„Vyzerám zhnusene?“ Z očí jej žiarila nevýslovná láska. „Si ten najodvážnejší, najlepší muž, akého som kedy stretla, a žasnem nad tým, že si dokázal prežiť na takom príšernom mieste.“
Zlomene sa na ňu zahľadel. „Nemuč ma,“ zašepkal a sklopil zrak. „Stačí, že som zlyhal, nieto ešte…“
„Nezlyhal si, len si potreboval pomoc.“ Siahla do vrecka a vylovila odtiaľ jeho pečatný prsteň. „Zvládol si to, Lazar. Dodržal si svoj sľub.“
Pomaly prijal ponúkaný šperk a oči sa mu na okamih zaliali slzami.
Pirátsky princ je dobrodružná historická romanca, v ktorej Gaelen Foleyová bravútne spojila všetky nevyhnutné ingrediencie: lásku, vášeň, dobrodružstvo a intrigy. Príbeh Allegry a Lazara vás okamžite vtiahne, pohltí a títo dvaja mladí ľudia s vami zostanú aj dlho po dočítaní. Úžasné postavy, pútavý príbeh, zaujímavé zvraty.
Princ Lazar de Fiore prišiel o všetko – o rodinu, kráľovstvo i česť. Pri živote ho drží iba myšlienka na pomstu. Po rokoch sa vráti na ostrov Ascension s úmyslom zabiť jedinú dcéru svojho úhlavného nepriateľa priamo pred jeho očami, aby si potom sám vzal život a konečne našiel pokoj. Ibaže osud má s ním iné plány a žena, ktorú chcel chladnokrvne zabiť, v ňom prebudí milosrdenstvo.
Krásna a odvážna Allegra Monteverdi súhlasí, že sa stane jeho rukojemníčkou výmenou za otcov život, a odpláva s ním do neznáma. Na palube lode dievčina s úžasom zisťuje, že si ju tento temný pirát zázračne podmanil. A keď napokon odhalí jeho tajomstvo, túži len po tom, aby sa vrátil domov a zachránil svoje kráľovstvo.
Dokáže však Lazar poraziť démonov minulosti a stať sa skutočným princom z Allegriných snov?
Gaelen Foleyová patrí medzi najobľúbenejšie autorky romancí vo svete, ale aj na Slovensku. Už sme od nej čítali knihy ako Hriešne pokušenie, Hriešne fantázie, Hriešny bozk, Hriešna túžba, ale aj Diabol sa žení, či Zvodcove tajomstvá.
Teraz je tu nová dobrodružno-romantická trilógia a prvý diel s názvom Pirátsky princ. Nádherná historická romanca, ktorá má všetko, čo na tomto žánri milujete. A k tomu vynikajúcu dobrodružnú zápletku.
Vychutnajte si vzrušujúci príbeh, v ktorom nechýba ani erotika…pozor, niektoré čitateľky tvrdia, že toľko sexuálnej vášne u Gaelen ešte nečítali 🙂
Začítajte sa do novinky Pirátsky princ:
Máj 1785
Do tváre ho zasiahla spŕška morskej vody. Zúrivo zažmurkal, aby ho neštípala v očiach, a znovu sa oprel do vesiel. Všade naokolo sa vzpínali vlny, narážali do seba, rozbíjali sa na striebristú penu, máčali ho a pokúšali sa stiahnuť čln k ostrým skalám pri jaskyni. Ruky a plecia ho pálili od námahy, keď silou vôle udržiaval kurz, no napokon sa s divým výkrikom prebojoval ďalej popri vysokánskych rozoklaných balvanoch. So sklonenou hlavou preplával popod klenbu a zmizol v jaskyni.
O pár kilometrov ďalej čakalo sedem lodí v zátoke zaliatej mesačným svitom.
V tme žulovej jaskyne si opakom ruky zotrel pot z čela a pokúšal sa lapiť dych. Zapálil pochodeň – okrem nespočetných pištiacich netopierov ho nemal kto odhaliť. Konečne priviedol čln k brehu a vyskočil na pevnú zem.
Pätnásť rokov.
Prešlo pätnásť rokov, odkedy princ Lazar di Fiore naposledy stál na ostrove Ascension.
Polovica môjho života, pomyslel si. Či skôr tohto nehodného živorenia.
Zahľadel sa na jemný trblietavý piesok pod ošúchanými čiernymi čižmami, kľakol si a nabral ho do zhnednutej mozoľnatej dlane. S trpkým, neprítomným výrazom v tvári uvoľnil zovretie a sledoval drobučké zrnká. Sypali sa mu pomedzi prsty ako všetko ostatné.
Budúcnosť.
Rodina.
A zajtra na úsvite aj duša.
Piesok po chvíli zmizol a v ruke mu ostal len malý čierny kamienok. Pustil ho na zem.
Nechcel ani kúsok tunajšej pôdy.
Vstal a popravil si popruh pošvy meča. Mokrá koža ho vyše hodiny škriabala na hrudi a rozodierala mu pokožku na mieste, kde sa otvárala čierna košeľa. Napil sa rumu z malej striebornej čutory, ktorá mu visela na tenkom kozinkovom remienku vo veste. Zaškľabil sa, keď mu alkohol zohrial vnútro, a odložil fľašku.
Zdvihol pochodeň a obzeral sa, až kým nezbadal vchod do tajných podzemných tunelov. Pred stáročiami ich vybudovali len a len pre jeho rodinu. Zvláštne – som posledný, kto vie, že sú skutočné, pomyslel si. Zvyšok sveta ich považuje za jednu z mnohých legiend o veľkom rode Fioriovcov. Zastal pri nahrubo vytesanom vchode, obozretne si naň posvietil a nakukol do tienistej chodby. Zvykol si na otvorené more, úzke tunely v ňom vyvolávali klaustrofóbiu.
„Pohyb, ty trasorítka,“ zamrmlal tíško.
Prinútil sa vykročiť.
Na čiernych stenách tajného priechodu sa ligotali kvapky vody a slizu. Na ostrých skalách tancovali nevídané tiene. Naokolo vládla tma, no kdesi hore si jeho nepriateľ blahoželal k víťazstvu na plese, ktorý zorganizoval na svoju počesť.
Lazar sa nemohol dočkať, kedy vpadne na protivníkovu oslavu. Onedlho sa ocitne za hradbami mesta – napriek Monteverdiho úzkostlivej snahe o bezpečnosť.
Po polhodinovom výstupe do strmého kopca sa chodba rozdvojila. Vedel, že ľavá odbočka pokračuje rovno, zatiaľ čo pravá vedie nahor do pivníc Belfortu, zrúcaného hradu na vrchole hory.
Rád by ho znovu videl, no nemal čas na sentimentálne výlety. Bez váhania zamieril doľava.
Líca mu konečne pohladil čerstvý vánok a kamennú klenbu nahradila tmavomodrá obloha posiata hviezdami. So zasyčaním zahasil pochodeň v malom jazierku, kam stekala voda zo stien jaskyne. Potme podišiel k úzkemu východu z tunela.
Zvonku ho chránila pôsobivá rozrastená macchia, hustá spleť konárov a tŕňov. S búšiacim srdcom sa z nej pokúsil vymaniť bez toho, aby porušil krytie. Napokon sa ocitol na čistinke. Zastrčil si za opasok zahnutý maurský nôž a v úžase pomaly kráčal vpred. Nevedomky zatajil dych a poobzeral sa okolo seba.
Domov.
Krajinu zalieval mesačný svit. Nevedel sa vynadívať na terasovité polia, olivové háje, vinohrady a pomarančovníky na vedľajšom kopci. Nočný vzduch bol plný vábivých zemitých vôní. Obzrel sa na prastaré rímske hradby zarastené machom – vyše tisíc rokov chránili srdce kráľovstva. V mysli sa mu vynorila spomienka…
My Fioriovci sme základné kamene, chlapče. Pamätaj na to…
Neisto vykročil vpred, sprevádzaný hudbou zvlnených polí, cvrlikaním cvrčkov, kŕkaním žiab a vzdialeným vlnobitím. Nič sa nezmenilo.
Strápený zavrel oči, zaklonil hlavu a spomenul si na všetko, čomu nedokázal čeliť.
V listoch šumel studený vietor, až kým sa mu celý sad – pomarančovníky, ba i tráva – nezačal prihovárať hlasmi milovaných duchov, generácií dávno mŕtvych kráľov a kráľovien, ktorí ho prišli pozdraviť. Týčili sa nad ním ako hmlisté veže a šepkali, nech ich pomstí.
Áno. Otvoril oči. Tlmená bolesť sa v okamihu zmenila na zúrivosť.
Šmahom ruky ho pripravili o život, ktorý mu mal patriť, a tak si prišiel vyrovnať účty. Nič viac ho k tejto zemi nepútalo. Postaral sa o to signor guvernér, a teraz konečne zaplatí.
Podľa legiend sa la vendetta nezrodila na Sicílii ani na neďalekej Korzike, ale práve tu, na malom ostrove Ascencion. A Monteverdi ju čoskoro zažije na vlastnej koži.
Pätnásť rokov čakania, plánovania a trpezlivosti sa blíži ku koncu. Na úsvite stihne nepriateľa spravodlivý trest. Vyvraždí mu rodinu, vezme mu život a zrovná so zemou jeho mesto.
A to nehovorí o najkrutejšej rane.
Dá mu okúsiť vlastnú bolesť. Krvná pomsta, po ktorej tak dlho bažil, bude dokonaná. Zloduchovi nasadí putá a prinúti ho sledovať, ako vyhasína život jeho nevinnej mladej dcéry, ktorú nadovšetko miluje.
Keď bude po všetkom, Lazar sa odplaví a nikdy viac neuzrie svoje kráľovstvo.
Aj keby mu to malo zlomiť posledný kúsok srdca.
Allegra Monteverdiová stála v sále pri malej skupinke hostí. S rukami zopnutými za chrbtom sa nútila do zdvorilého úsmevu a v duchu uvažovala, či si aj ostatní všimli, že jej snúbenec začína byť opitý.
Ako guvernérova pravá ruka zriedka podľahol alkoholu či inej neresti. Aspoňže nebol hlučný a sentimentálny. Vikomt Domenic Clemente za každých okolností pôsobil elegantne a dôstojne.
Asi sa pohádal s milenkou, pomyslela si a ukradomky hľadela, ako sa rozpráva s dámami a dopíja ďalší pohár vína.
S chladným obdivom si všimla, ako mu napudrované zlaté vlasy žiaria vo svetle krištáľových lustrov.
Víno naňho malo nezvyčajný vplyv. Zišla jej na rozum stará múdrosť: in vino veritas – vo víne ja pravda. Zvedavo čakala, či aspoň na okamih zazrie skutočného muža, ktorý sa skrýval za jeho uhladeným zovňajškom. O pár mesiacov sa mali brať, no Allegra v kútiku srdca cítila, že svojho nastávajúceho vôbec nepozná.
Potajomky si premeriavala muža, ktorému raz porodí deti.
Keď si Domenic všimol jej opatrný pohľad, ospravedlnil sa a s chladným úsmevom zamieril na druhý koniec miestnosti.
Víno v ňom neprebudilo sentimentálnosť, skôr akúsi príkrosť, uvedomila si Allegra. Namrzene špúlil pery, jeho strohé aristokratické črty pôsobili oveľa ostrejšie a oči sa mu ligotali ako
nabrúsené smaragdové čepele.
Podišiel k nej, skúmavo si ju premeral a pobozkal na líce.
„Ahoj, kráska.“ Usmial sa nad jej rumencom a hánkami jej jemne prebehol po odhalenom ramene. Pošteklil ju rukáv z paličkovanej čipky.
„Poďme, mladá dáma. Dlhuješ mi tanec,“ zamrmlal, no Allegru práve zaujal rozhovor hostí.
„Sú to besné psy,“ prekrikoval ctihodný starý džentlmen hudbu. „Prekliati vzbúrenci! Na šibenicu s nimi! Tí povaľači si nič lepšie nezaslúžia.“
„Chcete ich povešať?“ vyhŕkla Allegra.
„Neviem, čo sa porobilo s dnešnými poddanými,“ posťažovala sa hosťova manželka s uboleným výrazom na nezdravo bledej tvári. Krk a uši jej zdobili modré drahokamy. „Stále sa na niečo sťažujú. Sú takí násilnícki a nahnevaní! Nechápu, že keby toľko nezaháľali, mali by všetko, po čom im srdce piští?“
„Keby nezaháľali?“ zopakovala Allegra.
„A sme doma,“ vzdychol si Domenic, sklonil hlavu a rukou si zakryl oči.
„Presne tak, zlatko,“ poučoval ju starec. „Keby sa pustili do práce a nevinili za svoje nešťastie ostatných, hneď by sa im lepšie darilo, dajte na moje slová.“
„A čo posledné dane?“ nedala sa Allegra. „Ich deti hladujú, vôbec nemajú čo do úst.“
„Dane? No toto!“ pohoršila sa objemná dáma a znepokojene pozrela na guvernérovu dcéru cez monokel.
„Vraj sa blíži povstanie,“ zvestovala im ďalšia dáma dôverne.
Allegra sa nadýchla, že im všetko vysvetlí.
„Stačilo, drahá,“ zamrmlal Domenic. „Nechce sa mi to celý večer naprávať.“
„Ak si nedáme pozor, všetkých nás povraždia,“ rozvážne prikývol starec. „Ako besné psy.“
„Tak si ich nevšímajte,“ poradila mu Allegra veselo. „Sú trošku nahnevaní, lebo nemajú čo jesť. Nedáte si koláče a marcipán? Alebo radšej trošku čokolády?“ S hnevom v očiach privolala lokaja a odstúpila, aby sa nenásytní hostia mohli nakŕmiť.
Otcovi ulízaní, napudrovaní hostia v parochniach a brokáte chvíľku obdivovali vyberanú zmes bonbónov, cukroviniek a zákuskov na striebornom podnose, a vzápätí sa do nich pustili. Na saténové róby sa zniesol jemný poprašok cukru.
Domenic jej venoval anjelsky trpezlivý pohľad. „Drahá,“ pokarhal ju. „To si naozaj nemusela.“
„Je to pravda!“ odvrkla Allegra. Títo starešinovia d’ancien régime boli nenapraviteľní. Pod bielymi parochňami skrývali len seno a srdcia mali zoschnuté ako slivky. Dnešná doba sa nesie v znamení zmeny, odvážnej mladosti a veľkolepých nových ideálov! Skostnatených starcov zmetie na smetisko dejín.
„Čo bude s tým tancom?“
Nedokázala potlačiť úsmev. „Chceš iba zmeniť tému.“
Trochu sa usmial a šepol jej do ucha: „Nie, chcem ťa len dostať do náručia.“
No toto, tuším sa vážne pohádal s milenkou. „Chápem,“ odvetila diplomaticky.
Všimla si, ako si korpulentná vojvodkyňa šepká so spoločníčkou. Obe si veľavýznamne prezerali jej zeleno-čiernu šerpu a ľahučké šaty z bieleho hodvábu s vysokým pásom.
Ak nechápali jej nové pastorálne šaty inšpirované demokratickými ideálmi, potom iste žasli aj nad zeleno-čiernou šerpou.
Hrdo zdvihla hlavu. Nedá sa predsa zastrašiť! Hostí možno netrápilo, že vidiečania za múrmi
paláca hladujú, ale jej na nich záležalo, a bola odhodlaná vyjadriť svoju mienku aspoň šatami v starých ascencionských farbách, keď už to inak nešlo.
Na túto myšlienku ju priviedli očarujúce dôvtipné hostiteľky, s ktorými ju teta Isabelle zoznámila v Paríži. Nosili červeno-bielo-modré šerpy, aby počas vojny za nezávislosť vyjadrili podporu americkým osadníkom. O pol roka nato sa Allegra vrátila na ostrov a prispôsobila ich zvyk tunajšej situácii. Zistila však, že jej rodáci neobľubujú ženy s vlastným názorom, najmä ak kritizujú rozhodnutia vládnucej triedy.
Inými slovami jej otca.
„Guvernér!“ ozval sa nadšený výkrik, len čo sa v sále zjavil muž večera.
Hostia zajasali, no Allegra stŕpla. Vedela, že otcovi sa jej šerpa nebude páčiť.
Na druhej strane, prečo by si mala robiť starosti? Otec si ju nikdy nevšímal.
„Salute, guvernér! Na ďalších pätnásť rokov!“ radovali sa hostia a dvíhali poháre na jeho počesť.
Guvernér Ottavio Monteverdi bol vyše päťdesiatročný muž stredného vzrastu s hnedými očami. Zdravie mu slúžilo, ale na staré kolená trochu pribral. Vždy pôsobil napäto, no desaťročia verejnej služby ho naučili uhladenému správaniu.
Zdržanlivým úklonom poďakoval všetkým gratulantom, kývol Allegre a napokon pozrel na Domenica.
„Blahoželám, pane.“ Jej nastávajúci podal ruku budúcemu svokrovi, ktorého mal jedného dňa nahradiť na poste guvernéra.
„Ďakujem, chlapče.“
„Ako sa ti páči oslava, otec?“ spýtala sa Allegra a nežne mu položila ruku na plece.
Guvernér okamžite zmeravel, preto sa pokorne odtiahla.
Po matkinej smrti ju deväť rokov vychovávala teta Isabelle v Paríži, kde boli prejavy náklonnosti na dennom poriadku, lenže teraz si musela zvyknúť, že jej otcovi sú nepríjemné.
Smutne premýšľala, ako ju tento nervózny sivovlasý cudzinec znepokojuje. Bol to poriadkumilovný, nanajvýš dôsledný človek, ktorého upokojovalo už len vedomie, že má dokonale uprataný stôl. Tešila sa, že sa vracia k jedinému rodičovi, čo jej ostal, ale jej radosť netrvala dlho. Otec sa jej stránil – pravdepodobne mu príliš pripomínala matku. Cítila, ako trpí, hoci o tom nikdy nehovoril. Chcela sa s ním zblížiť, preto mu usporiadala veľkolepú oslavu výročia nástupu do funkcie.
Napäto sa usmial, no len čo zbadal jej zeleno-čiernu šerpu, zbledol ako stena.
Allegra sa zapýrila, ale nemienila sa ospravedlňovať. Domenic sa vytratil, nechal ju čeliť otcovi osamote.
Guvernér ju schmatol za ruku a odtiahol nabok. „Okamžite choď do izby a zlož si to!“ zasyčal. „Dopekla, Allegra, povedal som ti, aby si tú maškarádu spálila! Keby si nebola moja dcéra, zavrel by som ťa do väzenia za buričstvo.“
„To nemyslíš vážne!“ zhrozila sa Allegra.
„Nemáš rozum? Tie povstalecké háby sú ako facka mne i celej Rade!“
„Nechcela som ťa uraziť,“ vyhlásila. Nechápala, prečo sa otec tak hnevá. „Iba som vyjadrila svoj názor. Na ten predsa mám právo, či nie? Alebo si zakázal aj to?“ Len čo to vyslovila, ľutovala, že nedržala jazyk za zubami.
Otec prižmúril hnedé oči. „Mám ťa poslať späť do Paríža?“
„Nie, pane,“ vyhŕkla upäto a sklopila zrak. „Môj domov je na Ascencione. Patrím sem.“
Povolil zovretie. „Kým si pod mojou strechou, budeš dodržiavať moje pravidlá. Nezabúdaj, že na Ascencione platia janovské zákony. Proti dobročinnosti nič nemám, ale v poslednom čase sa zahrávaš s otvorenou občianskou neposlušnosťou. Pomaly, ale isto s tebou strácam trpezlivosť. Teraz choď, prezleč sa a spáľ tú prekliatu handru!“
Po tých slovách sa odvrátil a v okamihu sa zmenil na príjemného hostiteľa. Allegra naňho zarazene zízala.
Do väzenia? divila sa, keď otec podišiel k ďalšej skupinke hostí a vymieňal si s nimi zdvorilostné poznámky. Neverím – to by predsa nespravil!
Domenic jej venoval samoľúby pohľad. Vravel som ti, čítala z jeho úsmevu.
Milan Buno, literárny publicista
