Žena na kolenách začala plakať. Z jej náreku sa dali zachytiť len útržky: „Milosť… ja ho milujem… nepáľte ma!“
Kat uchopil rúčku nástroja, vytiahol ho z koša a ukázal davu. Dalo sa rozoznať, že na jeho do červena rozžeravenom konci je znak, pripomínajúci veľké V.
Nad námestie sa vzniesli pridusené vzdychy, ku ktorým sa pridal ostrý hvizd prelietajúceho vtáka.
Jeden z pomocníkov roztrhol žene košeľu na pleci tak, aby sa obnažila časť chrbta okolo lopatky.
To je krátky úryvok z novej slovenskej historickej detektívky Biela pani levočská od Tiny Van der Holland. Tretí diel série Barok, temné vraždy v obliehanom meste začiatkom 18.storočia. S Tinou sme sa zhovárali o jej knihách, písaní, histórii….príjemné čítanie.
Zábava, aj kus histórie
Ahoj, Tina. 17. júna vyšla tvoja, v poradí tretia historická detektívka BIELA PANI LEVOČSKÁ. Zdá sa, že ti tento žáner vyhovuje…
Od malička ma priťahovali najmä dobrodružné romány, neskôr detektívky. Samozrejme, prečítala som aj more klasickej literatúry a v knižnici mám diela velikánov literatúry, ktoré nazývam trvalky. Začiatkom svojej tvorby som napísala päť románov, ktoré niektorí označili ako spoločenské, a väčšina čitateľov ako ženské. Riešila som v nich problémy bežných ľudí, zo súčasnosti. Čím som však staršia, tým viac ma lákajú dobrodružstvá a záhady, pretože podnecujú šedé bunky. Rada vymýšľam príbehy, čo držia v napätí, a mne pri písaní aj čitateľovi pri čítaní sprostredkujú zábavu plus čosi z histórie, ktorá je mojou veľkou záľubou. Tu však chcem poznamenať, že BIELA PANI LEVOČSKÁ nie je „len“ historickou detektívkou.
A čím teda je?
BIELA PANI LEVOČSKÁ je predovšetkým historický román, aj keď v ňom detektívka zaberá 340 strán z celkových 544. Biela pani alias Juliána Korponayová je jednou z hlavných postáv. Vstupuje do príbehu pozvoľna, má v ňom veľmi dôležité miesto, ale až záver patrí úplne jej.
Juliána alias Biela pani
Prečo sa vžilo označenie Juliány Korponayovej ako Bielej panej?
Stalo sa to jednoznačne zásluhou Móra Jókaiho. Sám spomína, že námet na knihu mu poskytol jeho priateľ, súdobý historik Koloman Thaly. Tento historik navštívil Levoču zo študijných dôvodov v druhej polovici 19. storočia, kde mu domáci porozprávali legendu o istej bielej panej, ktorá zradila mesto a pod rúškom noci ho vydala nepriateľom tak, že ich vpustila do mesta. Táto legenda bola však už v čase Jókaiho niekoľko storočí stará a spomínanými nepriateľmi mohli byť najskôr Tatári alebo Turci. Pána spisovateľa inšpiroval príbeh Juliány Korponayovej, ktorá sa v čase obliehania Levoče zdržiavala v meste, aj jej neskorší, treba uznať, veľmi dramatický osud, tak si legendu prispôsobil, a zradkyňa – Biela pani Korponayová – bola na svete.
Nebojíš sa, že čitatelia budú porovnávať slávne Jókaiovo dielo s tvojou knihou?
Táto možnosť tu určite je, ale nie, netrápi ma, pretože tieto dve knihy sú veľmi odlišné.
Po prvé: Jókaiho Levočská biela pani prvýkrát vyšla v roku 1885 a je napísaná v duchu romantizmu, ktorý vtedy v beletrii prevládal. Moja kniha je o 135 rokov mladšia a písala som ju súčasným štýlom.
Po druhé: Jókaiho román sa nesústreďuje na život v obliehanom meste, ja som ho popísala tak realisticky, ako som dokázala.
Po tretie: Môjmu románu dominuje detektívna zápletka, v ktorej zohrá svoju úlohu aj Juliána, a v Jókaiho diele nič také nenájdeme.
Po štvrté: K písaniu svojej knihy som prikročila až po dôkladnom preštudovaní najnovších historických zdrojov – týkajúcich sa tak obliehania Levoče, ako aj života Juliány Korponayovej –, ktoré Jókai vo svojej dobe pochopiteľne nemohol mať k dispozícii.
Po piate: Príbeh, ktorý ponúkam, je úplne odlišný od Jókaiovho, a to aj vďaka už spomínaným novým poznatkom historickej vedy. Okrem toho som za zdokumentovaným správaním Juliány hľadala hodnovernú motiváciu a napadla mi iná, než akú ponúkol Jókai. Možno aj preto, lebo som sa na pani Korponayovú pozerala ženskými očami a skúsenosťami. Pravda, motív jej konania je mojím dohadom a spisovateľskou licenciou, a je už len na čitateľoch, či ho aj oni uznajú za hodnoverný.
Príbeh o zradkyni
Nelákalo ťa skôr po Čiernej panej z Kežmarku napísať nejakú Bielu?
Čiastočne áno, priznávam, že som myslela na nejakú „pani“ vo forme ďalšej historickej detektívky. Obzerala som sa po nej, hľadala v historických materiáloch, ale neustále som narážala na Juliánu Korponayovú, akoby sa mi prihovárala: „Mohla by si ma už konečne zbaviť nálepky tej zradkyne?“ Keďže som aj sama pociťovala ako nespravodlivé, že Juliána je už vyše sto rokov vnímaná ako zradkyňa, rozhodla som sa pre príbeh s ňou ako hlavnou postavou.
Porozprávali sme sa o tom, v čom sa tvoja kniha líši od Jókaiovej. Má s ňou aj niečo spoločné?
Samozrejme. Predovšetkým máme spoločnú dvojicu hlavných hrdinov, a to baróna Štefana Andrássyho, ktorý ako Rákócziho generál velil vojsku v obliehanej Levoči, a Juliánu Korponayovú, ktorá sa v tom čase naozaj zdržiavala v Levoči. Ďalej je to postava Bartolomeja Alaudu, ktorý bol vtedy – s najväčšou pravdepodobnosťou – levočským richtárom. V oboch knihách sa vyskytuje aj viac historických postáv, šľachticov, vojakov, a aj dvorných úradníkov, ktorí nejakým spôsobom zasiahli do osudu Juliány Korponayovej. V mojej knihe ho však ovplyvnia iným spôsobom, hoci výsledok, koniec jej života, história napísala jednoznačne, a preto je rovnaký v oboch knihách.
7 mesiacov štúdia, až potom písanie
Ako sa ti kniha písala? Šlo to do tretice ako po masle?
Knihu som síce písala s veľkým záujmom a zanietením, ale dala mi poriadne zabrať. Je to zatiaľ moja najkomplikovanejšia kniha, pretože sa v nej vinú tri línie súčasne. Nosnou líniou je história, takže druhé, detektívne vlákno som doslova vplietala pomedzi skutočné udalosti. Treťou líniou knihy sú peripetie zo života Juliány Korponayovej, ktorej som popri prvej a druhej línii chcela tiež ponechať dostatok priestoru.
K písaniu som prikročila asi po sedemmesačnom štúdiu historických podkladov a knihu som písala tiež asi toľko. Napokon vznikol prvý, pomerne rozsiahly rukopis. Ľudia, ktorým verím, navrhovali z neho mnohé veci vypustiť, takže nakoniec som veľa škrtala, čo je náročnejšie, než by sa zdalo, pretože som musela dávať pozor, aby som nepresekla niektoré z vlákien.
Si s výsledkom spokojná?
Určite som knihu napísala najlepšie, ako som dokázala. Budem sa tešiť, ak s ňou budú spokojní aj čitatelia a prijmú ju s takým záujmom a zvedavosťou, aké popchli mňa, aby som sa s „bielou paňou“ lepšie zoznámila.
Obálka inšpirovaná obrazom?
Na obálke tvojej knihy je dáma v bielom, ktorej sa – len na zadnej strane – vlní okolo krku tmavočervený šál. Inšpirovala si sa najznámejším obrazom bielej panej? Lebo ten vznikol oveľa neskôr, skoro sto rokov po smrti Juliány Korponayovej a oblečenie postavy nezodpovedá tomu z rokov 1709-1710…
Tu je vhodné, aby sme si ujasnili časovú postupnosť. Legenda o bielej panej – zradkyni Levoče – vznikla v stredoveku. Originál obrazu, zobrazujúci bielu paniu v okamihu zrady, o ktorom sa teraz rozprávame, sa nachádza v muzeálnej expozícii levočskej radnice. Biely odev ženy a červený plášť či šál sú odkazom na dobu empíru alebo biedermayera. Tento obraz vznikol v prvej polovici 19. storočia, teda predtým, ako Mór Jókai napísal svoj román. (Podľa tohto vzoru vznikla aj legendárna podobizeň bielej panej, ktorú si nechali namaľovať na dvere altánku Probstnerovci, bohatí donátori Levoče.)
Je jasné, že na obraze nie je Juliána Korponayová, ona by si v rokoch 1709-1710, teda vo vrcholnej fáze baroka, nič také neobliekla. Lenže v mojom románe som autorovi obrazu stvorila dôvod, aby „bielu paniu“ namaľoval práve takúto. Tento „dôvod“ nebudem teraz prezrádzať, aby som čitateľom neskazila pôžitok z čítania. Zahĺbte sa do knihy a nechajte sa prekvapiť… ?