Danka hľadí na svoje vnúčatká a cíti, ako sa v nej dvíha obrovská vlna pocitov. Zaplavujú celé jej vnútro, každý kúsoček. Láska. Zvláštna… až boľavá. Slzy jej zmáčajú rúško, utrieť si ich však nechce, všade sa píše, že sa nemá dotýkať tváre. „Naozaj sú od šťastia. Sú… ako zázrak.“
„Tvoje vnúčatá.“
„Už teraz sa teším, keď sa tento blázinec skončí a ja budem môcť byť s vami.“
Román Skúšky písala Táňa Keleová-Vasilková počas koronového obdobia na svojej chalupe na Myjavských kopaniciach. Reflektuje v ňom dobu, ktorú nám priniesla pandémia. Nezameriava sa však na ochorenie, ale skôr si všíma bežný život nás všetkých, ktorý sa napriek rôznym nariadeniam nezastavil. Spomalil sa, zmenil sa a priniesol nám všetkým nečakané skúšky. Hrdinovia v jej doposiaľ najrozsiahlejšom románe stoja pred významnou úlohou, vysporiadať sa s nimi.
Príbeh Skúšky
„V príbehu zachytávam osudy piatich rodín na pozadí súčasného diania,“ približuje svoju knihu Skúšky Táňa Keleová-Vasilková. „Pandémiu koronavírusu, ktorá mnohé zmenila, nevynechávam. Možno si pomyslíte, že som mala, lebo jej všetci máme plné zuby. Lenže žijeme to a ja v svojich príbehoch už roky zachytávam náš reálny život.“
Podstatné v jej príbehu je však všetko to, čo dláždi cestičku našich dní, bez ohľadu na to, či existuje koronavírus, alebo nie. Láska a neláska, problémy a neproblémy, šťastie a nešťastie… V časoch, keď ľudí ovplyvňuje pandémia, zákazy a nekonečné zmeny, je všetko oveľa ťažšie a komplikovanejšie.
Ako si jej hrdinovia so zmenami poradia? Ako ich zvládnu? Príjmu ich alebo nie?
A čo to urobí s ich vzťahmi?
Všetci sú vystavení skúškam, na ktoré sa neprihlásili, o ktoré nestáli.
„Knihu som písala výnimočne na chalúpke, v čase, keď bol zavretý svet a naša rodina žila všetko to, čo ostatné rodiny. No napriek náhlym zmenám som vedela, že chcem, musím písať: a tak som sa do toho pustila. Verím, že sa vám kniha bude páčiť a že s ňou strávite milé chvíle,“ dodáva autorka, ktorej vyšlo vo vydavateľstve Ikar už viac ako 30 bestsellerov a je najúspešnejšou slovenskou autorkou.
Cesta na obálke ‒ prázdna cesta, sa jej zdala najvýstižnejšia. Veď svet utíchol, museli sme sedieť doma a všade bolo prázdno…
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Dado Nagy:
Táňa Keleová-Vasilková
Narodila sa v Chomutove, mestečku v severných Čechách. Od svojich štyroch rokov žije v Bratislave. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, potom pracovala vo viacerých časopisoch. Od roku 1994 sa venuje písaniu románov. Žije s rodinou striedavo na sídlisku v Devínskej Novej Vsi a v chalúpke na myjavských kopaniciach. Najobľúbenejšia a najpredávanejšia slovenská spisovateľka vydala už vyše tridsať kníh a ich predaj dosiahol takmer 1,5 milióna kusov. Záujem o jej príbehy neutícha ani po rokoch. Jej prvotina vyšla v náklade päťsto kusov, dnes sa z každej jej knihy predajú desaťtisíce výtlačkov. Získala množstvo ocenení a pravidelne sa zaraďuje medzi slovenské TOP autorky siete kníhkupectiev Panta Rhei.
Začítajte sa do knihy Skúšky:
„Myslíš, že na tú lyžovačku pôjdeme?“ vystrelí Nataša otázku na manžela, ktorý si práve spolu so synom sadá k večeri.
„Iste nie,“ zareaguje Peter. Dušan naňho hodí otrávený pohľad. Akoby vravel: čo ty môžeš vedieť? Niekedy sa mu to stáva… a Nataša si tajne myslí, že to súvisí s manželovým starnutím. S nejakým komplexom. Jednoducho v tom duchu, že keď už nebude mladší a vyšportovanejší a ktovie čo ešte, tak aspoň bude múdrejší. Jasné, že to často aj platí… ale niekedy aj nie. Vtedy vznikajú doma dusné situácie. Veď dnešní mladí ľudia majú prehľad o toľkých veciach, o ktorých naša generácia v ich veku ani len netušila… aj keď, samozrejme, skúsenosti ešte nie. A práve na tomto fakte stavia Dušan svoju pozíciu múdrejšieho. Nataši tým niekedy parádne lezie na nervy… a stáva sa, že si musí poriadne zahryznúť do jazyka, aby nevybuchla. Nie vždy sa jej to podarí…
„Prečo by sme nemali?“ začuduje sa Dušan. Akoby neexistoval žiaden problém… akoby záhadný vírus COVID-19, ktorý sa šíri svetom, nepozabíjal už tisíce ľudí. To je celý on! pomyslí si Nataša a v duchu si povzdychne. Nechce vidieť daný problém… pretože ak by ho videl, mohol by mu narušiť plány. No, bohužiaľ, nielen jemu… Nataša sa na lyžovačku v Dolomitoch tešila už od Nového roku, lenže ich dovolenka začína byť, napriek manželovmu sebavedomému vyhláseniu, veľmi ohrozená. Vie to. Sleduje správy, číta internet… všetko o záhadnom víruse, ktorý spôsobuje aj smrť. Kým bol v Číne, zdalo sa, že je ďaleko. No ten, kto si to myslel, mal v hlave namiesto mozgu piliny. Veď žijeme v otvorenom svete… a nijaký kontinent už nie je príliš vzdialený. Z Číny sa presťahoval do Talianska. Čísla sú tam, v porovnaní s Čínou, zatiaľ oveľa menšie, ale nikto nevie, čo bude o pár dní… týždňov.
„Akože prečo?!“ rozhodí Nataša rukami, keď položí na stôl panvicu so zapekanými zemiakmi. „Veď situácia v Taliansku sa každým dňom zhoršuje a…“
„Tam, kam pôjdeme, nie je jediný nakazený.“
„Ako to môžeš vedieť?“
„Môžem a viem,“ odfrkne Dušan. „Sledujem online mapu.“
„Naozaj nikto?“ visí mu na ústach. Chce, aby to tak bolo… túži ísť… tak veľmi! Od Nového roku cíti únavu, pravdepodobne súvisí s tmavými a krátkymi dňami, keď slnko býva luxusom. Čoraz vzácnejšie. Myslieva na ľudí žijúcich v severských krajinách… už dávno sa prestala čudovať, že trpia depresiami a majú samovražedné sklony.
Milan Buno, knižný publicista
