Vychutnajte si dobrodružnú cestu za láskou. A hoci chvíľami stratíte posledné kúsky nádeje, že to pravé zaľúbenie naozaj existuje, nevzdávajte sa. Jana Pronská síce vystavila svoju hrdinku ťažkým skúškam, potrápila ju, no práve to na jej príbehoch milujeme: cítime totiž, že žijeme a dokážeme dostať zo seba to najlepšie.
Janka napísala už 18 kníh a mnohé z nich sa stihli vypredať. Aj preto vydavateľstvo Slovenský spisovateľ prichádza s desiatou knihou v novom vydaní. Príbeh Verenica si zamilovali desaťtisíce čitateliek na celom Slovensku. Vzrušujúci príbeh lásky, ktorý sa odohráva na stredovekom Slovensku.
„To je Imrichova snúbenica?“ neveriacky zdvihol obočie kráľ. „Nuž, ak ho ani táto deva nepreberie k životu, tak je nadobro stratený! Je naozaj nádherná. Netušil som, že na severe v horách máme poschovávané takéto krásavice.“
Šľachtickej dcére Juliane Brezovickej osud nenadelil šťastné detstvo. Matka jej zomrela pri pôrode a otec na ňu kvôli tomu zanevrel. Vychováva ju stará bylinkárka, ktorá ju chráni pred krutou kastelánkou. Keď jedného dňa zavíta do pevnosti Hamborek Imrich Tárcai, mladý syn grófa z Kamenice, aby sa z poverenia kráľa stal Julianiným snúbencom a poručníkom, jej život sa od základu zmení – z nechceného dieťaťa je dedička Hamborka a Imrichova verenica.
Z Juliany vyrastie krásna mladá žena, no na svojho snúbenca márne čaká celých päť rokov. Keď už prestáva dúfať, že sa s ním stretne, dostane pozvanie na kráľovský dvor. Ibaže v Budíne ju nečaká hrdina z jej detstva, ale zhýralý pijan a záletník.
Zdrvená Juliana požiada kráľa, aby zrušil ich zasnúbenie. Je však všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá? Je Imrich naozaj tým, za koho ho všetci pokladajú? Dramatické udalosti, hrozba moru pustošiaceho krajinu a všadeprítomná smrť preveria odvahu a česť každého človeka. Nájdu Imrich s Julianou opäť cestu k sebe a dajú šancu láske, ktorú skrývajú v srdci?
Jana Pronská opäť napísala nádherný fiktívny príbeh postavený na reálnych základoch. „Brezovickí šľachtici mali na Slovensku veľmi významné postavenie v období svojho rozkvetu. Hamborek – malá pevnosť v ich vlastníctve ešte existovala v 15 storočí, kým zanikla úplne a nenávratne,“ približuje autorka.
Začítajte sa do knihy Jany Pronskej Verenica:
Imrich celý čas svoju snúbenicu nespustil z očí. Neustále priťahovala jeho pohľad a on nechápal, ako je možné, že sa tak veľmi zmenila. Keď ju pred rokmi spoznal, bola ešte len dieťa, so sinkami na tvári a stopami po týraní na útlom tele. Nemohol uveriť, že je to ona. Bola iná, prekrásna, sebavedomá, smutná.
Iba jej zelené oči sa nezmenili. Boli jasné, žiarivé a plné vzdoru. Dnes sa takto dívala naňho. Iba na maličkú chvíľočku, keď ju požiadal o tanec, mal pocit, že je opäť jej hrdinom. A pre ten krátky záblesk v jej očiach chcel veriť, že ešte má nádej.
Keď Julianu zastavilo kráľovnino páža, chvatne vystúpil z kola tancujúcich dvoranov a snažil sa ju dobehnúť, aby ju varoval. Keď sa do niečoho vložila Alžbeta, väčšinou hrozili problémy. Spoliehať sa na kráľovnino dobré srdce bolo rovnako pochabé, ako chcieť zachytiť do dlaní padajúcu hviezdu.
Do cesty mu náhle vošla Barbora a zdrapila ho za ruku. „Správaš sa ako hlupák!“
„Barbora, pripomínaš mi hada. Krútiš sa, ako sa ti to hodí, a keď si v ohrození, hryzieš!“
„Daj si pozor, Imrich, hadí jed je nebezpečný! Si môj!“
Imrich sa najprv schuti zasmial, no vzápätí zvážnel. Díval sa na svoju milenku, ktorej chladná krása nemala jedinú chybičku. No srdce sa mu ani nezachvelo. Necítil vôbec nič, ani nenávisť, tobôž nie priateľstvo, ba dokonca ani náznak vzrušenia. Nechápal, ako s ňou mohol zase skončiť v posteli, keď mu je úplne ľahostajná. Určite v tom boli tie odporné odvary. Keby sa nemusel stýkať s jej švagrom Albertom Podmanickým, už dávno by sa bol s ňou porátal.
Oproti nej bola jeho snúbenica nevinná a neskúsená, a predsa mal pocit, že mu pri jedinom jej pohľade vyskočí srdce z hrude.
„Si bosorka, Barbora!“ precedil cez zuby Imrich, no Barbora sa len zasmiala.
„To mi hovoríš zakaždým, Tárcai, a predsa si vždy skončil v mojej posteli. Veď uvažuj, šušká sa, že tá chudera chce dosiahnuť zrušenie vášho zasnúbenia…“
„Klameš!“ vyštekol podráždene.
„Mne si sľúbil manželstvo, Imrich, a ja sa postarám, aby si skôr či neskôr svoje slovo dodržal!“
„Bol som spitý do nemoty, že si to nepamätám?“
„Hej, ale to nie je dôležité… Dôležité je, že mám na to svedkov!“
„Si hnusná intrigánka, Barbora… Prečo si, dočerta, nenájdeš inú obeť? Obzri sa vôkol, ak by si chcela, mohla by si…“
„Ale ja chcem teba, Imrich. My dvaja sme dokonalá dvojica… ja som potvora a ty… vierolomník!“ povedala pokojne, dobre vediac, že trafila do čierneho.
Imrich od nej zhnusene odstúpil.
„Len ja viem, Imrich, čo ťaží tvoju čiernu dušu, a ver, že to vytiahnem na svetlo božie, ak mi nedáš svoje meno!“
„To neurobím! Nemáš nič, čím by si ma prinútila!“
„Si si istý, Imrich?“
„Nenávidím ťa!“
„Nemôžeš utiecť pred svojou minulosťou, a ja som jej súčasťou! Priprav sa na to, že ak nezmeníš názor, skončíš v tej najhoršej kobke, bez cti a mena svojho otca, ktoré si tak nehanebne pošpinil… Si úbožiak! Slintáš nad tou vidiečankou, až to kole oči!“ smiala sa, ale nebol to pekný smiech.
„Bodaj by si sa prepadla do horúcich pekiel, Barbora! Budem preklínať každú minútu odo dňa, keď som ťa stretol… Ak sa opovážiš priblížiť k Juliane, prisahám, že to oľutuješ! Daj od nej ruky preč!“ povedal ostro a odpoveďou mu bol iba britký pohľad.
Starý gróf ich namosúrene sledoval z diaľky, no niečo sa mu nezdalo. A keď po Barborinom odchode Imrich zostal stáť bledý a zamyslený, zaumienil si, že sa čo najskôr musí dozvedieť, čo sa deje s jeho jediným synom. Práve sa zhováral s Mikulášom Séčim, županom Spišskej i Šarišskej stolice a otcom rovnako nehodného syna Zoltána, ktorý bol Imrichovým priateľom. Obaja trápili svojich otcov zhýralým životom.
Séči mu potvrdil nedobré chýry o rýchlo sa šíriacej epidémii z prímoria. Mor – čierna smrť, najhoršia choroba, aká môže ľudstvo postihnúť – sa blížil k Budínu.
Pre Tárcaia však bol teraz dôležitejší jeho syn.
„Počúvaj ma, Juraj, neber moje slová na ľahkú váhu a vráťte sa domov…“
„Keby to záviselo odo mňa, vôbec tu nie som!“
Mikuláš Séči ho potľapkal po pleciach a ukázal na Imricha: „Robí ti rovnaké starosti ako mne Zoltán. Ožeň ho a nepusť naspäť na dvor. Vybral si mu dobrú ženu, je mladá, bohatá a navyše krásna. Mal by sa ňou pýšiť ako páv a ukončiť milenecké pletky…“
„Moja reč, Mikuláš, no sám dobre vieš, akí sú mladí tvrdohlaví.“
„To mi hovor! Len čo sa Zoltán ukáže, dám ho v reťaziach odviezť na Spiš a ožením ho! Už som sa rozhodol, niet na čo čakať.“
Juraj sa usmial. Veľmi dobre chápal Mikulášov postoj. Ich synovia akoby sa celkom zbláznili, ignorovali všetky rady, vysmievali sa zákonom, no kráľ im ich výstrelky nevedno prečo toleroval.
Mikuláš Séči bol Tárcaiov starý priateľ, s ktorým ho okrem nepodareného syna spájala i spoločná minulosť. Juraj Tárcai nemal politické ambície, radšej sa zdržiaval na svojom panstve a zveľaďoval ho, zatiaľ čo Mikuláš postupoval v rebríčku hodnostárov hornouhorských žúp a vravelo sa, že poškuľuje aj po úrade palatína.
„Ako som povedal, Juraj, ber rodinu a choďte odtiaľto! Hovorí sa, že aj kráľ čoskoro odíde na sever, pliaga sa blíži. Panstvá v horách sú najbezpečnejšie!“ varoval ho ešte raz Mikuláš a podal mu pravicu.
„Neboj sa, Mikuláš, len čo kňaz posvätí manželský sľub môjho syna a panny Juliany, odídem a viac sa sem nevrátim.“
„To by bola škoda, Juraj…“
„Pre mňa nie!“ Gróf Tárcai ukončil rozhovor práve vo chvíli, keď do dvorany vstúpila Juliana a rozbehla sa rovno k nemu.
„Kráľovná matka mi sľúbila pomoc! Požiadala som o zrušenie záväzku,“ povedala rýchlo a Juraj si len vzdychol. Keď vrhol pohľad na miesto, kde stál jeho syn, už tam nik nebol. Sklamane sa otočil k mladej žene a ponúkol jej rameno. Musím niečo urobiť, vravel si v duchu, aj keby som mal Imricha zobudiť uprostred noci.
Milan Buno, knižný publicista
