Táto kniha získala množstvo ocenení vrátane najprestížnejšej Pulitzerovej ceny. Je to príbeh o ľuďoch počas vojny a o tom, ako si aj v najkrutejších časoch zachovať kvapku ľudskosti i nádej. Je to kniha, ktorú si musíte prečítať – dotkne sa vás, dojme vás a zanechá vo vás množstvo emócií. Vyšla jedna z najočakávanejších kníh začiatku roka.
„Svetlo, ktoré nevidíme je príbeh neuveriteľne farbistý, nádherný a s takými prirovnaniami, ktoré čitateľovi až vyrážajú dych,“ nadchýna sa herečka a vášnivá čitateľka Zdena Studenková. Pozrite si VIDEO, v ktorom hovorí o knihe a vypočujte si vyše 12-minútový úryvok v podaní herca Borisa Farkaša.
Román Anthonyho Doerra je strhujúci príbeh mladučkej slepej Francúzsky a mladého Nemca, ktorí sa snažia uniknúť pred hrôzami druhej svetovej vojny.
„Táto kniha je plná histórie, poézie a najmä toho, čo potrebujeme všetci k životu: iskierka nádeje. Preto sa volá Svetlo, ktoré nevidíme. To je iskierka nádeje, ktorá v každom z nás musí vytrvať, aby aj také zlo, akým bola vojna, pominulo a aby sme dokázali prežiť. Napríklad aj s nejakým hendikepom a aby človek mal vždy nejakú víziu v živote,“ dodáva Zdena Studenková, ktorá sa do knihy Anthony Doerra Svetlo, ktoré nevidíme doslova zamilovala.
Pozrite si VIDEO
Zdena Studenková o knihe Svetlo, ktoré nevidíme:
Boris Farkaš číta z knihy:
„Otvorte oči a dívajte sa, kým sa navždy zatvoria.“
„Toto je hotový, napísaný scenár už aj s tým, kto by to mal hrať, pretože tie postavy sú tak krásne vyfarbené,“ dodáva Zdena Studenková. Napríklad v úlohe prehnitého hľadača pokladov, ktorý túži získať drahokam Ohnivé jazero, by si vedela predstaviť Toma Hardyho. Toho poznáme z filmov Dieťa 44, či najnovšie The Revenant.
Viac o knihe Svetlo, ktoré nevidíme:
Píše sa rok 1934. Marie-Laure žije s otcom neďaleko Národného prírodovedného múzea, kde otec pracuje ako kľučiar a zámočník. Šesťročná Marie-Laure prichádza o zrak, a tak otec postaví dokonalú repliku štvrte, kde bývajú, aby sa dcéra naučila orientovať hmatom a trafila domov.
Keď má Marie-Laure dvanásť, do Paríža vtrhnú nacisti, a tak aj s otcom nachádzajú útočisko u samotárskeho prastrýka vo vysokánskom dome na pobreží. Z Paríža si nesú klenot, ktorý je azda najvzácnejším a zároveň najnebezpečnejším artiklom v celom múzeu. Volá sa Ohnivé jazero…
Druhou hlavnou postavou je sirota Werner. Vyrastá s mladšou sestrou v nemeckom banskom mestečku. Jedného dňa naďabia na jednoduchý rádioprijímač a chlapec jeho čaru okamžite podľahne. Z Wernera sa stáva opravár a s týmito dôležitými technickými výdobytkami si rozumie ako málokto. Vďaka jedinečnej zručnosti sa dostane na prestížnu internátnu školu pre Hitlerovu mládež, kde vládne disciplína a drezúra, a neskôr do špeciálnej jednotky, ktorá má za úlohu vyhľadávať a likvidovať akékoľvek známky odboja. Werner si postupne uvedomuje, že jeho talent má na svedomí mnohé životy, vydáva sa na púť do hlbín vojnovej mašinérie a napokon sa ocitá v Saint-Malo, kde stretáva Marie-Laure.
Začítajte sa do novinky Svetlo, ktoré nevidíme:
1934
Muséum National d’Histoire Naturelle
Šesťročná Marie-Laure LeBlancová žije v Paríži, je vysoká, pehavá. Zrak sa jej rapídne zhoršuje a otec ju po boku iných detí práve posiela na prehliadku Národného prírodovedného múzea, kde pracuje. Sprevádzať ich má hrbatý starý strážnik, ktorý sa vzrastom od detských návštevníkov veľmi nelíši. Paličkou ťuká o podlahu, aby si vynútil pozornosť dvanástich zverencov, a vedie ich záhradami a po jednotlivých galériách.
Deti sú svedkami, ako technici kladkami dvíhajú skamenenú stehennú kosť dinosaura. V pracovni vidia vypchatú žirafu, ktorej sa na chrbte na viacerých miestach derie srsť. Nakuknú aj do zásuviek, kde majú preparátori uložené pestré palety pierok, pazúrov a sklených očí, a prelistujú si aj dvestoročný herbár, v ktorom sa vynímajú skvostné orchidey, sedmokrásky a rozličné bylinky.
Napokon sa šestnástimi schodmi presunú nahor do Oddelenia mineralógie. Sprievodca im ukazuje achát z Brazílie, fialový ametyst a na podstavci meteorit, ktorý je podľa jeho slov rovnako starý ako celá slnečná sústava. Potom ich vedie v zástupe dolu ako husi po dvoch točitých schodištiach a po viacerých chodbách, až napokon zastane pred železnými dverami s jedinou kľúčovou dierkou. „Koniec prehliadky,“ konštatuje.
„A čo je tam?“ ozve sa akési dievča.
„Za týmito zamknutými dverami sú ďalšie, trošku menšie.“
„A za nimi?“
„Tretie dvere, ešte menšie.“
„A tam?“
„Štvrté dvere a piate a tak ďalej, až dôjdeme k trinástym. Sú to malé zamknuté dvierka, nie väčšie ako škatuľa od topánok.“
Deti napínajú uši: „A čo je dnuka?“
„Za trinástymi dverami,“ gestikuloval strážnik neuveriteľne zvráskavenou dlaňou, „sa nachádza Ohnivé jazero.“
Deti sú v rozpakoch, nervózne sa vrtia.
„Ale no! Vari ste ešte nepočuli o Ohnivom jazere?“
Krútia hlavami. Marie-Laure žmúri na stropné žiarovky bez tienidiel. Rozvešané sú vo vzdialenosti asi dva a pol metra. Každá má okolo seba dúhovú svätožiaru, ktorá sa jej pred očami točí okolo vlastnej osi.
Sprievodca si zavesí paličku na zápästie, pomädlí si dlane.
„To je dlhá história. Chcete to počuť?“
Prikývnu.
Starý pán si odkašle. „Pred mnohými storočiami istý princ na mieste, ktoré dnes voláme Borneo, zbadal na dne vyschnutej rieky modrý kameň, a pretože sa mu páčil, kameň vytĺkol a vzal si ho. Lenže čo sa nestalo! Na spiatočnej ceste do paláca princa napadli muži na koňoch a prebodli mu srdce.“
„Srdce?“
„A to naozaj?“
„Pst!“ ozve sa ktorýsi chlapec.
„Zbojníci mu ukradli prstene, koňa a všetko, čo mal pri sebe, no keďže modrý kamienok zvieral v dlani, nenašli mu ho. Princ bol na pokraji smrti, horko-ťažko sa ešte doplazil domov. Desať dní ležal v bezvedomí. Napočudovanie všetkých, ktorí sa oňho starali, sa na desiaty deň prebral a posadil sa. Nato otvoril dlaň a hľa, mal v nej modrý kameň.
Sultánovi doktori to považovali za zázrak, tvrdili, že princ s takým vážnym zranením predsa nemohol prežiť. Ošetrovatelia povedali, že modrý kameň má zázračnú liečivú moc. Sultánovi klenotníci však povedali čosi iné. Ten kameň je vraj najväčší surový diamant na svete a niečo také nikto jakživ nevidel. Najzručnejší šperkár v okolí ho brúsil dlhých osemdesiat dní, a keď prácu dokončil, odovzdal modrý briliant, modrý ako tropické moria, no v strede sa mu zračil jemný nádych červenej, akoby v kvapke vody blčali plamene. Sultán diamantom vyzdobil princovu korunu a ľudia vraveli, že keď mladý princ sedel na tróne a slnečné lúče naňho dopadali v určitom uhle, celý žiaril neuveriteľne oslnivým svetlom a prítomní ho v tej žiare ani nevideli.“
„A to sa fakt stalo?“ opýta sa jedno z dievčat.
„Pst!“ opäť sa ozve chlapec.
„Diamant dostal meno Ohnivé jazero. Daktorí ľudia verili, že princ bol božského pôvodu a že kým má na sebe drahokam, je nesmrteľný. Vtedy sa však začali diať čudné veci. Kým nosil na hlave korunu s briliantom, jeho okolie stíhalo jedno nešťastie za druhým. V priebehu mesiaca sa mu utopil brat, druhý zomrel po uštipnutí hadom. Princovi nato ochorel otec a do polroka bolo po ňom. Akoby toho nebolo dosť, zvedovia mu oznámili, že na východe sa proti nemu chystá obrovská armáda.
Princ si dal zavolať otcových radcov. Všetci tvrdili, že by sa mal pripraviť na vojnu, všetci, okrem kňaza, ktorý mal v spánku videnie. Bohyňa zeme mu vraj povedala, že Ohnivé jazero vyrobila ona a mal to byť dar pre boha morí z lásky. Diamant mu chcela poslať po prúde rieky, no keď rieka vyschla a princ ho z riečneho dna vylúpol, bohyňa sa rozhnevala. Drahokam prekliala a s ním každého, kto ho mal pri sebe.“
Deti napínajú uši, aj Marie-Laure sa nakloní, aby lepšie počula.
„Kliatba znela asi takto: Ten, čo vlastní diamant, bude žiť naveky, no kým bude mať drahokam vo svojom vlastníctve, všetkých jeho srdcu drahých postihne nešťastie, ktorému nebude konca.“
„Čože, žiť naveky?“
„Ale ak ho majiteľ hodí do mora, čím sa diamant dostane do rúk toho, ktorému právom patrí, kliatba pominie. A tak sa princ, vlastne už mladý sultán, zamyslel a premýšľal tri dni a tri noci, a napokon sa rozhodol, že si briliant nechá. Drahokam mu predsa zachránil život, a tak si myslel, že vďaka nemu ho nik neporazí. Kňazovi, ktorý mu radil, aby sa drahokamu zbavil, dal vyrezať jazyk.“
„To muselo bolieť,“ neudrží sa najmladší z chlapcov.
„Osudná chyba,“ doloží najvyššie z prítomných dievčat.
„Nato do krajiny vtrhli nepriateľské vojská,“ pokračuje strážnik, „zničili palác a zabili každého, kto im prišiel pod ruku. Princa viac nikto nevidel a po Ohnivom jazere akoby sana dvesto rokov zľahla zem. Povrávalo sa, že drahokam rozsekali na viacero menších diamantov, kým iní tvrdili, že princ ho má stále pri sebe, žije v Japonsku či v Perzii, údajne je z neho jednoduchý roľník a vraj dodnes nezostarol.
Drahokam upadol do zabudnutia. Nikto si naň nespomenul, no jedného dňa uzrel istý francúzsky obchodník s diamantmi počas výpravy po Golkondských baniach v Indii obrovský diamant v tvare hrušky. Stotridsaťtri karátov. Takmer dokonale čistý. Veľký ako holubičie vajce, napísal obchodník, modrý ako šíre nebo, no v samom strede žiaril načerveno. Urobil si odliatok a poslal ho lotrinskému vojvodovi, ktorý bol vášnivým zberateľom drahokamov, no varoval ho pred kliatbou, o ktorej sa v súvislosti s diamantom povráva. Lenže vojvoda chcel drahokam stoj čo stoj získať, a tak ho obchodník priniesol do Európy. Vojvoda si ho vložil do hrotu vychádzkovej palice a všade ho nosil so sebou.“
„Ajaj.“
„V priebehu mesiaca začala mať vojvodkyňa problémy s hrdlom a vážne ochorela. Dvaja obľúbení sluhovia na ich dvore spadli zo strechy a zlomili si väzy. Nato vojvodov jediný syn zletel z koňa a zabil sa. Aj keď každý hovoril, že vojvoda vyzerá lepšie než kedykoľvek predtým, vojvoda sa bál vytiahnuť päty z domu a pre istotu neprijímal ani návštevy. Napokon nadobudol presvedčenie, že jeho drahokam je naozaj obávané, prekliate Ohnivé jazero, a tak požiadal kráľa, aby ho dal uzamknúť v kráľovskom múzeu s tým, že ho uložia do špeciálne vyrobeného trezora a dvesto rokov ho nik neotvorí.“
„A ďalej?“
„Odvtedy prešlo stodeväťdesiatšesť rokov.“
Deti ani nepípnu. Viaceré rátajú na prstoch a ako na povel zdvihnú ruky: „Nemohli by sme si ho pozrieť?“
„Nie.“
„A neotvoríte nám aspoň prvé dvere?“
„Nie.“
„A vy ste ho videli?“
„Nevidel.“
„Tak ako viete, že tu fakt je?“
„Treba tomu veriť.“
„A akú má cenu, monsieur? Dala by sa zaň kúpiť aj Eiffelova veža?“
„Za taký veľký a vzácny diamant by sa dalo kúpiť aj päť veží.“
Decká lapajú dych.
„A tie dvere majú zastaviť lupičov?“
Sprievodca na deti žmurkne a vraví: „Nuž, možno majú ľudí chrániť pred kliatbou.“
Deti razom stíchnu. Dve alebo tri o krok ustúpia.
Marie-Laure si sníma okuliare, okolitý svet je zrazu jedna veľká machuľa. Nato sa pýta: „A prečo ho odtiaľ niekto jednoducho nevyberie a nehodí ho mora?“
Strážnik si ju premeria, zízajú aj ostatní. „Videla si už,“ pýta sa ktorýsi starší chlapec, „aby niekto šmaril do mora päť eiffeloviek?“
Nato zavládne smiech. Marie-Laure sa mračí. Sú to len obyčajné železné dvere s mosadznou zámkou.
Prehliadka sa končí, deti si idú po svojom a Marie-Laure opäť zaujme miesto po boku otca vo Veľkej galérii. Otec jej narovná okuliare na nose a z vlasov jej vyberie lístok. „Páčilo sa ti, ma chérie?“
Z trámov zlietne malý hnedý vrabček a pristane na dlaždiciach rovno pred Marie-Laure. Dievča k nemu vystrie otvorenú dlaň. Vrabec nakloní hlavu, akoby rozmýšľal. Nato zatrepe krídelkami a je preč.
O mesiac Marie-Laure oslepne.