Cisárovná Sissi.
Bola to neuveriteľne zložitá osobnosť, ktorá však žila vo fascinujúcom okamihu histórie. A jej príbeh – v niektorých ohľadoch veľmi blízky, v iných celkom cudzí – sa odohrával na veľmi epickom pozadí. So sprievodným glancom habsburgovského dvora a za veľkého ruchu rakúsko-uhorskej ríše.
„Očarila ma rovnako ako všetkých ostatných,“ priznáva Allison Patakiová, autorka novinky Sissi – náhodná cisárovná.
Je to príbeh plný historických detailov a očarujúcich postáv, vďaka čomu ponúka úchvatný pohľad na jeden z najfascinujúcejších panovníckych rodov v histórii. Vrhá tiež nové svetlo na oslnivú habsburskú ríšu a jej očarujúcu a milovanú cisárovnú.
Píše sa rok 1853 a Habsburgovci sú najmocnejší panovnícky rod v Európe. Ich ríša sa rozprestiera od ruských hraníc na východe po Taliansko na západe, od Nemecka na severe až po Balkán na juhu. Cisár František Jozef je mladý, bohatý a je najvyšší čas, aby si našiel manželku. Vďaka dobrému výzoru, šarmu a v neposlednom rade oslnivej ríši nemal núdzu o mladé dámy, ktoré túžili vydať sa zaňho…
Pätnásťročná bavorská vojvodkyňa Alžbeta – Sissi, cestuje na habsburgovský dvor so staršou sestrou Helenou, ktorú zasnúbili s mladým cisárom. Krátko po príchode na dvor sa Sissi ocitne pred nečakanou dilemou: nechtiac sa zaľúbi do sestrinho ženícha a získa si jeho srdce. František Jozef odstúpi od pôvodnej ponuky k sobášu a pred všetkými vyjadrí svoj úmysel vziať si za ženu Sissi.
Sissi sa ocitne na najzradnejšom cisárskom dvore v Európe. V snahe udržať si cisárovu lásku získať si ľud a celý svet, obracia naruby zaužívané politické a rodinné vzťahy a väzby.
Vypočujte si AUDIO úryvok. Z knihy číta Lucia Vráblicová:
Allison Patakiová je americká spisovateľka, dcéra bývalého guvernéra štátu New York a kandidáta na prezidenta Spojených štátov z roku 2016 Georgea E. Patakiho. Pôsobila ako novinárka a na konte má viacero úspešných kníh ako The traitorʼs wife (Zradcova žena), Accidental Empress (Sissi – náhodná cisárovná) a Sisi: empress on her own (Sissi: sama sebe pánom).
Jej knihy preložili do vyše tucta jazykov. Je členkou The Historical Novel Society.
Allison Patakiová oslovila pri práci na knihe historikov, životopiscov, kurátorov. Preštudovala nespočetné množstvo historických záznamov a písomností o Sissi, ktoré sú také komplexné, že Allison mala naozaj dostatok faktov, dátumov, postáv, klebiet a správ, z ktorých si mohla vyberať materiál pre tento historický román, ako sama povedala.
„Sissi zostáva aj po stáročiach taká, aká bola počas života: príťažlivá, neuchopiteľná, mätúca, nekonečne očarujúca,“ hovorí autorka Allison Patakiová. „Bola to osobnosť, o ktorej vznikali mýty už počas jej života. Ak majú najjednoduchšie príbehy vždy aspoň dve stránky, predstavte si, koľko stránok mal taký bohatý a dôležitý príbeh, akým bol život Alžbety, cisárovnej rakúsko-uhorskej ríše.“
Začítajte sa do novinky Sissi – náhodná cisárovná:
ZÁMOK POSSENHOFEN, BAVORSKO
JÚL 1853
Sissi sa krčila za hustým krovím a opatrne ponadeň vykúkala. Jastrila očami, nohy pripravené vyskočiť, srdce jej pumpovalo krv do žíl, akoby bežala opreteky.
„Ukážte sa, zbabelkyne!“
Vtedy zbadala, že krížom cez lúku k nim kráča postava, tmavá silueta na pozadí s bielym zámkom s cimburím a tmavomodrou oblohou. Opäť sa prikrčila, aby ju nebolo vidieť. Brat Karl ju ešte nenašiel, nazlostene pritiahol koňovi uzdu, akoby chcel zvieraťu pripomenúť autoritu, ktorú jeho sestry tak nehanebne nerešpektovali.
Sissi sledovala Karla a pohŕdala ním ešte väčšmi. Dovtípila sa, čo si asi namýšľa: keď zvieral opraty, predstavoval si, že je germánsky bojovník na žrebcovi, pripravený vyraziť proti Maďarom a Poliakom a odniesť si z bojiska slávu.
„Karl Milostivý, vojvoda bavorský, vás žiada, aby ste sa vzdali a predstúpili pred svojho pána!“ Jeho slová doľahli až k Sissi, pričom pohľadom márne sliedil po lese. „Pobozkajte mi prsteň a dám vám milosť – väčšiu milosť, než si zaslúžite. No ak sa budete naďalej skrývať, budem vás musieť odtiaľ vyprášiť. A potom oľutujete, že ste sa nevzdali!“ Kôň hrabal kopytom, bol nepokojný, keď Karl tak ťahal uzdu.
Sissi sa už zunovalo byť štvanou korisťou. Nebolo to spravodlivé; keby mala šancu osedlať svojho Bummerla, naháňala by Karla až po hranice Bavorska – dobre to vedel. Nečakala však, že sa bude musieť brániť pred bratom, keď sa išli so sestrou Helenou prejsť na zalesnený breh jazera, aby natrhali kvety.
„Sissi, mali by sme sa vzdať.“ Helena sa krčila vedľa nej, v ostrých, vážnych črtách sa jej zračil ustarostený výraz. „Počula si ho. Inak nám zavarí.“
„Nezmysel.“
Trinásťročný Karl bol o dva roky mladší od Sissi, no bol raz taký veľký, telo mu zmohutnelo od dospievania, piva a pečených klobás. Hoci nebola taká statná ako on, vedela nad ním zvíťaziť dôvtipom.
„Ukážeme Karlovi Milostivému, aký obávaný nepriateľ je v skutočnosti.“ Kývla hlavou sestre a vzala do ruky studený, hladký kameň. Helena zafňukala.
„Nech je teda po vašom,“ hulákal Karl z opačného konca lúky. „Zvolili ste si osud. A tým osudom je – bolesť!“ Zaboril kožené čižmy koňovi do bokov. Zviera zaerdžalo a Sissi cítila, ako sa pod ňou rozochvela zem.
„Teraz máme naozaj po chlebe.“ Helena chodila v ich skrýši sem a tam ako ranené zviera, dupot kopýt bol čoraz hlasnejší.
„Pst,“ tíšila Sissi staršiu sestru. Ach, ako len túžila sedieť na Bummerlovi! „Keď poviem ‚bež‘, tak bež. Rozumieš?“
„Kam? Rovno do jazera?“
„Nie,“ pokrútila Sissi hlavou. „Opačným smerom. Krížom cez lúku domov.“
„Ku Karlovi?“
„Ver mi, Néné, dobre?“ Po chvíľke Helena zdráhavo prikývla. Sissi zase vystrčila hlavu sponad krovia a uvidela, že ich brat už precválal takmer celú lúku. Blížil sa k lesu, kde sa skrývali, oči mal prižmúrené na štrbinky a pozorne si prezeral kroviny. Ich skrýšu však ešte neobjavil. Zdvihla ruku s kameňom a zacielila. Dupot kopýt už znel ako kanonáda, Karl sa hnal k nim. Sissi trpezlivo vyčkávala, nechala ho prísť ešte bližšie. Keď už bol na dosah, čo najpresnejšie hodila kameň.
„Au!“ zjačal Karl od bolesti, zastavil koňa, skĺzol zo sedla a zvalil sa na zem. Podľa pramienka krvi, čo mu stekal z nosa, Sissi poznala, že trafila.
Bolo treba využiť príležitosť. „Helena, bež!“ prikázala a postrčila sestru z prikrčenej polohy. Vyštartovala k domu na opačnej strane lúky.
„Hej, ty striga!“ skríkol na ňu Karl, keď bežala okolo, no zostal ležať doluznačky na zemi, ochromený útokom.
Sissi uháňala cez lúku k veľkej budove a srdce sa jej vznášalo v opojnom okamihu víťazstva. Nohy ju možno neniesli tak rýchlo ako Bummerl, mala ich však silné a pružné po rokoch chodenia po horách, plávania v jazere a hopsania po poliach, keď hľadala kvety a drobné zvieratá. Stačili na to, aby ju dopravili do bezpečia.
Obzrela sa ponad plece, aby sa ubezpečila, či ju Helena nasleduje. „Pridaj!“ zvolala, schmatla staršiu sestru za ruku a nútila ju držať tempo. Okrem rodičov mali iba málo spoločného. Helena mala prevahu v dome: učila sa jazyky, čítala filozofov, plietla alebo ticho písala v tienistom kúte pri ohni. Vždy, keď boli vonku, vedenia sa ujímala Sissi.
Ešte niekoľko krokov a ruka v ruke opustili lúku. Dychčiaca Sissi prefrčala okolo vystrašeného sluhu a vletela do vstupnej haly, Helena tesne za ňou. Cez mrežované okno Sissi videla, že brat znovu vysadol na koňa a klusal od jazera k zámku.
„Ocko!“ zvolala a vbehla do veľkého salóna. „Vďakabohu, že si tu!“
Nehybná postava vojvodu Maximiliána ležala vo veľkom čalúnenom kresle v rohu tmavej miestnosti. Pri nohách, vedľa zablatených čižiem, mu chrápali dva poľovnícke psy, aj ony mali laby špinavé od blata. Keď dievča vbehlo dnu, apaticky zdvihli ťažké hlavy, no vojvoda chrápal ďalej. V zabudnutej fajke, ktorú mal položenú v lone, horel tabak, vyšiel z nej obláčik dymu.
„Ocko, zobuď sa.“ Sissi vzala horúcu fajku, skôr než mu vypáli dieru do vlnených nohavíc, a položila ju na stolík. „Vstaň, prosím!“ Vojvoda poslednýkrát zachrápal a vynoril sa z hlbokého spánku. Z dychu mu bolo cítiť kyslastý pach piva.
„Ocko, Karl nás naháňa, Néné a mňa. Prosím, preber sa.“
„Čo sa deje?“ Vojvoda si šúchal oči s ovisnutými viečkami a podliate krvou.
Sissi začula, ako Karl vonku vyštekol na vystrašených sluhov: „Kam išli?“ Vchodové dvere sa otvorili a vošiel do sály, ťažko dupotal čižmami po kamennej dlážke.
„Ach, Sissi.“ Vojvoda Maximilián sa pohniezdil v kresle, hľadel na ňu skleným pohľadom. Oči mal rovnakej medovej farby ako ona, ibaže v to popoludnie mu nežiarili. „Prišla si práve včas. Učil som sa novú pesničku.“ Ospanlivo sa uškrnul na milovanú dcéru, zdvihol ukazovák a zanôtil rezký roľnícky popevok. „Ale čo ostatní, odišli? Pobrali sa už domov?“ Otupene sa poobzeral.
Sissi zvesila plecia, keď pred salónom začula Karlove kroky. „Ocko, prosím…“
„Ty malá potvora, tentoraz to schytáš.“ Brat sa objavil vo dverách. Rana mu už prestala krvácať, no od nosa sa k perám ťahala zaschnutá krivá červená čiara. „Hodila si mi kameň do tváre.“
Sissi sa vystrela a obrátila sa od otca k bratovi. „Zaslúžil si si to.“
Helena skrivila tvár. „Ocko, prosím.“ Ich otec však civel do prskajúcich plameňov v kozube, prázdny krígeľ nakláňal k perám a usiloval sa vycediť posledné kvapky.
„Sissi, čo urobíme?“ Helena cúvala preč od Karla. Sissi zanadávala popod nos, zdanlivé víťazstvo sa zjavne menilo na porážku. Mala dať na sestrine prosby a uchlácholiť Karla; jej neskrotná pýcha ich doviedla až sem.
„Naučím vás poslúchať, vy falošné potvory!“ Karl vycítil slabosť a skočil k Helene.
„Nechaj ju!“ Sissi zovrela ruky do pästí, odhodlaná uštedriť mu úder, po ktorom nepochybne dostane bitku ona. Zažmúrila oči, takže nevidela postavu, ktorá sa objavila vo dverách.
„Tu ste.“ Vojvodkyňa Ludovika vošla do salóna. Mala husté hnedé lokne a impozantnú postavu, odetú v čiernom hodvábe s krinolínou vystuženou obručami. Karl sa pri pohľade na matku okamžite stiahol do tieňa v kúte. „Dobre, že ste tu všetci.“ Vojvodkyňa dvomi rýchlymi krokmi prešla cez miestnosť a myknutím odtiahla závesy, z ktorých sa vzniesol oblak prachu. „Helena, Alžbeta, všade som vás hľadala.“
„Mama!“ Sissi sa rozbehla k matke a vrhla sa na jej vysokú, štíhlu postavu. Zažmúrila oči, od úľavy sa jej točila hlava.
„Dievčatko moje. Čo sa…“ Vojvodkyňa sa však zarazila, keď pohľadom prešla z dcéry na odpočívajúceho manžela a na veľké tmavé blatové škvrny na koberci. „Pozrite na to blato!“ Vzdychla si, pri každom podráždenom nádychu sa jej dvíhali a potom klesali plecia. „Sluhovia budú musieť zase vyčistiť koberec.“ Vzápätí si zašomrala popod nos: „A budem im musieť prikázať, aby to tu zbavili prachu. A treba zašiť záves. A nesmiem sa zabudnúť spýtať, ako nesú sliepky…“ Znovu vzdychla a ešte raz mykla roztrhaným závesom. Na rozdiel od manžela, ktorý sa iba zriedkakedy staral o spravovanie domácnosti či o ponosy miestnych sedliakov – a rozhodne nie o to, čo trápilo jeho deti –, mala Ludovika stále priveľa úloh a primálo času na to, aby ich urobila.
Milan Buno, literárny publicista