Láska, rodina a kvapka detektívky – to je v skratke príbeh, do ktorého sa vnoríte od prvých strán.
Na prvý pohľad príbeh jednej ženy, jedného života, v ktorom sa však ako nitky zbiehajú ďalšie životy a osudy. Hlboko ľudský príbeh od Kataríny Gillerovej, ktorá doteraz napísala sedemnásť románov. Ten desiaty mal názov Cudzie spálne a teraz vychádza v novom vydaní s vynovenou obálkou.
Hlavná hrdinka 26-ročná Radka pracuje v realitnej kancelárii a vďaka svojej práci sa vžíva do osudov rodín, ktoré sa snažia vyriešiť svoj bytový problém. Ani ona to nemala v živote ľahké, keďže v útlom detstve stratila mamu a vyrastala iba s otcom, ktorý často striedal partnerky.
Keď jej šéf zverí dôležitú zákazku – predaj krásnej starej vily – Radka má pocit, že všetko sa konečne mení k lepšiemu. Udalosti okolo predaja vily však jej život zamotajú oveľa väčšmi, ako by si vedela predstaviť…
Cudzie spálne je pútavý príbeh, v ktorom sa prelína súčasnosť s minulosťou. Práve tá minulosť niekedy veľmi výrazne ovplyvňuje náš terajší život, hoci si to spočiatku nepripúšťame, možno neuvedomujeme.
Gillerová namiešala osvedčené ingrediencie – lásku, priateľstvo, rodinné vzťahy, ale okorenila to aj kriminálnou zápletkou, ktorá vás chytí a núti čítať ďalej.
„Moje knihy sú príbehmi zo života, skôr spoločenské, vzťahové,“ vysvetľuje Katarína Gillerová. „Často ma inšpiruje skutočný príbeh, veľa čerpám zo svojho života a okolia. Čo sa stalo známym, kamarátom, niekomu v rodine a spracujem to do príbehu. Inokedy si zasa prečítam v novinách nejakú správu alebo si vypočujem zaujímavý príbeh, a potom to spracujem, pretože ma to naozaj osloví.“
Začítajte sa do knihy Cudzie spálne:
Telefón vyzváňal dosť dlho, kým sa v ňom ozval Filipov hlas.
„O chvíľu ti zavolám, dobre?“ navrhol stíšeným hlasom.
Hodnú chvíľu som nehybne sedela a čakala na zvonenie mobilu. Jeho tlmený hlas vo mne prebudil túžbu stúliť sa mu do náručia a dať sa trochu poľutovať. Cítila som sa pod psa. A to všetko preto, že nebol pri mne, že som ho už celý týždeň nevidela a ten jeho jediný telefonát spred niekoľkých dní bol dosť stručný a strohý.
Mobil konečne zazvonil. Pri pohľade na displej sa mi nálada zlepšila o sto percent.
„Tak ako, pacientka, poslúchaš doktorov?“ spýtal sa ma, keď ma pozdravil.
„Ahoj,“ vydýchla som vzrušene. „Už som z nemocnice doma a poslúcham.“ V mojom hlase nebolo ani stopy po trpiteľstve a ľútosti. „Prikázali mi ležať, tak ležím, hoci Perla zúri, lebo mala ísť na dovolenku k moru.“
„Cítiš sa už lepšie?“ spýtal sa. Potešilo ma, aký je starostlivý.
„Práve teraz áno,“ ubezpečila som ho. „Čakala som, že mi zavoláš sám, už niekoľko dní.“ Snažila som sa, aby výčitka v mojom hlase znela mierne. „Potrebujem vedieť, čo sa vo vile stalo. Nepamätám si všetko, neviem, prečo som zostala v pivnici sama a potme.“
„To neviem ani ja,“ odvetil. Taká odpoveď ma však nemohla uspokojiť.
„Čo nevieš, Filip?“ naliehala som. „Šli sme predsa do pivnice spolu. Pamätám si, že sme vchádzali do výklenkov a prezerali si ich. Všade bolo svetlo. Čo sa stalo potom? Vraj si odišiel s nejakou ženou. Prečo si ma tam nechal samu?“
„Musel som súrne odísť,“ povedal rýchlo, „potreboval som niečo vybaviť. Zavolal som na teba predsa, že sa vrátim asi o hodinu, aby si na mňa počkala.“
„O tom nič neviem,“ krútila som zadumane hlavou. „Čo bolo také súrne, že si ma tam musel nechať čakať?“
„Neodkladné záležitosti,“ odvetil mierne podráždeným tónom.
Vstúpila som na zakázané územie. Zatiaľ sme neboli tak ďaleko, aby ma pustil do svojho osobného života. Zraňovalo ma to, nechápala som ho. Na druhej strane vedel byť veľmi milý a nežný. Asi musím byť trpezlivejšia. Muži sa nepotrebujú hneď so všetkým zdôverovať tak ako ženy.
„Prepáč,“ hlesla som zmierlivo. „Snažím sa len zistiť, ako som prišla k otrasu mozgu. Neviem, ako by to bolo so mnou dopadlo, keby ma tam nenašiel architekt Majer.“
„Viem, volal mi,“ prisvedčil Filip. „Naozaj bolo šťastie, že šiel za tebou do vily. Vôbec som netušil, že robí vzadu v záhrade nejaké merania. Keď sme tam prišli, nikoho sme nevideli.“
Spomenula som si, ako sme zavesení do seba odomykali vilu, ako sme sa vášnivo bozkávali a v tesnom objatí sa vtackali dovnútra. Mysleli sme, že sme tam sami.
„Auto mal zaparkované vzadu za domom,“ povedala som. „Filip,“ stíšila som hlas, akoby ma mohol niekto počuť, „bolo mi tak krásne, že by som si možno nevšimla ani päť áut zaparkovaných rovno pred vilou.“
Na pár sekúnd sa odmlčal. „Áno,“ prisvedčil, „bolo to fajn.“
Teraz som pár sekúnd mlčala ja. Čakala som viac. Viac milých slov.
„Filip, ako si sa rozhodol s tou vilou?“ spýtala som sa. „Dnes volal do realitky majiteľ, či sme už našli kupca.“
„Ešte čakám na Majerov rozpočet,“ odvetil, „ale vieš, že tam budú potrebné rekonštrukčné práce v dosť veľkom rozsahu. Ak majiteľ bude prístupný rokovaniam o cene, možno sa dohodneme.“
Majiteľ veľmi prístupný nebude, pomyslela som si. Trvá na tom, že vila prešla v posledných rokoch rozsiahlou rekonštrukciou.
„Skúsim sa s ním porozprávať,“ navrhla som. „Ale je dosť tvrdohlavý. Však aj sám si videl, že dom je celý zrekonštruovaný… Pravda, až na tú pivnicu…“ pripustila som. Teraz by som mala rozprávať ako realitná agentka. Bola som však jeho priateľka. Nebolo to odo mňa profesionálne. Keby sa to dozvedeli v realitke, asi by ma na hodinu prepustili. Táto situáciu nebola pre mňa príjemná.
„… a na ten polozrútený kamenný múrik vzadu v záhrade,“ doplnil ma, „a na prístupovú cestu k domu. Okrem toho bude treba vyriešiť vlhnutie múru v prízemnej časti domu. To si určite vyžiada dodatočné náklady. Tristodvadsaťtisíc eur za ten dom sa mi vidí priveľa.“
„Uvidím, čo sa dá robiť,“ sľúbila som.
„Ale najprv sa daj do poriadku,“ zdôraznil Filip. „Nechcem nič unáhliť, počkám si na Majerov podrobný rozpočet.“
„Kedy sa vrátiš do Bratislavy?“ Snažila som sa nedať najavo clivotu. Keby sa vrátil už zajtra, určite by to môjmu zdravotnému stavu pomohlo. A hlavne moja skleslá nálada by sa rozplynula. Pri predstave, že by sme sa zase stretli, som sa vznášala v oblakoch.
„Tento týždeň určite nie,“ rozbil moje predstavy na márne kúsky. „Ty zatiaľ zabudni na robotu, pekne lež a oddychuj. Aj tak by sme sa nemohli stretnúť.“
„Mohol by si prísť za mnou domov,“ poznamenala som nesmelo. „Aspoň na chvíľu. Otec je celý deň v robote, boli by sme sami.“
„To by som radšej neriskoval,“ povedal pochybovačne.
„Bože, veď mám dvadsaťšesť!“ zvolala som. „A okrem toho, keby si poznal môjho otca a vedel, čo všetko som musela pretrpieť s jeho partnerkami…“
„Nič sa nedá robiť,“ prerušil ma. „Musím už končiť, ozvem sa… zase niekedy.“
Poslal mi pusu a telefón stíchol. Trochu sa ma dotklo, že ma tak náhle prerušil. Potom som si uvedomila, že volal zo zahraničia. Je zbytočné míňať peniaze na telefón, keď si to môžeme neskôr povedať osobne. Filip sa ma však málokedy pýtal na súkromie, na moju rodinu. Na druhej strane ani nebolo kedy, na dlhé rozhovory sme jednoducho nemali čas. Buď sme riešili vilu v Borinke, alebo sme spolu boli v nejakej spoločnosti, kde sme sa tvárili, že sme len dobrí známi. Nemohla som si dovoliť, aby sa šéf a moji kolegovia dozvedeli o našom vzťahu, aj keď len začínajúcom. Kým bol Filip zákazníkom našej realitky a ja som mala na starosti predaj domu v Borinke, museli sme sa k sebe správať s odstupom. Mala som však podozrenie, že Majer o nás vie, alebo aspoň niečo tuší. Už sa raz stalo, že sa nečakane zjavil v záhrade a my v dome sme si nič nevšimli. Mohol nás z diaľky pozorovať cez otvorené okná alebo dvojkrídlové presklené dvere vedúce na terasu.
Možno sa mi to len zdá, ale občas sa na mňa tak zvláštne pozrie alebo utrúsi nejakú poznámku, ktorú sa snažím prepočuť. Niekedy sa pozerá tak vyzývavo a s takým úškrnom, až sa cítim trápne a rozmýšľam, koľko toho o nás s Filipom vie.
Milan Buno, literárny publicista