Čo sa musí stať, aby sa človek rozhodol uskutočniť svoj dávny sen? Aká sila ho núti nebrať ohľad na nič a na nikoho, pretrhať putá a riskujúc všetko, zaťato sa vybrať za svojím cieľom, hoci s veľmi neistým výsledkom?
Aj tieto otázky si budete klásť po prečítaní novinky Láska prebýva na Kilimandžáre od Petra Holku.
Je to príbeh, ktorý vás dojme svojou ľudskosťou, humorom a nadhľadom.
Príbeh, ktorý vás zavedie na Kilimandžáro…možno ani nebude treba to africké, ale vaše, vnútorné Kilimandžáro…
Pretože l´Amour, láska s veľkým L prebýva na Kilimandžáre!
Pozrite si VIDEO z krstu knihy:
Novinka Láska prebýva na Kilimandžáre vás najskôr zoznámi s 12-ročným chlapcom, ktorý zažije prvú veľkú lásku so spolužiačkou Gitou. Lásku dosť nešťastnú. Budete sa baviť, smiať, dobrácky uškŕňať nad tým, ako Peter Mitter vniká do tajom lásky a intimity…
V druhej časti už príbeh rozpráva 60-ročný chlap, ktorý vystupuje na Kilimandžáro v Afrike, lebo je to kopec, o ktorom si ako dieťa predstavoval, že tam sídli láska. Tak sa za tou láskou vydal hore…
Peter Holka má síce už 65 rokov, no neváhal vybrať sa sám na slávne Kilimandžáro. Zdolal ho a preto vie, o čom píše…
Začítajte sa do novinky Láska prebýva na Kilimandžáre.
1
Môj otec mal veľké srdce naplnené láskou, no nosil ho dôkladne uzamknuté v hrudi. Iba zriedkavo otvoril dlaň a hanblivo ho ukázal, či skôr na okamih poodhalil, vzápätí dlaň zovrel a tým akoby v sebe pochoval všetky city. Zato s ním viedol siahodlhé rozhovory, ktoré nikto nepočul. Predpokladám, že slabú ozvenu otcovho srdca zachytila iba jeho žena Irenka, moja matka, lebo bola citlivá a vnímavá ako seizmická stanica vybavená špičkovými laboratórnymi prístrojmi. Možné, ale málo pravdepodobné je aj to, že sa mýlim a jej seizmograf z tých otrasov či len záchvevov nezaznamenal vôbec nič. Nie, túto predstavu vylučujem, ibaže by matku zahalilo hlboké bezvedomie.
Azda má otcovu uzavretosť a mĺkvosť na svedomí náhla smrť jeho matky Júlie, preto od šiestich rokov rýchlo zabúdal na materinskú lásku. A bez lásky chlapec i chlap vysychá ako hlboko ranený strom, ako strom s preťatými koreňmi. Prípadne ju spôsobila jeho čitateľská vášeň: unikal pred svetom do vymyslených príbehov a prevteľoval sa do životov románových postáv, ktoré sa v láske a vášni čľapkali, ba priam topili.
Doma najradšej vysedával v kakaovohnedom kresle s drevenými opierkami ponorený do kníh ako do oceána alebo do pralesa a vyzeral, akoby tam ani nebol, prípadne bol, ale zakrytý zvonom z hrubého zvukotesného skla, cez ktoré neprenikla kanonáda, ba ani besné burácanie hromov. Prechádzal cezeň iba dym z cigariet značky Lipa; vybral si ich, lebo lipový kvet medovo rozvoniava a je aj liečivý. Dym z elegantne sploštených cigariet sa zľahka vlnil, pomaly stúpal k stropu a rovno pred očami sa mi nevedno kde strácal.
Ako sa mohol pod hladinu oceána alebo do nepreniknuteľného pralesa nasýteného vreskom opíc, škrekom papagájov a bzučaním hmyzu doniesť detský hlas?
Vedel som, že keď otec číta, mám mu dať pokoj a neotravovať ho zbytočnými alebo hlúpymi otázkami. Ibaže mne sa nezdali hlúpe ani zbytočné, skôr smrteľne vážne a veľmi dôležité, možno aj úplne najdôležitejšie. Odkiaľ som mal vedieť, čo je to láska, kde a ako sa rodí, z čoho sa živí, kde sídli, aké cesty k nej vedú a kde sa vlastne stráca? Pritom ma stretala na každom kroku; triedna učiteľka nám takmer denne hovorila o láske k vzdelaniu a vedomostiam, o láske k ľudovodemokratickej a od roku tisíc deväťsto šesťdesiat socialistickej vlasti, ku komunistickej strane a pionierskej organizácii, telocvikár o láske k športu, najmä k futbalu a hokeju, dejepisár o láske k histórii, lebo minulosť je údajne kľúčom k budúcnosti, zemepisárka o láske ku geografii, ktorá je prvou bránou do sveta, mama si doma neraz pospevovala ťahavú, záhadnú, no najmä hlboko znepokojivú pieseň:
Láska, bože, láska, kde ťa ľudia berú,
na horách nerastieš, v poli ťa nesejú.
Ľúbosti, ľúbosti, mala som ťa dosti,
ale ťa už nemám, ani medzi prsty.
Keby sa tá láska, na brale rodila,
nejedna panenka by po ňu chodila.
Ale sa tá láska na bralách nerodí,
nejedna panenka bez tej lásky chodí.
Otec sa neočakávane vynoril z oceána knihy a s prižmúrenými očami nám oznámil, že láska je kopa hnoja.
„Čo to hovoríš, Janko, aká kopa hnoja?!“ karhala ho mama.
„To nehovorím ja, ale Ernest Hemingway,“ spresnil otec a nahlas prečítal: „Láska je kopa hnoja,“ povedal Harry. „A ja som ten kohút, čo na ňu vyjde a zakikiríka.“ Otec sa uškŕňal a vycieral riedke zuby; bol na ne veľmi hrdý, hovoril, že práve pre ne ho ženy ľúbia. Našťastie som rovnaké zdedil aj ja.
„Hemingway sa mýli!“ rozhorčila sa mama.
„To je možné, Irenka, všetci sa občas mýlime, aj Hemingway. Hneď na začiatku poviedky sa riadne sekol a Kilimandžáru pridal stodvanásť metrov a šesťdesiat centimetrov…“ Chvíľu nad tým uvažoval, mraštil čelo a krútil nosom, nevidelo sa mu to, možno predtým zle rátal, tak pomocou ceruzky opäť prepočítaval stopy na metre, aby sa presvedčil o pravde, a zopakoval: „Je to tak, sekol sa. Podľa neho Kilimandžáro meria šesťtisíc sedem metrov a šesťdesiat centimetrov. V skutočnosti meria päťtisíc osemsto deväťdesiatpäť metrov. Pravda, ak ešte stále platí, že jedna stopa je tridsať celých štyridsaťosem stotín centimetra. Platí to, synak?“
„Čo ja viem?“ odvetil som. Dovtedy som si myslel, že stopy zanechávajú len ľudia a zvieratá, aby z nich mohli Indiáni vyčítať, koľko tade prešlo banditov, mustangov alebo bizónov.
„Akože nevieš, načo chodíš do školy? Hádam nie nato, aby si tam podaromnici dral nohavice? Stopa je stará dĺžková miera, používala sa pred zavedením metrickej sústavy, no niekde sa s ňou nedokážu rozlúčiť dodnes.“
Nekarhal ma, videl som, že sa stále usmieva, akiste nad maminým rozhorčením, tak som sa rýchlo vrátil k pomýlenému Hemingwayovi.
„Stodvanásť metrov nie je až tak veľa,“ odhadol som znalecky.
„Ale je, sú to totiž výškové metre. Predstav si vežu kostola a teraz ju zvýš o stodvanásť metrov! To ako keby si na ňu kolmo postavil celý futbalový štadión po dĺžke… Vieš si to predstaviť?“
„Neviem.“
Naozaj som si nevedel predstaviť, že by na veži nášho kostola stál ešte aj futbalový štadión. Ale keby sa tam nejakým zázrakom skutočne objavil, to by bolo niečo! Lenže, ako by tak vysoko a najmä na zvislej ploche futbalisti hrali? Isto by si ani nekopli, zakaždým by sa im lopta odtiaľ skotúľala a spadla na námestie. A hráči aj s rozhodcami s ňou. To by mohli hrať futbal rovno na múre a to sa jednoducho nedá.
„Čo to čítaš, Janko?“ nedalo mame, lebo tá kopa hnoja jej neschádzala z mysle a ustavične ju znepokojovala.
„Snehy Kilimandžára,“ odvetil.
„O čom to je?“
Otec chvíľu uvažoval s nadvihnutým obočím a pokrčeným čelom, potom povedal: „O nenaplnených životných a spisovateľských ambíciách.“
„O ambíciách,“ zopakovala. „A je to dobrý príbeh?“
„Spisovateľ Harry bol so svojou ženou Helenou na safari v Afrike, zaškrabol si v buši pravé koleno, a keďže si ho včas neošetril, dostal gangrénu. Pokazilo sa im auto a márne čakali na lietadlo. Harrymu noha smradľavo hnila, bolo mu ju treba amputovať, napokon ho smrť v podobe supa prevteleného do malého lietadla odniesla na krídlach z tábora až k zasneženému vrcholu Kilimandžára. Tam kdesi boli pochované jeho príbehy, ktoré nenapísal.“
„Hmmm, a prečo ich nenapísal?“ vyzvedala mama.
„Odkladal ich na neskôr, lebo si myslel, že potom bude vedieť viac, aby ich mohol napísať lepšie. Ale pravda je taká, že vymenil alebo predal svoj talent za lásku k Helene, či skôr za pohodlný a istý, no svojím spôsobom vyprázdnený život. Helena bola totiž veľká boháčka.“
„To je dosť smutné,“ usúdila mama. „Ale láska je v živote veľmi dôležitá,“ dodala rýchlo.
„Celý Hemingway, hoci rozpráva stroho, až je to občas smiešne, a rozpráva akože chlapsky, je aj tak veľmi patetický,“ uzavrel otec a znova sa nám pred očami stratil v knihe, takže keď som sa ho opýtal, čo je to vlastne tá láska a kde naozaj prebýva či sídli, ani sa nepohol, asi ma pod hladinou oceána alebo v reve pralesa vôbec nepočul.
So zvesenou hlavou som sa odvliekol do kuchyne. Mama hneď za mnou a dohovárala mi ako už neraz: „Otec ťa má rád, synček, len to otvorene nevie dať najavo.“ Hovorila to naliehavo a vrúcne, akoby o tom presviedčala nielen mňa, ale najmä seba.
Viem, hoci mi to nikdy nepovedal, možno nedôveroval vyrieknutým slovám o nič viac než skleným vešteckým guliam, horoskopom, aprílovému počasiu, novinám, rozhlasu a televízii, celý život ho zhrýzali pochybnosti. Pochyboval o všetkom, aj o tom, o čom nikto nikdy nepochyboval.
Viem, že otec ma má rád, prečo by mi inak nosil z pošty celofánové vrecúška so známkami a niekedy mi ich pomáhal ukladať do albumu. Najradšej som mal farebné známky z Afriky, lebo na nich boli obrovské slony s nožiskami ako kmene bukov, nebezpečné levy, hrochy a nosorožce, žirafy so smiešnymi dlhými krkmi a nahlúplymi tvárami, múdre ľudoopy i pochabé a uvrešťané opice a iné zvieratá, aké by sme v slovenských horách hľadali márne. A úplne najradšej známky v tvare trojuholníka alebo kosoštvorca, lebo boli inakšie ako tie naše – obyčajné štvorce a obdĺžniky.
Keď mi otec priniesol veľkú trojuholníkovú známku, na ktorej sa vynímalo Kilimandžáro, skalopevne som sa rozhodol, že na tú zvláštnu horu s odrezaným vrcholom sa raz celkom isto vyberiem aj ja. V popredí sa špacírovali dve žirafy a na horizonte za nimi sa takmer rovnobežne s odvesnami trojuholníka dvíhal ten bájny kopčisko s vždy bielou pokrývkou hlavy, zhora nadol husto rozbrázdený žľabmi ako tvár tisícročnej stareny.
„Čo je tam hore?“ opýtal som sa.
„Sneh a ľad.“
„To je všetko?“ sklamane som vzdychol.
„Masajovia tvrdia, že tam na niektorom bočnom vrchole sídli ich boh Enkai, čo ich ochraňuje, pretože ich má rád.“
„Boh má rád Masajov?“ čudoval som sa.
„Áno, oni tomu veria.“
Spomenul som si, že keď som bol malý, pani Palierová mi hovorila, že Boh je láska.
„Takže na Kilimandžáre prebýva láska?“ vypadlo zo mňa.
Otec na mňa prekvapene pozrel, no za okamih prikývol: „Áno, presne tam.“ Potom dodal: „Enkai kedysi dávno daroval Masajom všetok dobytok sveta, keby ich nemal rád, nedal by im nič. Svoje stáda pasú na savanách, chránia ich pred zlodejmi a najmä pred dravou zverou.“
„Aj pred levmi?“
„Pravdaže aj pred levmi, predovšetkým pred nimi. Masajský chlapec sa stane bojovníkom a mužom, až keď oštepom uloví leva.“
Hneď som poprekladal všetky známky a na prvú stranu som umiestnil presne do stredu iba trojuholníkové Kilimandžáro. Odvtedy keď som otvoril album, mal som ho rovno pod nosom. Hľadel som na svoju najvzácnejšiu známku tak sústredene a dlho, až mi slzili oči; keby ma niekto videl, možno by si myslel, že plačem, lebo láska prebýva tak strašne ďaleko a vysoko. Ale neplakal som, naopak, rástlo vo mne ukrutné predsavzatie: rozhodol som sa, že nebudem traktorista ani bežec na dlhé trate ako Emil Zátopek, do ktorého som sa vtedy túžil prevteliť, ale naozajstný horolezec s vytrénovanými svalmi, veľkým odhodlaním a so skalopevnou vôľou. Raz sa na Kilimandžáro určite vyberiem a budem sa driapať za láskou, aj keby som pri tom dušu vypustil.
Otec občas, keď mu v žilách pulzovala dobrá nálada, vytiahol hrubý atlas v plátenných doskách, zmestil sa doň celý svet, ešte aj ľadová Antarktída, nalistoval mapu Afriku a hľadal som na nej štáty, odkiaľ pochádzali moje nové známky. Posúval som ukazovák po fialových čiarach hraníc a divil sa, že nie sú krivolaké ako hranice Československa. Mal som aj známku, na ktorej bolo napísané Uganda-Kenya-Tanganyika, nezamenil by som ju ani za dvadsať Hitlerov, ani Bercovi nie, hoci to bol môj najlepší kamarát. A trojuholníkovej Tanganiky s Kilimandžárom by som sa nevzdal, hoci by mi za ňu ponúkli album plný známok, aj keby v ňom bol chýrny dvojpencový Modrý Maurícius z roku tisíc osemsto štyridsaťsedem s portrétom kráľovnej Viktórie a so slávnym nápisom POST OFFICE. Pravdupovediac, Adolfa Hitlera som neznášal, pretože som sa ho bál, zo známok sa pozeral prísnejšie než náš školník, zato o Ugande, Keni a najmä o Tanganike som dňom i nocou sníval. Ticho ako smrad som sa zakrádal bušom ozbrojený iba dlhým masajským oštepom, aby som sa priblížil k pasúcim sa antilopám a hrdinsky odvážne aj k rodine drichmúcich levov, čo práve zožrali statnú zebru. Vybral by som si toho najväčšieho s obrovskou hrivou a so zlovestnými žltými očami, nehlučne by som k nemu priskočil a kopiju mu vrazil rovno do chrabrého levieho srdca…
Ach, ako dobre je Masajom, od rána do večera a aj v noci sú v Afrike so svojimi stádami kráv a kôz, poľujú na divú zver a nemusia chodiť do školy, takže z nej nenosia v žiackej knižke hlúpe poznámky o vyrušovaní, nevinných chlapčenských bitkách, našepkávaní, vrtení a inom, podľa našej triednej učiteľky, nevhodnom správaní. Záplava poznámok vháňala mame do očí slzy a do otca jed; občas si odpásal remeň, prehol ma cez koleno a výchovne mi namastil obe pologule. Mama plakala ešte viac; otec previnilo mlčal a tváril sa, ani čo by remeň nepálil môj zadok, ale jeho.
Nad tými známkami a mapami mi otec zápalisto rozprával o Afrike, akoby tam najmenej stokrát bol. Pravda je taká, že dovtedy ani raz nevytiahol päty z Československa. Vtedy mi prvý raz zišlo na um, že aj on sníva tajné chlapčenské sny, hoci je už veľký, mení sa v nich na cestovateľa, čo neohrozene napreduje neznámou krajinou plnou nástrah, pascí a smrteľných nebezpečenstiev. Na ťave a peši prejde celú Saharu, čo je údajne najväčšia púšť na svete, i trávnaté savany, prebrodí nebezpečné močiare a rieky plné krvilačných krokodílov, preseká sa nepreniknuteľnou džungľou, objaví v nej neznáme kmene pygmejov a podobných trpaslíkov, napokon sa v ďalekej Tanganike vydriape až na vrchol Kilimandžára, lebo tam prebýva láska. Objíme ju a konečne bude spokojný a šťastný.
Keby ma tam tak naozaj zobral so sebou! Poslúchal by som ako švajčiarske hodinky.