Sú ľudia, ktorí všetko okolo seba menia na popol.
Príbeh Tajomstvo bábik je o rodine, v ktorej takýto človek šikanoval každého jej člena…
Denisa Martincová si vybrala ťažkú tému, no dokázala o nej napísať noblesný a pútavý príbeh, ktorý vás určite zaujme.
Barbora je študentka medicíny. Rozhodla sa, že už nebude mlčať a odhalí desivé tajomstvo ich rodiny. Prelomiť hradby mlčania jej má pomôcť denník, ktorý si založila ako dieťa, keď sa nemohla nikomu zdôveriť. K denníku priloží list pre matku na vysvetlenie, prečo tak dlho mlčala. Denník zabalí a zanesie ho k susedovi, ktorému ako jedinému dôveruje. Ani jeden z nich však netuší, že ich cesty sa v tú noc navždy rozídu…
O tomto príbehu nikto nepočul.
Nehovorilo sa o ňom, zostal pochovaný na dlhé roky.
Postavila sa pred zrkadlo a pozerala sa do prázdnych očí. Svojich očí. Oči aj srdcia zneužitých detí zostávajú navždy prázdne.
Autorka Denisa Martincová býva neďaleko Hlohovca, má dve deti a rozpadlo sa jej manželstvo. Bolo to peklo, no zvládla ho a vyšla z neho ešte silnejšia. „Bolo to aj také memento pre môjho otca, ktorý sa o mňa nikdy nezaujímal,“ povedala Denisa vlani médiám. „Odkaz mužom, ako veľmi dokážu ublížiť svojou ľahostajnosťou tam, kde by mala byť ich zodpovednosť.“
Po prvej knihe Ženy vyhnané z raja, v ktorej sa výborne zhostila ťažkej témy, sa opäť vrhla na neľahký príbeh. Dokázala ho však podať atraktívne, bez zbytočného bolestínstva a otvoriť otázky, ktoré by si mali klásť mnohí z nás.
Už pri prvej knihe Denisa Martincová povedala: „Moju knihu by mali čítať všetky ženy. Nie len týrané, ale aj tie ako sú vtierky, aby si uvedomili, aké mali šťastie. A samozrejme muži, aby pochopili, ako ženy citlivo vnímajú veci a ľudí okolo seba. A to nemusia byť ani romantičky.“
Jej novinka Tajomstvo bábik opäť otvára temné komnaty, do ktorých sa nám veľmi nechce, no sú súčasťou každodenného života. Žiaľ. A práve preto by sme mali o nich hovoriť, písať, čítať, aby sme im vedeli lepšie čeliť.
Prečítajte si úryvok z novej knihy Tajomstvo bábik:
Eva v tmavej uličke zrýchlila krok. Počula klopkanie svojich podpätkov aj tlkot srdca pri spomienke na otcov hnev z rána.
Kostolné hodiny odbíjali polnoc.
Eva sa ponáhľala, aby rýchlo vbehla do uličky, kde bývala.
Už z diaľky videla dom, kde všetko nenávidela, a snažila sa pochopiť mamu, prečo nikdy neodporovala otcovi ani náznakom. Vždy spravila, čo chcel, aj keď Eva veľakrát videla, že to je proti jej vôli. Mama bola inteligentná a otec sa k nej správal ako k hlupani. Potichu odomkla, aby nezobudila susedovho psa, nepodarilo sa.
Vítal ju s hlučným štekaním. Eva ho hrešila: „Pst, pst, všetkých naokolo zobudíš. Už by si ma mohol poznať. Vieš, že chodím neskoro z práce.“
Pes si išiel zodrať hlas, kým za sebou zavrela bránu.
Potichu vošla do chodby, hodila do kresla kabelku, vkĺzla do kúpeľne ako myšička, aby si nikto nevšimol, že je doma. Keď napúšťala vaňu, zdalo sa jej, že počula z kuchyne kroky. Blížili sa k dverám.
Zastavila vodu a bez dýchania sa započúvala. Najprv počula klopkanie na dvere. Zrýchlil sa jej tep, zhnusene sa zachvela. Sotva nečujne sa opýtala: „Čo chceš?“
„Otvor,“ žobronil otec.
„Som veľmi unavená.“
„Otvor mi, Evička. Už si ani nepamätám, ako vyzeráš. Dlho som ťa nevidel.“
Eva si okolo nahého tela omotala osušku.
„Naozaj som veľmi unavená, prosím…“
„No, tak. Len sa na teba pozriem. Nedotknem sa ťa. Sľubujem. Otvor mi, aby sa nezobudila mama.“ Stál za dvermi iba v trenírkach, hladil si zarastenú hruď a slintal pri predstave jej nahého tela. Pritvrdil a povedal: „Hádam nechceš, aby nás počula tvoja mama?“ zaškrabal na dvere ako pes. „Ty určite chceš, aby sa tvojej mame niečo stalo! Vieš, že má slabé srdce,“ zaútočil najpodlejším spôsobom, vydieraním.
Eva si rukou pridržiavala osušku, druhou držala kľúč v dverách, celé telo sa jej chvelo zvonku aj zvnútra odporom k otcovi.
Niečo jej našepkávalo: Neotvor! Nech sa mama zobudí. Pochopí, že to nie je tvoja vina. On je na vine. Druhý hlas jej hovoril: Vieš, čo sa stane, ak sa mama dozvie, že ju manžel podvádzal s vlastnou dcérou? Zabije ju to! Koho by to bola vina, koho? Tvoja!
Eva stála za dvermi. Srdce jej prudko bilo, para z horúcej vody sa vytrácala. Zostávala len na jej pokožke a na zrkadle nad umývadlom. Otočila kľúčom. Dúfala, že otec už za dvermi nebude, nepočula ho. Poodchýlila dvere.
Stál tam nahý so stoporeným penisom a drzo sa opýtal: „Čo ti to toľko trvalo? Inokedy si bývala ku mne iná. Prítulnejšia, ako si v poslednom čase,“ prešiel cez pootvorené dvere. Eva cúvala, zastavilo ju umývadlo. Rukami sa ho zachytila. Stála ako nehybná socha, hlas sa jej zadrel v krku.
Otec stál chrbtom k dverám, pozeral sa na ňu a slintal. Jedným pohybom ruky zavrel dvere, ani sa neobrátil. Zamkol ich po pamäti rukou za chrbtom.
„Vyhýbaš sa mi? To je tým Trenčanom? Ako sa to volá? Smrad jeden…“
Eva si prichytila osušku oboma rukami. Silno ju držala, poslednýkrát sa pokúsila otca poprosiť. „Prosím, ja už nemôžem. Milujem ho.“
Kráčal k nej pomaly, vychutnával si jej bezmocnosť a opakoval po nej slová: „Čo nemôžeš? Koho miluješ? Mňa si vždy milovala, mňa aj vždy budeš!“
Zahanbene sa na neho pozerala. Sklopila zrak, už nedokázala držať osušku v zovretých dlaniach. Spadla jej z pŕs a zadržala sa jej na bokoch. Všetku silu jej vzal jediným krokom k nej. Všetko v nej zomieralo. Tak ako vždy, aby necítila jeho dotyky a nepočula jeho slová.
Vymazala z hlavy Terezku, Ivana, poslušnú mamu, Barboru, čo ju opustila a išla si za lepším. Aj seba.
Bezbranne stála.
„Povedz, čo nemám robiť? Dotýkať sa ťa?“ prešiel jej po prsiach dlaňou, postavil sa tesne k nej, jeho dych cítila na tvári.
Prstom jej prechádzal od čela k sluchám, k brade a stále šomral: „Si taká mladá. Neviem sa vynadívať na tú tvár. Nemáš nič z tvojej matky,“ prsty sa kĺzali nižšie, od brady k prsiam. Držala sa na nohách z posledných síl.
Potiahol jej osušku, spadla na studené, biele kachličky na zem. Stála nahá pred otcom, vlasy jej prikryli časť pŕs.
Ruky si prekrížila medzi nohami a šepla: „Prosím, už nie.“
„Neboj sa, bábika moja. Bude sa ti to páčiť. Len trošku roztiahni nohy.“
Eva stála bez pohnutia so zatvorenými očami. Nohy jej roztiahol nasilu. Počula otcovo vzdychanie. Oplzlé slová na jej intímne partie, kadiaľ mu blúdila ruka. Jeho prsty sa dotýkali toho, čo ukrývala pre Ivana.
Otcov penis vydával zvuky. Mľaskal v jeho dlani. Počula jeho tlmený výkrik. Jeho prsty medzi Evinými nohami prestali tancovať a šmýkať sa hore-dole. Zdvihol si trenírky a skryl si do nich lepkavý penis. „Vidíš, ani to nebolelo. Keby si bola milšia,“ odsotil ju ako handru.
Eva otvorila oči. Otec zdvihol osušku, utrel si do nej ruky, podal jej ju a s opovrhnutím jej povedal: „Tu máš! Si len obyčajná kurva ako všetky ostatné. Vždy som ti to hovoril. Keby sa toto dozvedela tvoja matka,“ pokrútil nad ňou hlavou a odišiel. Stratil sa v prítmí kuchyne, dvere za sebou nezavrel.
Znovu ju ponížil až do kosti.
Eva podišla k dverám, nohy ako z olova ťahala za sebou. Sotila rukou do dverí, zatvorili sa. Zamkla.
Zosunula sa opretá o dvere na zem a medzi vzlykmi šepkala: „Prepáč, Ivan. Prepáč mi to. Som kurva. Nezaslúžim si ťa.“
Sedela na zemi, rukami si objímala skrčené nohy a hlavu sklonila na kolená. Voda vo vani vychladla. Eva sedela na zemi, opretá o dvere a zahĺbená do svojich myšlienok. Z tých ju vyrušilo klopkanie na dvere.
„Eva, si tam? Nestalo sa ti nič? Počuješ, čo si tak dlho v kúpeľni?“
Eva mlčala. Nechcelo sa jej rozprávať s matkou, ale tá stála za dverami v nočnej košeli a čakala.
„Počuješ? Ohlás sa. Zaspala si tam?“
Eva sa pomaly zdvihla zo zeme, podišla k zrkadlu, pozerala sa do očí žene, čo hľadela na ňu: „Čo pozeráš? Čo pozeráš!“ šepkala jej nenávistne.
„Nie, mama. Nezaspala som. O chvíľu pôjdem,“ ozvala sa po naliehavejšom zaklopaní pokojným, nacvičeným hlasom.
„Otec mi hovoril, že si tu už dlho.“
„Už idem. Som len unavená z práce.“
„Otec ti odkazuje, aby si, ako minule, nezabudla vypnúť svetlo.“
Eva cítila nekonečnú prázdnotu: „Nezabudnem.“
Vošla do vane, vlažná voda ju objala. S cirokovou kefou si vydrhla telo. Jej koža sčervenela a na niektorých miestach začala krvácať. Na nič nedbala, len aby necítila na sebe otcove ruky.
V šere svojej izby hľadala dcéru. Šmátrala rukou v posteli, ale tá bola prázdna.
Nahnevane vbehla do spálne rodičov.
„Mama, počuješ!? Terezka spí s vami!?“
Mama rozsvietila lampičku na nočnom stolíku a nahnevane jej dohovárala: „Čo buntošíš. Choď spať.“
Eva uvidela dcéru. Spala v strede medzi starými rodičmi.
„Nepočula si, čo povedala mama!?“ nahnevaným hlasom povedal otec a ani sa na ňu nepozrel. Len cez vnučku prehodil ruku.
„Vezmem si Terezku a pôjdem!“ podišla k posteli a budila dcéru: „Vstávaj, srdiečko. Poď si ľahnúť k mamičke.“
Terezka ospalo otvorila oči.
„Mamička, už si prišla? Čakala som ťa,“ vystrela ruky a Eva ju odniesla.
Pri dverách sa obrátila a povedala: „Neželám si, aby spávala s vami. Povedala som, že ju chcem stále pri sebe!“ Nevraživý pohľad patril otcovi, ale ten len kývol rukou, otočil sa a spal.
Štefka krútila hlavou nad Eviným správaním a šeptom jej nahnevane dohovárala: „Teraz bež, lebo preberieš otca a bude tu krik. Čudujem sa ti, že sa takto správaš. Ani trochu vďaky, že sme vás prichýlili, kam by ste išli? Uvedomuješ si to vôbec?“
Eva vtisla dcére bozk na orosené čelo. Nepočúvala matku, na ničom jej nezáležalo, chcela mať iba pri sebe dcéru.
„Miláčik, prepáč. Už to dlho nepotrvá. Odídeme odtiaľto,“ opatrne položila dcéru do postele, prikryla ju paplónom a uložila sa vedľa nej.