Pred
To predsavzatie som si dala v dvanástich.
V tom istom roku, keď zomrela mama. Vždy bola do vetra. Ľahkovážna. Výbušná. Len čo sa v jej živote objavil nový muž, bez váhania sa vrhla do dobrodružstva a mňa so sestrou Miou nechala napospas osudu. Zúfalo sa zamilúvala, znovu a znovu, akoby sa bez lásky dusila. Odišla, aby sa opäť nadýchla, no tentoraz ju to zabilo.
Láska je zničujúca. Berie človeku úplne všetko.
Preto som si predsavzala: nijakí chalani, nijaká stužková, nijaké večierky. Budem sedieť pekne doma, učiť sa na samé jednotky, pôjdem na vysokú a zariadim si život inak a lepšie. Nič a nikto mi v tom nezabráni.
To však bolo ešte predtým, než som ho stretla…
Áno, mala presný plán. Lenže láska býva mocnejšia.
Vychutnajte so očarujúci príbeh Kvet o tom, že nech máme akékoľvek plány, láska je vždy silnejšia. Bez ohľadu na to, kto ste. A nezáleží ani na tom, čo robíte.
Ani ona nemala rada hlúpe dievčatá, ktoré sa bezhlavo zamilujú, všetko zahodia za hlavu a vrhnú sa do vzťahu úplne celé.
Vravela si, že ona takto nikdy nepodľahne…
„Jediný spôsob, ako sa zbaviť pokušenia, je podľahnúť mu.“
Oscar Wilde
Vždy som mala jasno v tom, čo chcem dosiahnuť. Najlepšie známky na škole, aby bola na mňa starká pyšná a zo všetkého najviac to, čo sa dosiaľ nikomu z našej rodiny nepodarilo: prijatie na Stanfordovu univerzitu.
Starká, mama aj sestra pre lásku a sex stratili hlavu. Až tak, že celkom prestali myslieť na vlastnú budúcnosť a nakoniec o všetko prišli.
Rovnakú chybu však neurobím. Mňa od splnenia môjho sna neodvedie nijaký chalan. To som si svätosväte sľúbila a to aj dodržím.
To však bolo ešte pred Tatom.
Teda predtým, než sa o mňa začala zaujímať najväčšia rocková hviezda na svete.
Pred letmi súkromným lietadlom, tajnými schôdzkami a pesničkami napísanými o mne a pre mňa.
Je toho fakt veľa, čo o ňom neviem. Napríklad prečo sa vykašľal na hudbu. Čo robí, keď nie sme spolu. Aké temné tajomstvá zo svojej minulosti predo mnou skrýva. Stačí však, aby ma pobozkal, a zrazu nemyslím na nič, ani na svoju budúcnosť. A už vôbec neviem, čo vlastne naozaj chcem.
Elizabeth Craftová je americká televízna scenáristka, producentka a spisovateľka. Spolu so Sarah Fainovou napísala dva romány pre dospievajúcich. Shea Olsenová pracuje pre produkčnú filmovú spoločnosť.
Začítajte sa do novinky Kvet:
Prvá kapitola
Pred dvomi mesiacmi…
Zvoní mi mobil, z kabely sa naliehavo šíri prenikavý hvizd blížiaceho sa vlaku. Nahmatám tyčinku na pery, zopár starých účtov a zabudnutý papierový obrúsok z kaviarne Lone Bean, kým sa k nemu konečne dostanem.
Píše mi Carlos, môj najlepší kamoš už od základky.
Máš dnes niečo?
To je tajomstvo, naťukám a ako tajnú šifru pridám dva emotikony kvetov. Carlos veľmi dobre vie, že som v robote – v luxusnom kvetinárstve Bloom Room v centre mesta predsa brigádujem každý pondelok už tretí rok.
Fakt nechceš aspoň raz zažiť pred maturitou žúrku u Farrah? píše vzápätí Carlos.
Farrah Sullivanová organizuje ohromné večierky zakaždým, keď jej otec vypadne z mesta, čo je prinajmenšom raz do mesiaca. A hoci je ešte len začiatok týždňa a zajtra sa normálne ide do školy, väčšina študentov z našej strednej Pacific Heights tam určite bude, aby si užili ďalšiu bláznivú noc. Farrah má doma bazén, pingpongový stôl a chladničku plnú piva – aspoň to všetci tvrdia. Viem, že tam Carlos nechce ísť sám, lebo s vysokou pravdepodobnosťou príde aj jeho láska Alan Gregory, chalan s dvoma krstnými menami. Chodí na Worther Prep v Beverly Hills a flirtuje s Carlosom, odkedy sa zoznámili na akomsi indie-folkovom koncerte v západnom Hollywoode asi pred mesiacom.
Vzdychnem si a opriem sa lakťami o pult. Prepáč, píšem. Určite sa skvele zabavíš aj bezo mňa. Ako obyčajne. Takmer nikam nechodím a pravidelne vycúvam zo všetkých spoločenských podujatí: z večierkov, klubov, aj výletov na pláž vo Venice, kam chodia decká zo školy, aby sa pozerali na západ slnka a popíjali rum z ploskačiek. Občas mi napadne, aký je to vlastne zázrak, že naše zvláštne priateľstvo vydržalo až doteraz. Carlos a ja sme spriaznené duše, hoci náš vzťah je výsostne platonický. Ja som tá, na ktorú sa dá vždy spoľahnúť, ktorej môže kedykoľvek zavolať a komu vyplakáva, keď mu krachne ďalší vzťah alebo keď ochorie a jedinou záchranou sú najnovšie čísla bulvárnych časopisov a nepretržitý prísun polievok z jeho obľúbenej reštaurácie v Santa Monice.
On ma zasa vláči po koncertoch skupín, o ktorých som v živote nepočula, takže vďaka nemu poznám aj tie najzastrčenejšie kluby v meste. Trávime tam vzácne večery, keď nezarezávam ani nešprtám do školy. Len s ním dokážem pretrkotať celú noc, až obaja zaspíme od únavy s telefónom pri uchu. S ním sa smejem. A práve jeho zachraňujem, keď sa bezhlavo vrhne do vzťahu s jednoznačne nesprávnym chalanom, alebo ho prepadne panika, že sa nikdy nedostane na vysnívanú vysokú. Dokonale sa dopĺňame. Svoj život si bez neho neviem predstaviť.
Ďalšie zvonenie: POTREBUJEM SVOJU CHARLOTTE.
Zasmejem sa a odfúknem si neposlušný prameň vlasov z tváre.
Smola! Tvoja Charlotte sľúbila Holly, že dnes zostane až do záverečnej. Bav sa aj za mňa. Tentoraz to zostáva na tebe, píšem.
Takto vyzerá môj život: škola; štyrikrát do mesiaca brigáda v kvetinárstve; každý štvrtok stáž na UCLA; večery strávené nad knihami v malinkom dome, kde bývam so starkou, staršou sestrou a s malým synovcom. Namydliť. Opláchnuť. A znova. Niežeby som sa zaprisahala, že sa zo mňa stane najväčšia mimoňka v celom Los Angeles. Je to preto, lebo som sa zaviazala, že budem prvou ženou v našej rodine, ktorá pôjde na vysokú, a nedovolím, aby ma čokoľvek zviedlo z vytýčenej cesty. Odmietam skončiť ako moja mama a sestra – tehotná ešte pred dvadsiatkou, s nekonečným zástupom bývalých frajerov v pätách. Takže hoci mám osemnásť, nikdy som sa s nikým nebozkávala, ani nedržala za ruky počas prestávky, ba nikdy som nebola ani len na nudnom školskom čaji o piatej.
Carlos posiela sériu uplakaných emotikonov.
Odpovedám smajlíkom so srdiečkovým bozkom.
S pocitom trápnej šprtky, ktorá sa nevie odviazať, otváram obľúbený playlist a púšťam si náhodný výber. Zaznie stará hitovka – akože poriadne stará, asi tak z mladosti mojej starkej – My Girl od The Temptations. Pridám zvuk a zrazu celkom prepadnem chytľavej melódii. Púšťam sa do viazania kytíc na oslavu narodením osemročnej princeznej. Zabúdam na svet okolo seba, vznášam sa vo víre hudby a zopárkrát sa zatočím. Pripadám si síce trochu hlúpo, no aspoň na chvíľu zabúdam na disciplínu a poriadok vo svojom živote. A na to, že v ňom niet miesta pre spontánnosť či bláznovstvá. Vyťahujem ružovú, bielu a žltú stužku; okvetné lístky tulipánov posýpam trblietkami a vázu zdobím ligotavými flitrami; nahlas si pospevujem slová pesničky z môjho mobilu. Tancujem ako totálne švihnutá. Dočista zabúdam, že som v robote.
V zajatí okamihu si zrazu uvedomím, že mi po zátylku prebehli zimomriavky – niekto sa na mňa díva.
Zodvihnem oči od pracovného neporiadku na pulte a zmeraviem.
Oproti mne na druhej strane pultu stojí chalan, ruky vo vreckách, díva sa priamo na mňa. Nepočula som, kedy vošiel, a to máme nad dverami zvonec. Úchytkom sa nadýchnem a prudko sa vystriem, lebo si zrazu uvedomím, že mi výstrih trička skĺzol príliš hlboko a vykúka mi z neho okraj ružovej podprsenky.
„Ako pomôžem?“ pýtam sa a náhlivo vypínam mobil, aby som ho zastrčila do zadného vrecka džínsov. Sťažka prehĺtam rozpaky a cítim, že sa červenám.
Nespúšťa zo mňa tmavé oči, díva sa na moju odhalenú kľúčnu kosť, potom sa mi pozrie do tváre, akoby nevedel narýchlo odpovedať. „Potrebujem kvety.“
Je úžasný: výrazné lícne kosti, pevne zovreté pery… od ktorých sa neviem odtrhnúť o čosi dlhšie, než by sa patrilo.
„Máš nejakú konkrétnu predstavu?“ Nútim sa do odriekania zvyčajných otázok, no pohľadom ďalej dychtivo hltám jeho telo: vyšúchané džínsy, nakrátko ostrihané vlasy a tričko nedbalo zastrčené za opasok nohavíc. Pod priliehavou látkou sa mu rysujú svaly a široký hrudník. Keby sme ho s Carlosom stretli na ulici, on by sa za ním isto otočil – vyzerá ako jeden z tých krásnych chalanov, ktorí chodia do posilňovne alebo behávajú po Sunset Beach – vysoký, svalnatý a štíhly.
Prečo sa vôbec zaoberám jeho postavou?
Zaklipkám viečkami a pozriem sa mu do očí. Díva sa ostražito. Prichytil ma, ako si ho obzerám, a teraz čaká na verdikt. Zostáva mi len dúfať, že sa nečervenám priveľmi.
„Zatiaľ nie,“ odpovedá po chvíli, hlas má hlboký a zamatovo hebký.
„Poď za mnou,“ hovorím automaticky a vychádzam spoza pultu. Poslušne ma nasleduje pár krokov za mojim chrbtom do zadnej časti predajne, kde nás víta záplava ruží, ľalií a kytíc čakajúcich na to, kým ich vyzdvihnú zákazníci alebo doručovatelia. Ukazujem na chladiaci box a premáham sa, aby som naňho nezízala. Vyžaduje si to množstvo disciplíny, ignorovať takého krásavca, no vďaka rokom tréningu som sa v tomto umení vypracovala na vskutku majstrovskú úroveň. Len s týmto tu sa mi veľmi nedarí – neustále sa kontrolujem, ruky mám meravé a tvár mi horí. „Ružami človek nikdy nič nepokazí.“
Pozerá sa na kvety, sval na sánke mu bezradne poskakuje. Poznám to veľmi dobre. Každý chlap, ktorý príde do kvetinárstva, robí to isté: potrebuje kvety pre priateľku na nejakú oslavu, alebo by sa jej rád prostredníctvom kytice za niečo ospravedlnil, no vonkoncom netuší, akú farbu má zvoliť, koľko kvetov má kúpiť, ani to, či je lepšie uviazať kyticu alebo naaranžovať kvety do vázy. Potom dlhé minúty útrpne prešľapuje pred pultom a rozmýšľa, čo napíše na priloženú kartičku.
Cítim na sebe jeho pohľad. Neodolám a tiež sa naňho úchytkom pozriem. Napadne mi, že tú tvár, dokonalú sánku a prenikavé oči som už kdesi videla. Možno chodí do našej školy – hádam jeden z tých chalanov, ktorí cez prestávky postávajú na parkovisku za školou, fajčia a skenujú svet okolo seba znudeným pohľadom?
„Nepoznáme sa?“ vyletí zo mňa nevdojak, čo, samozrejme, vzápätí oľutujem. Ak k nám naozaj chodí do školy, radšej by som predstierala, že sa nepoznáme. Vážne nepotrebujem váhavé kývnutie hlavou a rozpačitý úsmev, keď na seba narazíme na chodbe.
Prenesie váhu na druhú nohu a s rukami vo vreckách pokrčí plecami, akoby čakal, že si sama odpoviem. Priestor medzi nami vyplní ticho. Mykne mu kútikom úst.
Mobil mi v zadnom vrecku znovu zahvízda. Ignorujem ho, no o chvíľu sa ozve zasa.
„Taká populárna?“ spýtavo zodvihne jedno obočie.
„Ani náhodou. Skôr taká s neodbytným kamošom.“ Siahnem do zadného vrecka po telefón a rýchlo vypnem zvonenie.
„Pokojne to vezmi.“
„Už sme spolu hovorili. Lanári ma na večierok.“
„Nechce sa ti?“
Pokrútim hlavou. „Musím tu zostať až do záverečnej.“
„A čo potom?“ Trochu nakloní hlavu a mňa sa opäť zmocní ten nástojčivý pocit, že ho odniekiaľ poznám – zároveň mi však čosi našepkáva, že by som to mala radšej nechať tak a nevŕtať sa v tom.
„Musím sa učiť,“ odpoviem priamo.
„Nemôžeš si urobiť ani jeden večer voľno?“
Zadívam sa naňho a premýšľam, prečo ho to vlastne zaujíma. „Ak nechcem navždy skončiť v tomto kvetinárstve, tak nie.“
Záblesk v oku, náznak úškrnu, na jeho ľavom líci sa mihne rozkošná jamka.
„Ktoré máš najradšej ty?“ prelomí ticho.
„Čo ktoré mám najradšej?“
Bradou kývne za môj chrbát. „Kvety.“
„Vlastne ani neviem…“
„Určite sa ti niektoré páčia viac než ostatné.“ Na líci sa mu zasa objaví jamka a vzápätí zmizne. „Robíš predsa v kvetinárstve. Máš ich všade okolo seba.“
„Tak dobre,“ ošívam sa. „Ale tie sa ti asi nebudú páčiť.“
Prižmúri oči: „S takýmto prístupom veľa nepredáš.“
Očami pohládzam pestrofarebnú nádheru nastrkanú do váz a vedier – orchidey a voňavé ľalie. Hortenzie a pivónie obľúbené v každom ročnom období. Ale aj menej bežné druhy – astry, iskerníky, georgíny a kamélie. „Mne sa najviac páčia fialové ruže,“ priznávam nakoniec a zdá sa mi, že teraz stojí omnoho bližšie, než predtým. Vlastne tak blízko, že by som sa ho poľahky mohla dotknúť.
„Prečo?“ pýta sa.
„Lebo symbolizujú prchavosť očarenia a lásky.“
„Podľa teba je láska prchavá?“ opýta sa zasa. „Trochu pesimistické, nemyslíš?“
„Skôr realistické. Prchavá láska je omnoho častejšia než tá večná.“
Medzi nami sa rozhostí ticho a mne blysne hlavou, že neviem, o čom sa vlastne zhovárame.
„Prečo by ich potom niekto kupoval?“ zamračí sa.
„Lebo sú to jediné ruže, ktoré sa na nič nehrajú. Netvária sa, že sú tým, čím nie sú. Sú nádherné a svojské, ale takmer nikto to nevie oceniť. Preto sa veľmi nepredávajú.“ Pod jeho upretým pohľadom ma zaleje horúčava – viem, že som mu o sebe prezradila omnoho viac, než som zamýšľala. Otočím sa k chladiacemu boxu a rozpačito pomykám kľučkou, akoby som sa potrebovala presvedčiť, či je zatvorený.
„V tom prípade je to jasné. Vezmem si fialové ruže,“ ozve sa mi spoza chrbta.
Chvíľu trvá, kým pohnem rozumom a prepnem do roly predavačky. „Och. Aha! Výborne… Koľko?“
„Čo myslíš?“
„Dvanásť?“
Znovu ten ľahký úškrn. „Takto uvažuje predavačka! Správne.“
Ide za mnou späť k pultu, vzduch je plný jeho vône: sviežej a priezračnej, ktorú narýchlo neviem nikam zaradiť.
Naťukám jeho objednávku do počítača, na tele ma páli jeho pohľad. „Na aké meno to bude?“ pýtam sa s očami prilepenými na obrazovku.
„Prosím?“
„Potrebujem zadať meno,“ opakujem. „Aby som mohla vystaviť objednávku.“
Nie som si istá, či počuje, pretože sa zrazu uškŕňa, akoby strážil tajomstvo, ktoré mi nemieni prezradiť.
„Tate,“ odpovie nakoniec.
Dokončím objednávku, prerátam bankovky, ktoré položil na pult, a vrátim mu výdavok. Natiahne ruku, no namiesto toho, aby si vzal mince, sa načiahne ku mne a preklenie priestor, ktorý nás rozdeľuje. Končekmi prstov ma pohladí po líci. Zalapám po dychu. Takmer naňho vybehnem, čo robí, no vzápätí ruku stiahne. „Trblietka,“ vysvetľuje.
„Čože?“ zamračím sa a prižmúrenými očami sa mu dívam na končeky prstov. Na brušku palca a ukazováka sa lesknú trblietavé zrniečka. Trblietky. Z kytice pre princeznú. „Ďakujem,“ hlesnem a do líc mi stúpne horúčava, akoby mi na ne vysypali tisíce drobných ihiel.
„Mal by som povedať prepáč. Pristalo ti to,“ usmieva sa teraz už naozaj.
Krútim hlavou a hanbím sa tak veľmi, až ma z toho svrbí celé telo. Nechápem, prečo sa zrazu správam tak hlúpo. „Ak chvíľu počkáš,“ vysvetľujem, „hneď ti ich nachystám. Ale ak nemáš čas, môžeš si ich vyzdvihnúť zajtra. Alebo ich niekam doručíme?“
„Stačí zajtra,“ berie si drobné z pultu a strká ich do vrecka. „Prídem si po ne.“
„Do desiatej budú nachystané,“ zahryznem si do spodnej pery, zrazu neviem, čo s rukami. Už aby odišiel. „Hádam sa priateľke budú páčiť,“ dodávam, hoci netuším prečo.
Díva sa na mňa a jeho pohľad je zrazu o čosi láskavejší. Keď konečne prehovorí, každé slovo vyslovuje pomaly a dôkladne. „Nemám priateľku… Charlotte.“
Dych mi uviazne v hrdle, keď sa otočí na podpätku a kráča k dverám. Vie, ako sa volám. Odkiaľ pozná moje meno? Prsty mi zablúdia k umelohmotnej menovke pripnutej na tričku, kde je veľkými písmenami napísané CHARLOTTE.
S rukou na kľučke zaváha. Upieram k nemu oči, modlím sa, nech sa neotočí, a pritom tajne dúfam, že to predsa len urobí. Nakoniec otvorí dvere a vykročí do súmraku, kým ja sa bezradne chytám okraja pultu; v hlave si neprestajne opakujem zvuk svojho mena na jeho perách.
Druhá kapitola
V triede sa ozve hlasné zaklopanie na dvere, až všetci nadskočia na stoličkách.
Pán Rennert, ktorý učí na Pacific Heights angličtinu dlhšie, než je moja starká na svete, vzdychne a hodí tučnú fixu, ktorou sa chystal písať, na učiteľský stôl. „Ďalej.“
Dvere sa prudko rozletia a do triedy vojde Misty Shafferová, baba z prvého stupňa s nakrátko ostrihanými vlasmi a drzým úškrnom na perách, vďaka ktorému ukazuje na obdiv svoj strojček. Má dnes službu pri vchode školy a tak by som čakala, že nesie jednému zo spolužiakov nejakú súrnu správu. Tentoraz má však v náručí obrovskú kyticu ruží.
Fialových ruží.
Lacy Hamiltonová a Jenna Sanchezová užasnuto zhíknu a rozžiaria sa, akoby nepochybovali, že sú určené pre ne; v zadných laviciach sa rozprúdi živá debata.
„Utíšte sa tam vzadu. Hodina sa ešte neskončila,“ suchársky ich okríkne pán Rennert. „Slečna Shafferová, asi ste sa pomýlili. Pokiaľ viem, vyučujem angličtinu, nie botaniku.“
„Posielajú ma zo zborovne, pán učiteľ,“ vysvetľuje Misty zanovito, opatrne sa pretisne popri ňom a ďalej sa vyškiera, na zuboch zelené a fialové štvorčeky. „Poslíček, ktorý ich sem doniesol, vraví, že je to súrne.“
Kráča uličkou pomedzi lavice a pri každom jej kroku sa čas zvláštne spomaľuje. Som presvedčená, že mieri k Jennninej lavici, a podľa toho, ako sa Jenna vzpriami, si to zrejme myslí aj ona. Misty však zastane predo mnou, namiesto hlavy kytica kvetov. Zažmurkám a ruka s ceruzou, ktorou kreslím popínavý vinič na okraj zošita, mi zamrzne uprostred pohybu.
„Charlotte,“ prednesie slávnostným hlasom a podáva mi ruže – ich lupene rovnakej farby ako plôšky na jej fixnom strojčeku – a ja sa nezmôžem na nijakú reakciu. Ani sa nepohnem, aby som si kvety od nej vzala.
To predsa nemôže byť pravda.
Carlos, ktorý sedí vedľa ma, do mňa štuchne lakťom, nech niečo urobím. Celá trieda na mňa vypliešťa oči vrátane čoraz mrzutejšieho pána Rennerta. Náhlivo jej teda vytrhnem kyticu z rúk a položím ju pred seba. Misty rozpačito prešľapuje, ústa dokorán, akoby čakala, že jej prezradím, kto mi tie kvety poslal.
„V poriadku, slečna Shafferová, ak dobre rozumiem, vy ste si svoju úlohu splnili.“ Aj pán Rennert skúmavo hľadí na kyticu, zatiaľ čo ja sa tvárim, že som neviditeľná. „Dovolili by ste mi láskavo, aby som sa ja zmocnil tej svojej?“
Misty sa na mňa ešte raz uškrnie, zvrtne sa na päte a mizne na chodbe rovnako nečakane, ako sa zjavila.
„Predstavenie sa skončilo, moji milí. Teraz sa, prosím, znovu sústreďte na vyučovanie,“ dodáva pán Rennert a opäť berie do rúk fixu. No skôr než otvorí ústa, z reproduktora nad dverami sa ozve zvonenie a všetci ako na povel vyskočia z lavíc. Pán Rennert s nevôľou zagáni najprv na kyticu, potom na mňa.
Pomaly vstávam zo stoličky, akoby sa na mojom mieste zdvojnásobila sila zemskej príťažlivosti. Nezmôžem sa na jediné slovo. Ani na nič, čo by zastavilo šepot a spýtavé pohľady spolužiakov, ktorí si ma zvedavo obzerajú cestou na prestávku.
Jenna Sanchezová sa za mnou naposledy neveriacky obzrie ponad plece. Stavím sa, že mám na tvári rovnaký výraz.
„Som zvedavý, čo predo mnou tajíš,“ začne Carlos obviňujúco, len čo aj nás vtiahne virvar na chodbe. Až dosiaľ sme pred sebou nemali tajomstvá – z mojej strany zaiste najskôr preto, lebo som nijaké nemala. Predierame sa davom. Carlos mi kráča v pätách, každú chvíľu do mňa niekto strčí plecom alebo ma udrie ruksakom. „Kto ti ich poslal?“
Ruky sa mi chvejú, keď zo stredu kytice vyťahujem malú obálku. Nemýlim sa, je z nášho obchodu; zlatá oriezka, presne takú používame. Charlotte, stojí na obálke. Vykĺzne z nej malá kartička spolu so záplavou trblietok, ktoré sa mi lepia na prsty a sypú sa na špičky mojich tmavomodrých balerínok.
Lebo ruže sa na nič nehrajú, je napísané na kartičke.
„Uhm, nič mi k tomu nepovieš?“ pýta sa Carlos. Nakúka mi ponad plece a z čela si odhŕňa šticu tmavých vlasov. Carlos je odo mňa takmer o tridsať centimetrov vyšší, a keď sa vystrie, bradou sa mi môže pohodlne oprieť o temeno hlavy. „A čo majú znamenať tie trblietky?“
Strčím kartičku naspäť do obálky a srdce mi bije ako zvon. Tate. To on mi kúpil tie ruže. Aký blázon kúpi ruže cudzej babe? Ako zistil, do ktorej školy chodím?
„Haló?“ Carlos mi zamáva pred očami. „Moja milá Charlottka si nakoniec predsa len našla obdivovateľa?“
„Jasné, že nie.“ Pri tej myšlienke mi prudko zahoria líca. „O nič nejde. Ten chalan včera náhodou zablúdil k nám do kvetinárstva, nič viac.“
Carlosovi prekvapene klesne sánka a ja sa mu nevdojak zadívam na medzeru medzi prednými zubami. „Včera ťa videl prvý raz a už ti posiela kvety?“ Zarazene natiahne ruku k dokonalému ružovému puku, jeho čierny vintage prsteň, ktorý si pred dvomi mesiacmi kúpil na blšom trhu, ostro kontrastuje s fialovými lupeňmi. Carlos mení štýl každý mesiac: dnes má na sebe tvídovú vestu so vzorom rybacej kosti, pod ňou vyťahané sivé tričko, na nohách kockované mokasíny, ktoré potiahol otcovi zo skrine.
„Netuším, ako ma našiel,“ odpovedám.
„Páni! Zaraď spiatočku. Pekne od začiatku. Krásavec alebo úchylák?“
Vybavím si dokonalé črty jeho tváre, tmavé oči a to, s akou samozrejmosťou sa nahol ponad pult, aby mi zotrel z líca trblietku.
„Takže krásavec,“ uškŕňa sa Carlos a objíme ma okolo pliec. „Upokoj sa, Char. Aj tebe sa môžu páčiť chalani. Je to absolútne normálne. To, že sa ti páči, ti život nepokazí, neboj sa.“
Zagánim naňho. „Viac než krásavec, ak ťa to zaujíma, ale…“
„Viac?“ spozornie a mimovoľne mi stisne plece. „Akože megakrásavec? Sladko cukríkový? Alebo super samec?“
Typický Carlos. „… ale aj tak je od neho neslýchane arogantné,“ pokračujem, „poslať mi kvety, keď sa vôbec nepoznáme.“
„Možno má chlapec trochu veľké ego,“ mykne plecom Carlos a otvára našu spoločnú skrinku – tohto roku sme vyfasovali zvlášť zachovalú, len s dvomi preliačinami na dvierkach, a s takmer funkčnou zámkou. Pacific Heights má priveľa žiakov, primálo peňazí a meno, ktoré znie v porovnaní s realitou neprimerane honosne. Nijaký výhľad na Pacifik – naša škola stojí zastrčená uprostred Hollywoodu, na rušnej ulici plnej turistov a bytových domov. Všetky bohaté stredné školy s akou-takou úrovňou sú viac na západe, bližšie k oceánu. Čo by som dala za to, aby som tam mohla chodiť! „Tie kvety za to však nemôžu,“ dodáva Carlos.
Strkám obrovskú kyticu do skrinky, tvárim sa ľahostajne, no dávam si veľký pozor, aby som nezlomila ani jednu stonku. „Zmena témy. Ešte si mi nepovedal, ako bolo včera na párty – stretol si sa s Alanom Gregorym?“
Carlos pokrúti hlavou, ale zmenu témy rešpektuje. „Totálny prepadák. Alan mi poslal esemesku, že sa učí na test z fyziky, a ani sa tam neukázal. Zdržal som sa len chvíľu. Nakoniec som celý večer sledoval na kompe seriál.“
Súcitne ho chytím za rameno. „To mi je ľúto. Jeho smola. Možno sa ozve cez víkend.“
„Možno,“ pokrčí plecom Carlos. „A možno ti pán Megaúžasný pošle zajtra ďalšiu kyticu ruží.“
„Brzdi, kamoš.“ Dnešok mi bohato stačil.
„Hej, no tak!“ Carlos prudko zastane, aby zabránil zrážke so Sophie Zinesovou, ktorá by to do nás bez váhania napálila. Sophie je jedno z najkrajších dievčat v škole, a hoci má na môj vkus priveľa mejkapu, príliš dokonalý účes a nažehlené šaty, je fakt pekná. Pri ľuďoch, ako je ona, si pripadám hrozne nevýrazná, ako vystrihnutá z lepenky, dvojrozmerná a jednofarebná. Nečudo, keď nakupujem v secondhandoch alebo dedím po sestre. Carlos mi síce pomáha, aby som sa aspoň ako tak trafila do prijateľného módneho štýlu, no na Sophie a ostatné z jej klubu zďaleka nemám. „Mne sa moja sladká Charlotte páči presne taká, aká je,“ Carlos sa tvári smrteľne vážne. „Večná panna.“
Prevrátim oči a pohľad mi zablúdi smerom, kam odišla Sophie, aby som mala istotu, že jeho poznámku nepočula. Carlos nemá najmenší problém rozoberať môj sexuálny život – či skôr jeho absenciu – na verejnosti, no pokiaľ ide o mňa… ani trochu ma jeho nadšenie neteší. „Nikto tu nehovorí o večnosti,“ opravujem ho. „Len chcem počkať, kým neskončím výšku – prinajmenšom.“
„Teda do smrti.“
„Prestaň,“ pobúrene krútim hlavou, no napriek tomu sa uškŕňam.
„Si svätica, Charlotte Reedová. A ako som už povedal, presne to na tebe zbožňujem. Fakt.“
Cez obrovské dvojkrídlové dvere vychádzame do svetla skorého popoludnia, v očiach nás páli horúce, jasné slnko.
„Verím, že jedného dňa…“ pokračuje Carlos a zacláňa si zrak, aby sa obzrel po trávniku pred školou, kde na vysušených trsoch trávy alebo vyblednutých, kedysi belasých lavičkách, posedávajú hlúčiky študentov.
„Jedného dňa čo?“
„… sa bláznivo zaľúbiš a ani párom volov ťa neodtrhnem od nejakého nadupaného borca s telom sparťanského bojovníka.“
„Nepletieš si ho náhodou so svojím vlastným idolom?“ uštipačne poznamenám a stisnem mu rameno. Nijakého pána Vysnívaného totiž v hlave nenosím. A keď sa tam náhodou vynorí obraz fialových ruží, poľahky ho zaženiem.
Šibalsky na mňa žmurkne a ťahá ma za sebou k nášmu obľúbenému miestu. „Nikdy nehovor nikdy. Stavím sa, že aj moja čistá a nevinná Charlotte raz stretne chalana, ktorý jej dokonalý svet obráti naruby.“
