Komunisti dávali slovám vždy opačný obsah.
Normalizácia. Dočasný pobyt. Ľudová demokracia. Vstup spriatelených armád. Revolučné odborové hnutie. Reálny socializmus. Socializmus. Komunizmus. Mier.
Mám dojem, že pravý, pôvodný obsah si udržalo len slovo HOVNO.
„Papier na rozdiel od sliepky znesie všetko,“ píše Milan Lasica v nádhernej, vtipno-smutnej knihe V krátkosti, ktorú ilustroval Marek Ormandík. Na knihe začali pracovať už na jar 2021, no majster Lasica sa jej, žiaľ, nedožil. Nejde teda o nejakú knihu z jeho pozostalosti, ako sa niektorí domnievali.
V krátkosti
V krátkosti sú denníkové zápisky Milana Lasicu z rokov 2009 až 2015. Presné datovanie ani rozdelenie udalostí na nové a spomienkové nepokladal autor za dôležité. Dôležité sú len tie, ktoré zostali, lebo ukazujú jeho svet.
Vznikol tak zápisník, denník rôznych poznámok, úvah a krátkych postrehov, ktoré prekvapujú, prinútia zamyslieť sa, potešia čitateľskú dušu. Ide o múdry denník nesmierne rozhľadeného človeka, ktorý vedel s eleganciou presne vystihnúť jadro veci. Pomenovať nepomenovateľné a opísať neopísateľné. Niektoré jeho frázy a vety by sa dali vytesávať do kameňa…
No a k týmto poznámkam pribudli ilustrácie. Keď na jeseň roku 2020 zatelefonoval Milan Lasica výtvarníkovi Marekovi Ormandíkovi, či by neilustroval jeho denník, netušil, že jeho priateľ má skicár s kresbami, ktorý má podobný charakter. Každý deň od vypuknutia pandémie si doň nakreslil jeden obrázok.
Oba denníky, obrazový aj textový, ukazujú svet dvoch tvorcov tak, ako sme ich doteraz nepoznali. Nesmierne oddychová kniha, ktorá je však inšpirujúca…a zároveň nám nastavuje zrkadlo. Najmä životnou múdrosťou, ktorú Milan Lasica dokázal pretaviť do slov.
Prečítajte si úryvok z knihy V krátkosti:
3. JANUÁR 2009
Zaumienil som si nemožné. Že tohto roku si každý deň niečo zapíšem. Čo si pamätám. Takže vlastne denník trochu so spätnou platnosťou. Dva razy som sa o denník pokúšal. Raz, keď som mal asi osemnásť. Vydržal som pár dní. Druhý raz, keď som mal štyridsaťšesť. Tiež to netrvalo dlho. Ale ten druhý sa, myslím, zachoval.
Niekde ho mám. Len si musím spomenúť kde. Takže teraz by som to chcel dohnať. Nemám nijaký plán. Len si každý deň niečo zapísať.
Ak mi niečo napadne. A ak mi nenapadne, tak si to zapíšem tiež. Tak nejako vznikajú denníky. Raz dávno sme s Julom vymysleli postavu človeka, ktorý nič nezažil. Napriek tomu považoval za dôležité zaznamenávať to. Vyzeralo to asi takto: Pondelok – ráno som vstal, umyl som si zuby, obliekol som sa a išiel som do mesta. Nikoho som nestretol, len som sa tak potuloval a podvečer som sa vrátil domov.
Chvíľu som sedel v kresle len tak, čakal som, či niekto nezavolá, ale nezavolal nikto. Tak som išiel spať. Utorok – tak ako včera, nič zvláštne sa neprihodilo. Idem spať. Streda – zase nič, možno zajtra. Štvrtok – už sa zdalo, že niečo bude, ale nakoniec z toho nebolo nič. Piatok – dopoludnia zazvonil telefón, utekal som k nemu, bol to omyl. Sobota – zazvonila suseda, že či nemám hladkú múku. Nemal som. Nedeľa – konečne voľno.
16. FEBRUÁR 2009
Mám nový mobil. Nielenže má viac funkcií, ako mal voľakedy Brežnev, ale má ich viac ako ten, čo som mal predtým. A už na tom predošlom som používal len malú menšinu z tých funkcií, čo mal. Takže na tomto novom ich budem používať ešte menej. Namieste je otázka – načo sú mi tie nepoužívané funkcie, keď si celkom vystačím s tým málom, čo používam? Odpoveď – čo keby si niekedy tie nepoužívané funkcie potreboval a začal ich používať? Takže ide o pocit, že mám niečo, čo nepotrebujem, lenže človek nikdy nevie… Ale v hlave mi vŕta – a čo keby som vôbec nepoužíval mobil? Priznám sa, po desiatich rokoch, čo ho mám, si to už ani neviem predstaviť.
