuť jej plastiku.“
Serafi na zagúľala očami.
„Poď,“ sestra k nej vystrela ruku. „Musíme toho veľa vybaviť.“
„Kam vlastne ideme?“
„Uvidíš,“ chytila ju pod pazuchu. Hoci nesvietilo slnko, obe si ako na povel nasadili tmavé raybany. Fotografov to síce neodstraší, ale sestry razili teóriu, že lepšie sa pred nimi brániť okuliarmi ako ničím.
To jediné Serafi ne na Taliansku prekážalo. Paparacovia! Boli vždy o dva kroky za ňou a sledovali každý jej pohyb. Keby stopovali len Marínu, nečudovala by sa. Bola herečka. Veľmi pekná a čertovsky dobrá. Serafi na nebola ničím zvláštna. Jedinou jej výnimočnosťou bolo, že sa narodila do šľachtickej rodiny.
Po predkoch zdedila titul markízy a hrdé priezvisko Zanetti. Hoci bola ofi ciálne aristokratka, nikdy si tak nepripadala. Bohužiaľ, talianske noviny a časopisy to vnímali inak. Pre ne to bol biznis a Serafi na sa s tým musela naučiť žiť.
Sestry sa rýchlym krokom vytratili z Piazza Castello a zmizli v úzkych turínskych uličkách. Párkrát odbočili doprava, potom zas doľava, vyhli sa zopár fanúšikom, až zastali pred ošarpanou budovou Mondialu. V minulosti jeden z najkrajších hotelov v Taliansku bol dnes s padajúcou omietkou, vykradnutým interiérom, grafi tmi poznačenými stenami a prestrieľanými oknami iba svojím tieňom. Tak ako mnoho iných budov, i Mondial zažil druhú svetovú vojnu. Hoci ju ako-tak ustál, odvtedy chátra. Jeho vlastníci zahynuli v koncentračných táboroch a on skončil v rukách štátu ako národná pamiatka. Peniaze na jeho opravu sa nikdy nenašli, no zákon ho zakazuje zbúrať. A tak tu Mondial bohapusto stojí a čaká, kedy sa nad ním zmiluje počasie a zrovná ho so zemou.
„Ta-dá!“ zahlásila Marína víťazoslávne a gestom promotérky ukázala na hotel.
Serafi na na ňu nechápavo klipkala očami.
„Robíme rozhovor do novoročného čísla.“
„Marí, prečo mi to stále robíš? Ja nechcem…“
„Dosť!“ skríkla na ne Evelina, ich prostredná sestra. Karhala ich z hotelových dverí, respektíve z toho, čo z nich zostalo. „Ste hrozné. Stále aby som robila rozhodcu!“
Obe sa na tehotnú sestru vrhli a umlčali ju v skupinovom objatí. Potom vošli dnu. Marína nadšene, Evelina uvoľnene a Serafi na nasilu. Aj keď im v žilách prúdila rovnaká krv, boli absolútne rozdielne. Najmladšia Marína bola energická extrovertka so silným umeleckým cítením. Prostredná Evelina bola srdečná, no striktná, organizačné schopnosti by jej závidel nejeden Nemec. A najstaršia Serafi na bola hĺbavá introvertka, avšak väčšieho fi lantropa by ste hľadali márne.
Vnútri opusteného hotela ich už čakal ansámbel umelcov.
Serafi na sa razom ocitla v kresle, kde s ňou spravili poriadok maskérka a kaderník, stylistka jej načrtla víziu kostýmov. Nakoniec stála pred sivým plátnom bok po boku svojich nádherných sestier v značkových večerných šatách a snažila sa tváriť zmyselne. Teda aspoň to od nej chcel fotograf japonského pôvodu.
Keď vystriedali aspoň dvadsať póz, štyri prearanžovania dekorácií, zo desať kostýmov a tri zmeny účesu, dorazila do hotela redaktorka. Esme Rinaldi bola zhruba štyridsaťročná, atraktívne vyzerajúca šéfredaktorka talianskej verzie lesklého magazínu pre ženy. A z nejakého dôvodu sa rozhodla, že Marínu a Evelinu bude milovať a na Serafi ne si zgustne. Aspoň tak sa jej to po predchádzajúcich rozhovoroch s ňou zdalo.
Sestry sa pohodlne usadili na prichystanú pohovku. Redaktorka si sadla oproti nim do kresla, preložila si nohu cez nohu, vytiahla pero, zápisník a diktafón. Nakričala na asistenta, že má studenú kávu, a prišpendlila pohľad na kameramana, aby natočil jej rozhovor. Oboznámila sestry, že ho uverejnia v skrátenej verzii na webe časopisu ako promo k novému číslu.
Tak sa to teraz robí aj v Amerike…
„Evelina, celá žiarite!“ začala redaktorka konverzačne. Odpila si novej, horúcej kávy a niečo si poznačila do zápisníka.
„Ďakujem. Aj vy vyzeráte skvelo. Ten kožuštek je Prada, však?“ lichotila jej Evelina.
„Áno, najnovšia kolekcia,“ odvetila jej pyšne. „Dobre. Začneme. Marína, aké máte predsavzatia do nového roku? Šepká sa, že budete nová Bond girl…“