Dnes vychádza nová Janka Benková Musíme zostať spolu, druhý príbeh novinárky Simony, s ktorou sme sa stretli v knižke Nájdem ťa, Oliver. Simona pracuje v časopise pre ženy, no ani zďaleka nie je reportérkou, čo sa uspokojí s ľahkými námetmi. Mladá novinárka má šťastie na témy, ktoré obracajú jej život naruby. Keď pátrala po unesených modelkách, nestihla vlastnú svadbu.
V tomto príbehu však už Simonin sobáš s milovaným Oliverom neohrozuje nič – okrem nečakanej, krutej metelice, zámeny svadobných šiat a… špecifického vzťahu k Danielovi, bývajúcemu o poschodie vyššie. Ten jej pri príprave článku o záhadnom miznutí utečencov zo záchytného tábora nechce pomáhať.
Simona si poradí aj sama, hoci sa opäť vystaví napätým situáciám, ktoré ohrozia jej kariéru i život. Pátranie, čo rozbehla, vyvolá škandál. Ani nebezpečenstvo ju však neodradí a nebojí sa ako správna novinárka zasiahnuť aj tie najvyššie miesta. Tentoraz však už pre prácu a profesionálnu ctižiadosť neriskuje vzťah so svojím čerstvým manželom Oliverom.
Prichádza na to, o čom je ozajstné šťastie…
Vypočujte si AUDIO úryvok z knihy.
Číta herečka Lucia Vráblicová:
Musíme zostať spolu nás zavedie do atraktívneho žurnalistického prostredia, ktoré jana Benková dokonale pozná a o to je príbeh autentickejší.
Ponúkame vám ešte štyri krátke úryvky, ktoré vás iste namlsajú na celú knihu 🙂
Pred domom som stretla Daniela a pozvala ho na kávu. „Nebol si u nás už celú večnosť,“ usmiala som sa a keď sa tváril váhavo, postrčila som ho do dverí.
Prehovoril, až keď som postavila na kuchynské stôl dve šálky kávy. „Už sa v tom nerýp, Simona, naozaj si zrejme len si zmýlili čísla.“ Rozprával pomaly, a hoci náš byt poznal dobre, zrazu sa v ňom správal akosi neisto. Posadil sa na stoličku a miešal si nápoj.
V ušiach mi znova zazneli slová tej mladej utečenky – naše utrpenie svet nezaujíma… „Jasné. A iba tak sa mi vyhrážal minister vnútra a len tak z nudy ma vyhodili z redakcie. Maroši už tiež nemá prácu….“
Pozrel na mňa. „To nemyslíš vážne! Hovädá!“
„Ja, potom Oliver, teraz Maroši… Všetkých nás likvidujú, je to jedna mafia…“
••••
„No vidíš, takáto sa mi páčiš, keď ti iskria oči. Spravila si veľa už len tým, že si sa nedala zastrašiť a robíš na tom ďalej. Simona, ale zatiaľ to nezverejňuj, mohli by falšovať doklady a pripraviť sa,“ povedal. „Raz o tom napíšeš. Máš veľa informácií, ale musíme ešte počkať.“
„Bez tvojej pomoci by som veľa nezistila…“ podotkla som.
„Robím, čo sa dá. Ak to preženiem, prídem o kontakty aj nádej na návrat k polícii a môžeme to zabaliť.“
„Viem, a preto ti denne nevyvolávam,“ pritakala som.
„Už ani nebudeš, dobre? Odpočúvajú nás,“ ustarostene zažmurkal. „Keď bude niečo nové, radšej sa vždy takto stretneme. V telefóne mi nič dôležité nehovor.“ Potom sa otočil k môjmu manželovi. „A aby som nezabudol, odpočúvajú zrejme aj teba, Oliver, a predpokladám, že aj Ninu. Takže Simča, buď opatrná aj vtedy, keď budeš s nimi telefonovať. Žiadne mená, nijaké podozrenia, ani naše konkrétne plány. Rozumieme sa?“
Vzdychla som si a prikývla. „Hovor teda, čo si vypátral ty.“
„Všetko naznačuje tomu, že ide o organizované odstraňovanie migrantov. Pomáha im v tom aj dosť veľká skupina policajtov.“
Narovnala som chrbát. „Vedela som to! Sú v tom namočení všetci!“
••••
Kde sa momentálne nachádza jej najmladšia sestra, nevedela. Štrnásťročnú Nuru väznili a znásilňovali členovia Islamského štátu. Uniesli ju spolu s ostatnými ženami a deťmi do bašty radikálov v Mosule. Nura sa nakoniec stala sexuálnou otrokyňou jedného zo strážnikov. Denne ju týral a nútil, aby sa pred ním prechádzala nahá. Hocikedy ju znásilnil a podhadzoval svojim kolegom, ďalším strážcom.
„Ktovie, či sa jej odtiaľ niekedy podarí ujsť,“ dodala Sahraa s uslzenými očami. „Ja som jej vtedy pomôcť nedokázala, ale verím, že sa mi to podarí, ak si tu niekde nájdem nový domov.“ Znovu si dlaňou pohladila bruško a ťažko si povzdychla. Možno jej napadlo to isté čo mne – ktovie, či jej sestra Nura ešte vôbec žije…
Nevedela som zareagovať – a to sa mi veru stáva málokedy. Od nervozity som si zastrčila prameň vlasov za ucho. Pre mňa bolo ťažké si čo len predstaviť, že by som niekedy prišla o svoje zázemie. O rodičov, Olivera, kamarátov… A vybrala sa bez peňazí, s prázdnymi vreckami do neznáma, kde ani len netuším, čo a kto ma čaká a či tam vôbec nájdem svoje šťastie… Hrôza.
Sahraa sa mi vtedy zadívala do očí, a moju nevyslovenú otázku pochopila. Po chvíli opäť prehovorila: „Moje dieťa nečakám s niekým, kto ma miluje a ja jeho. Tento pocit som zatiaľ nezažila… Cestou do Európy ma znásilnil prevádzač, hneď ako zistil, že cestujem sama. Hnusné narážky mal voči všetkým ženám, čo sme sa spolu tlačili na gumenom člne, ale ku mne si od začiatku dovoľoval najviac. Ostatní sa ho asi veľmi báli, nezastal sa ma nikto.“
Odmlčala sa.
Prisunula som k nej pohár s vodou, ale Sahraa odmietavo pokrútila hlavou a znova sa ponorila do svojich myšlienok. „Vlastne, ani sa nečudujem… Všetci sme boli vystresovaní, vyľakaní a unavení… Nejedli sme takmer päť dní, a keď som si tvár a pery potierala morskou vodou, ešte viac mi ich vysušila. Viackrát som si želala, aby som zomrela a aby sa už skončilo to nekonečné trápenie… Ale ja v ňom nevidím koniec ani teraz, vieš?“ vzdychla si. „Nikomu nič nevyčítam. Všetko bude, ako má byť. Časom ma možno niekde prijmú a nebudem musieť putovať so svojím synom,“ pohľad jej skĺzol na bruško, „po celom svete. Už teraz bola tá cesta pre nás veľmi dlhá, neznesiteľná… Len keby som vedela, čo ma čaká… Chcem niekam patriť, potrebujem to, iba nemám čo ponúknuť, žiadne peniaze mi nezostali. Som odkázaná na pomoc iných ľudí.“
Toto je neskutočne silná žena, pomyslela som si a vyslovila to aj nahlas, keď sa mi stiahnuté hrdlo konečne trochu uvoľnilo. „A ako vieš, že to bude chlapec?“
Oči jej ožili. „Cítim to. Je mocný ako buk.“
„Ale…“ spomenula som si, že to dieťa nie je počaté z lásky.
„Všetko je, ako má byť… Malý za nič nemôže a ja ho z celého srdca milujem už teraz,“ povedala hlasnejšie a dosť rozhodne na to, ako krehko a utiahnuto pôsobila.
„To sú teda tvoje sny – niekam patriť?“ spýtala som sa.
„Netúžim po bohatstve, to asi nikto z nás,“ odpovedala ako strémovaná žiačka v škole pred tabuľou. „Ale potrebujeme nádej, veď sme ľudia. Chceme nádej a pokoj.“
„V Sýrii je v súčasnosti pokojný život absolútne nemožný…“ povzdychla som si.
Sahraa chvíľu hľadala správne slová. „Možno je to až príliš jednoduché – ak nie si moslim, musíš zomrieť.“
Prikývla som. Toľkým veciam v dnešnom svete nerozumiem…
„Naše utrpenie svet nezaujíma,“ šepla a pomaly pokračovala: „To je najhoršie. Nikto nám nechce pomôcť, len putujeme a ja mám pocit, že viac už nezvládneme,“ hlas sa jej opäť zasekol. „Vašu krajinu síce nepoznám, ešte nedávno som netušila, že existuje. Vy ste k nám dobrí. Žiadne výstrely, žiadne bomby, krik, nik nám nehrozí smrťou. Každý z nás dostal vlastnú lyžicu, má vlastnú porciu jedla,“ usmiala sa so slzami v očiach. „Naozaj sa nemám na čo sťažovať.“
Cestou domov z Medveďova som si vtedy pôvodne plánovala zastávku v obchodnom centre. Chcela som si kúpiť nový lak na nechty. Po stretnutí so Sahraou som sa za také myšlienky hanbila a namierila si to rovno domov.
Odtrhla som zrak od obrazovky a snažila sa zahnať spomienky i slzy, čo sa mi tisli do očí. Niečo nás udalosti, čo sa práve dejú vo svete, predsa len učia – oveľa viac si vážiť život, bežné maličkosti, vlastne každý nový deň, ktorý prežijeme.
••••
„A predstav si, môj smutný, nešťastný, prepustený manžel sa bezstarostne veselil s našou susedou… A rovno oproti našim oknám!“ dokončila som rozprávanie, keď sme si s Ninou trochu zaplávali v jazere na Zlatých pieskoch a potom sa usadili pod biely slnečník k pohárom minerálky a už takmer studeným palacinkám na bielych plastových tanieroch. Vytiahla ma tam ona, vraj si musím vyčistiť hlavu, lebo tých udalostí bolo v ostatných dňoch priveľa aj na koňa. Počúvla som ju bez slova – ako vždy, mala pravdu.
„Dávaj si na ňu pozor, ja mám nos na ľudí, veď vieš,“ pokrčila ho a upravila si spodný diel svojich jednofarebných tyrkysových plaviek. „Uršuľa je prototypom vypočítavej potvorky a z každého vyťaží, čo jej vyhovuje. Potom ho odkopne.“
„Nerobím si o nej ilúzie. Nie je to moja kamoška, tak ma vlastne ani nezaujíma,“ odvetila som po krátkom zaváhaní.
Zdvihla bradu. „Ale mala by ťa. Ste susedky a vidíš, ide po tvojom manželovi.“
Ešte stále mi slovíčko manžel krásne voňalo novotou. Ale spomenula som si na svadbu, kde sa Uršuľa vešala na Oliho a nedávno ich videla aj Nina… „Ja viem, kým chlapom dôjde, že s ním žena manipuluje…“
„Veď to, veď to.“
„Dobre, dám si na ňu bacha,“ prisvedčila som a uvoľnila si zo sponiek vlhké vlasy. Na chrbte ma príjemne chladili. „Máš pravdu. Žiarlivé ženské sú nebezpečné…“
„Má ti čo vrátiť,“ poznamenala. „Daniel ťa tajne miluje a ona vie, že je a bude pre neho vždy iba tá druhá,“ zaťala do živého.
„Ale to už azda nie…“ namietla som.
„Ale áno a mne to pripadá také romantické!“ zasnívala sa.
„Bolo to dávno, už ho to muselo prejsť.“ No niečo na jej slovách zrejme bolo a vŕtalo mi to v hlave.
„Neprešlo.“ Nina si tým bola istá.
Daniel sa správal naozaj čudne a napätie medzi nami bolo priam hmatateľné. „Prešlo,“ snažila som sa prehlušiť svoje dotieravé myšlienky.
„Hovor si, čo chceš, Simi, ale mám oči! Daniela to neprešlo. A ženy to vycítia. Takže buď opatrná, zlatko…“
Plastovou vidličkou som pichala do svojej palacinky a snažila sa odkrojiť ďalší kúsok. „Budem. Miluje ma a preto je s inou?“ pokrčila som plecami. „Prepáč, ale tomu nerozumiem.“
Prehltla zvyšok svojej maškrty. „A čo ja viem? Ako mám pochopiť chlapa? Veď to je nemožné! Len ti vravím, čo vidím. Dano ťa miluje. S tou frnduľou je preto, lebo… Lebo je zaťatý. Zúfalý. Alebo chce, aby si žiarlila. A myslí si, že ťa to vyprovokuje napríklad…“ zatvárila sa záhadne.
Zdvihla som hlavu: „K rozvodu?“
„Možno aj k rozvodu,“ horlivo prikyvovala.
„Okej. Budem opatrná až-až!“ prisľúbila som.
„Neznie to príliš presvedčivo. Si naštvaná?“ spýtala sa zvedavo.
„Ale nie, naštvaná môžem byť maximálne tak na seba.“ Môj hlas znel trochu namrzene.
Nina chvíľu premýšľala. „Vieš, aj to, že stále len robíš, pátraš, nie je na novopečenú manželku nič extra.“
„Ako to myslíš?“ spýtala som sa, ale tušila som, kam tým mieri. Predstavila som si naše spoločné večery s Oliverom a naozaj, v ostatnom čase som ich naozaj presedela pri počítači.