Predstavíme vám najšťastnejšieho človeka na zemi. Volá sa Eddie Jaku. Je to Nemec, Žid, ktorý bol vždy hrdý na svoju krajinu, ale všetko sa zmenilo v jeden deň, keď ho nacisti odvliekli do koncentračného tábora.
Napísal o tom knihu Najšťastnejší človek na zemi, ktorá vychádza vo vydavateľstve Ikar.
Pán Jaku má dnes 101 rokov, stále žije a stále si veľmi živo spomína na tie okamihy.
Eddie, dnes zomrieš!
Bol 9. november 1938, keď sa Eddie vrátil z internátnej školy, v ktorej päť rokov žil pod falošným menom, pretože bol Žid. Býval ďaleko od svojej rodiny ako sirota, aby získal vzdelanie. Žil pod obrovským tlakom a v strachu, že niekto zistí, že nie je Walter Schleiff, za ktorého sa vydával.
„Bol som vo veľkom nebezpečenstve. Tej noci som sa vrátil domov, ale moja rodina medzitým ušla a skrývala sa. Bol som sám. Ľahol som si do postele, môj pes blízko mňa. O piatej ráno, 10. novembra 1938 rozrazilo dvere nášho domu desať nacistov a to, čo mi spravili, sa vám hanbím povedať. Bolo to také strašné, že som si hovoril: ´Eddie, dnes zomrieš.´,“ spomína si na tie okamihy.
Eddie Jaku opisuje nasledujúcich 7 príšerných rokov. Veľmi autenticky a mrazivo píše o hrôzach, ktoré zažíval v Buchenwalde, neskôr v Osvienčime a nakoniec počas nacistického pochodu smrti. Prišiel vlastne o všetko, o svoju rodinu, priateľov, ale čo je nesmierne silné na tejto knihe, je jeho sľub samému sebe.
„Život je krásny, ak si ho takým urobíte. Máte to vo svojich rukách.“
Najšťastnejší človek na zemi
Zaprisahal sa, že každý deň sa bude usmievať, bude rozprávať o tých hrôzach, aby sme už neopakovali také chyby. Bude poukazovať na to, že vždy je nádej a že silu, lásku a skutočné šťastie možno nájsť aj v tých najtemnejších časoch. Že je jednoducho najšťastnejší človek na zemi. Nádherne to vyjadril vo svojom odkaze všetkým nám, ktorí sme podobné krutosti nezažili.
„Nemal som príležitosť rozlúčiť sa so svojou milovanou mamou. Chýba mi každučký deň môjho života. Ak môžete, prosím, choďte domov a povedzte vy svojej mame, ako veľmi ju ľúbite. Prosím, urobte to pre svojho, teraz už priateľa, Eddieho. Mal som šťastie, že sa mi podarilo ujsť z pochodu smrti a dlhé mesiace som sa sám ukrýval v lese, až kým ma nenašla americká armáda. No dnes tu stojím ako šťastný človek, ktorý sa teší zo života spolu s úžasnou manželkou a skvelou rodinou. Necítim nenávisť voči nikomu. Nenávisť je choroba, ktorá možno dokáže zničiť vášho nepriateľa, ale postupne zničí aj vás,“ dodáva Eddie Jaku.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:
Eddieho biografia Najšťastnejší človek na zemi vyšla v roku 2020, keď dovŕšil sto rokov. Je to silná výpoveď plná bolesti, no v konečnom dôsledku aj nádeje. Príbeh o tom, ako možno nájsť skutočné šťastie aj v tých najtemnejších časoch.
Kniha sa dostala do užšieho výberu nominácii v kategórii literatúra faktu na ocenenie Indie Book Awards 2021 pre výnimočné nezávislé knihy.
Eddie Jaku
Je držiteľ medaily Radu Austrálie (OAM). Narodil sa v Nemecku roku 1920 ako Abraham Jakubowicz. Počas druhej svetovej vojny ho väznili v koncentračných táboroch Buchenwald a Auschwitz. V roku 1945 ho s ostatnými väzňami poslali na pochod smrti, ale podarilo sa mu utiecť a spojeneckí vojaci ho zachránili. V roku 1950 sa s rodinou odsťahoval do Austrálie, kde žije dodnes. Eddie pracuje ako dobrovoľník pre Židovské múzeum v Sydney už od jeho otvorenia v roku 1992. S manželkou Flore žije už sedemdesiatštyri rokov. Majú dvoch synov, vnúčatá i pravnúčatá. V roku 2020 Eddie Jaku oslávil sté narodeniny.
Prečítajte si úryvok z knihy:
O piatej ráno som sa zobudil na to, že ktosi vykopol dvere. Do domu vtrhli desiati nacisti, schmatli ma a vytiahli z postele. Prisahám, že ma zbili do polomŕtva. Pyžamo som mal zmáčané krvou. Jeden z nich mi bajonetom odtrhol rukáv a začal mi ryť do ruky hákový kríž. Hneď naňho skočila moja malá Lulu. Neviem, či ho uhryzla alebo len vystrašila, ale nacista ma pustil a bajonetom na konci pušky dobodal a zabil moju úbohú malú sučku. Pritom ziapal: „Ein juden hund!“ Židovský pes.
Pomyslel som si: Eddie, toto je tvoj posledný deň. Dnes zomrieš.
Neprišli však, aby ma zabili, jedine aby ma zbili a ponížili. Po prvom útoku ma vyvliekli na ulicu a prinútili ma pozerať sa na ničenie nášho dvestoročného domu, v ktorom vyrastali generácie mojej rodiny. V tej chvíli som stratil dôstojnosť, slobodu a vieru v ľudskosť. Prišiel som o všetko, pre čo som žil. Moju existenciu zredukovali z človeka na nič.
Táto noc zostala neslávne známa ako Kristallnacht, Krištáľová noc, podľa úlomkov skla, čo sa váľali po uliciach z rozbitých výkladov a okien židovských obchodov, domovov a synagóg, ktoré plienili a ničili hnedé košele, nacistická polovojenská zložka. Nemecké úrady neurobili nič, aby skazu zastavili.
V tú noc páchali civilizovaní Nemci zverstvá po celom Lipsku, po celej krajine. Spustošili, vypálili alebo inak zničili takmer každý židovský dom a podnik v meste, aj naše synagógy. A našich ľudí.
Obrátili sa proti nám nielen nacistickí vojaci a fašistickí gauneri. K násilnostiam a rabovaniu sa pridali aj bežní občania, naši priatelia a susedia, ktorých som poznal od narodenia, a moji rodičia dávno predtým. Len čo masy skončili s ničením majetku, pochytali Židov a hodili ich do rieky, na ktorej som sa ako dieťa korčuľoval. Bolo medzi nimi veľa malých detí. Na rieke sa nachádzal tenký ľad a voda bola mrazivá. Muži a ženy, s ktorými som vyrastal, stáli na brehoch rieky, odpľúvali si a smiali sa ľuďom, čo zápasili o život.
„Postrieľajte ich!“ kričali. „Zastreľte tých židovských psov!“
Čo sa porobilo mojim nemeckým priateľom, že sa z nich stali vrahovia? Ako možno urobiť z kamarátov nepriateľov, vyvolať takú nenávisť? Kam sa podelo Nemecko, na ktoré som bol taký hrdý, že som jeho súčasťou, krajina, kde som sa narodil, zem mojich predkov? Jeden deň sme boli priatelia, susedia, kolegovia a na druhý deň nám oznámili, že sme zaprisahaní nepriatelia.
Neraz myslím na tých Nemcov, ktorí sa tešili z našej bolesti, a chcem sa ich opýtať: Máte dušu? Máte srdce? Bolo to šialenstvo v pravom zmysle slova. Inak civilizovaní ľudia stratili akúkoľvek schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom. Dopustili sa strašných zverstiev a čo je horšie, zabávali sa na tom. Mysleli si, že robia správnu vec. A dokonca aj tí, ktorí neklamali samých seba, že Židia sú nepriatelia, nespravili nič, aby zastavili masy.
Keby sa počas Krištáľovej noci postavilo dosť ľudí a povedalo: Dosť! Čo to robíte? Čo je s vami?, dejiny by sa uberali iným smerom. Ale neurobili to. Vydesili sa. Boli slabí. A v zajatí svojej slabosti sa nechali vmanipulovať do nenávisti.
Napokon ma naložili na nákladné auto, na tvári sa mi miesili krv a slzy. Vtedy som prestal byť hrdý, že som Nemec. Nikdy viac.
Milan Buno, knižný publicista