Čo sa stane, ak do rodiny pribudne dieťa s diagnózou autizmus?
Práve s touto témou sa pohrala vo svojom najnovšom románe Eva Dedinská.
„Kamarátka má syna, ktorý má miernejšiu formu autizmu. Sledujem, aké to má ťažké, aké zložité je vybaviť škôlku či školu, aké ťažké až nereálne pre ňu je žiť normálny život či robiť niečo iba pre seba“, vysvetľuje autorka a dodáva:
„Pokúsila som sa priblížiť čitateľkám čo-to zo života s autistickým dieťaťom, ako dieťa-autista reaguje na okolitý svet, na krutého tyranského otca a milujúcu matku…“
O čom je príbeh Za náprstok šťastia?
Karolína Koníčková nemala v živote šťastie. Krátko po rozchode s milovaným mužom jej zomrela matka.
Nerozumne sa vrhla do manželstva s Adamom a porodila mu syna. Nebola to však láska, čo ich spájalo. Aj úcta a priateľstvo sa vytratili, keď lekári trojročnému chlapcovi stanovili diagnózu. Autizmus rozbúril Adamovu výbušnú povahu a Karolína sa stala terčom jeho hnevu. Nadávky a údery boli na dennom poriadku, otec pre syna nemal pekné slovo, nakoniec obvinil Karolínu z nevery.
Keď Karolína napokon skončila so zlomenou rukou, rozhodla sa so synom od Adama odísť. Lenže to nebude také ľahké. Adam Koníček nevie prehrávať. Neznesie potupu, ktorú naňho Karolína uvrhla. Zradu jej dá tvrdo pocítiť. Karolína opäť váha.
Stojí jej sloboda za tú bolesť?
Nie je sebecké vystaviť dieťa ďalšej traume pre vlastné blaho?
Čo je správne?
Začítajte sa do novinky Za náprstok šťastia:
1.
Adamko sedel na zemi uprostred kuchyne. Všade okolo neho ležali rozhádzané kocky. Staval z nich vežu. Mechanicky kládol kocku na kocku. Keď sa veža zosypala, zovrel dlane do pästí a búchal sa nimi do spánkov. Neplakal. Nekričal. Nevydal nijaký zvuk – o to desivejší bol pohľad naňho.
Karolína si rýchlo utrela zamúčené ruky do zástery. Kľakla si k synovi. Chytila ho za ruky a nežne sa mu prihovorila: „Adamko, pomôžem ti. Začneme odznova.“
Adamko sa metal, chcel si uvoľniť ruky. Karolína mala čo robiť, aby ho udržala.
Chlapec nevnímal matkine slová, nerozumel im. Miatlo ho, že niečo – mohlo to byť hocičo – prestalo fungovať. Veža sa zosypala.
Karolína mu už nedohovárala. Iba ho držala za ruky a čakala. Adamko sa cítil neistý, a preto tak vyvádzal. Keď tá neistota pominie, všetko bude opäť v poriadku.
Chlapec sa upokojil. Pustila mu ruky, pritiahla si ho na hruď a mocne ho objala. Bol to malý zázrak. Nie je to tak dávno, čo Adamko odmietal akékoľvek dotyky. Karolína ako matka trpela. Nemohla si syna privinúť k sebe, pohladkať ho, či ho len tak chytiť za ruku. Pre Adamka nemali tieto prejavy lásky a istoty nijakú hodnotu. Nevyhľadával ich. Nedalo sa však povedať, že by sa ich úmyselne stránil. Jednoducho nepatrili do jeho sveta – do jedinečného sveta, v ktorom žil, dýchal, existoval.
Po chvíli sa Adamko odtiahol od matky. Na kolenách prešiel k stavebnici, sadol si a dal sa do práce. Kocka na kocku, tak aby všetky štyri hrany dokonale sadli na seba a vytvorili tak jeden celok. Potom prišlo na rad ďalšie poschodie. Adamko zarovnával, upravoval, kým nebol s výsledkom celkom spokojný.
Karolína sa vrátila k vareniu. Niekoľko minút sa môže venovať iba pirohom. Keď dôjde k ďalšej stavebnej katastrofe, proces upokojovania sa zopakuje.
Adamko je autista. Sedemročné autistické dieťa. Chorobu mu zistili vo veku troch rokov. Hoci Karolína tušila, že s jej synom nie je čosi v poriadku, diagnóza ju ohromila natoľko, že zo začiatku ju celkom odmietala. Nevládala ju prijať. Taká porucha musí mať nejaké vysvetlenie, niekde musí byť jej zrod, nejaký spúšťač, ktorý zastavil Adamkov normálny vývoj. Karolína sa mylne domnievala, že detský autizmus je dôsledok matkinho nezodpovedného správania počas tehotnosti, že je to ozvena ženiných prehreškov z minulosti.
Čo genetika? Azda autizmus nie je vecou genetiky?
Štúdie odborníkov v tejto oblasti sa líšia. Jedna teória sa opiera o neurobiologické zmeny. Často sa spomínajú aj faktory prostredia. Genetika vraj má tiež istý vplyv na vznik tejto choroby. V rodine, kde je jedno autistické dieťa, je väčší predpoklad, že aj jeho súrodenec bude autista, prípadne že sa táto predispozícia prenesie do ďalších generácií. Ibaže, pokiaľ je Karolíne známe, v jej ani v Adamovej rodine nebol nijaký autista. Nikto netrpel psychickou poruchou. Prečo teraz Adamko? Prečo jej syn?
Keď lekár konečne označil Adamkov stav tým pravým menom, chlapcovi rodičia ostali zdrvení. Karolína ani Adamkov otec nepočítali s takouto diagnózou. Za Adamkovým pomalým vývojom hľadali poruchu sluchu alebo reči. Vedeli by sa zmieriť s psychickým blokom po prežití dajakej traumy, ktorý by sa nejakou nenáročnou terapiou uvoľnil, a chlapec by časom zapadol medzi svojich rovesníkov. Ale autizmus?
Karolína mimovoľne pokrútila hlavou. Mysľou sa jej preháňali výčitky a vzájomné obviňovania – tie prvé mesiace sa s manželom nevedeli pokojne rozprávať.
Adam, Karolínin manžel, má veľmi zložitú povahu. Dodnes nevie pripustiť, že na synovom stave má aj on istý podiel. Je jeho otec, tak ako Karolína jeho matka. Adamko je autista, lebo niečo nie je v poriadku – možno u Karolíny, možno u Adama. Predpoklad na takúto chorobu mohol vzniknúť spojením ich dvoch. Možností je niekoľko. Lekári v tom nemajú jasno. Sotva tú pravú príčinu odhalia rodičia.
Karolína sa hneď na začiatku obrnila trpezlivosťou, pokorou a láskou k jedinému synovi. Prestala horekovať, nariekať a sťažovať sa na osud. Ten malý chlapec s veľkými čiernymi očami ju potrebuje. Jej syn, či už chorý, alebo zdravý. Keby trpel hocijakou inou chorobou, tiež by ho od seba neodstrčila, ale naopak, robila by všetko pre to, aby mu uľahčila život. Našla v sebe silu, stala sa z nej ešte lepšia matka. Zbierala informácie o autizme. Čítala všetko, čo sa jej dostalo do rúk a usilovala sa tomu všetkému porozumieť. Ak má bojovať, musí poznať nepriateľa.
Zato Adam sa zachoval úplne opačne. Obviňovanie a výčitky nemali konca. Ani predtým neoplýval slovami chvály či vďaky, ale posledné roky ich celkom vymazal zo svojho slovníka. Bol chladný, prchký, ustavične nahnevaný. Hneval sa na všetko – na svet, na osud, na Boha, na ňu, na syna… Práve Karolínu si vybral za hromozvod zloby, ktorá ho zožierala zvnútra. Ich manželstvo sa skončilo. Manželstvo ako rovnocenný vzťah, spolužitie dvoch ľudí, ktorí si rozumejú a prejavujú si vzájomnú úctu a lásku. Láska vyprchala. Úcta stratila hodnotu. Karolína viac Adamovi nerozumela a on sa jej ani neusiloval rozumieť. Vedela, že ju Adam už neľúbi. Niekedy mala pocit, že ju už nemá ani rád a občas, že ju dokonca nenávidí.
Vyčíta jej, že mu porodila hlúpeho syna. Všetko je jej vina. To hlúpe nemotorné dieťa nemôže byť jeho. Vraj ho podviedla. Keď sa mu tento nezmysel usadil v hlave, celkom zmenil svoje správanie ku Karolíne. Lásku potlačil, vymazal, udupal. Nahradil ju nenávisťou a odporom, bol krutý a nemilosrdný. Všetko podriadil úsiliu potrestať ženu za hriech nevery. Lebo zlo plodí zlo! Jedno také malé zlo musí trpieť vo svojom dome, živiť, šatiť, pozerať naň, nosí to jeho priezvisko a míňa jeho peniaze.
Karolína sa ho bála. Zriedka sa bála o seba. O to väčší strach mala o Adamka. Chlapec, aj keď nevie prejaviť svoje pocity, istotne trpí nedostatkom otcovej lásky. Ak aj nastane nejaký posun či zlepšenie v jeho chorobe, otcove nadávky a krik ho vrátia o krok späť.
„Ako to, že ešte nemáš navarené?“ do chrbta jej narazil jedovatý hlas Adamovej matky.
Karolína vyťahovala z vody posledné pirohy. Cesnaková polievka rozvoniavala kuchyňou. Nič to neznamenalo. Keby bol obed v misách a stôl prestretý, Žofia Koníčková by jej vyčítala niečo iné. Karolína by si mohla ruky zodrať, svokra s jej prácou bola málokedy spokojná.
Karolína strelila pohľadom po Adamkovi. Stavbár nadnes skončil s prácou. Keď počul hlas starej mamy, prestal sa hrať. Akoby mu niekto zviazal ruky. Veľmi naňho pôsobil tón jej hlasu. Niekedy si ju nevšímal, hral sa, kreslil si, inokedy sa zas stiahol do seba. Ako teraz.
Karolíne stislo srdce, ako už veľa ráz predtým.
Žofia pokračovala: „O chvíľu príde Adam. Ako to, že ešte nie si hotová?“
Karolína sa ani neunúvala odpovedať.
Keď starena zbadala vnuka, všetko jej bolo hneď jasné: „Zasa si strácala čas s tým chlapcom…“
Karolína sa obrátila k svokre: „Všetko je hotové.“
Starena si pokojne zatiahla uzol na šatke. Z kvietkovanej zástery si zmietla akúsi neviditeľnú smietku. „Len aby!“ povedala.
Karolína zaťala zuby a vrátila sa k riadom.
„Bola som u Slamkovcov. Hanka napiekla rebarborový koláč,“ rozprávala Žofia. Na stole ležal podnos s koláčom.
A je to tu znova. Hana Slamková! Stará dievka, ktorú by Žofia rada videla na Karolíninom mieste.
Karolína nedbala na jej reči. Sústredila sa na upratovanie kuchyne. Adam neznáša neporiadok, zvlášť v kuchyni, preto sa do jeho príchodu musí všetko ligotať.
Adamko sa nepohol z miesta, ani keď domom zaburácal otcov hlas. Iba Karolína rozoznala, že sa ešte viac utiahol do seba. Usúdila tak podľa rytmického pokyvkávania hlavou. Karolínou prebehol nepríjemný pocit. Adamova nálada sa nedala predvídať. Všetko závisí od toho, ako sa mu darilo v práci.
Prešla k chladničke a vybrala z nej chladené pivo. Keď ho chcela otvoriť, otvárač jej vypadol z trasúcich sa rúk. Odrazil sa od pracovnej dosky a hlasno dopadol na dlažbu. Karolína si za to vynadala. Je príliš nepozorná, musí sa čo najskôr upokojiť.
„Nič nevieš urobiť poriadne,“ zavrčal Adam,len čo vošiel.
Adam je veľký muž, vysoký, s pivným bruchom, s hladom medveďa a so spôsobmi drevorubača. Karolínu prevyšuje o hlavu a váži takmer dva razy toľko čo ona.
Adam Koníček nebol vždy taký tučný a neohrabaný. Keď sa s ním Karolína zoznámila, vyzeral celkom inak. Bol o tridsať kilogramov ľahší, od práce v lese mal vypracované plecia, pevné nohy a celkom pekný zadok. Najviac jej však imponoval Adamov smiech. Smial sa uvoľnene, na plné ústa, jeho smiech bol nákazlivý. Ten zvuk Karolína už niekoľko mesiacov nepočula.
„Ak rozleješ čo i len kvapku toho piva…!“ varoval ju Adam. Obrátil sa k matke a pobozkal ju na čelo. „Ahoj, mamka. Aký si mala deň?“
Takto by sa mal vítať s manželkou. Aj ona si zaslúži milé slovo, pohladkanie. Adam však nerád prejavuje manželke svoju lásku, neuznáva tie romantické hlúposti, ktorým sa prikladá prehnaný význam. Boli dni, keď sa Karolína pre to trápila a neraz si poplakala. Žofia a Adam mali predtým vždy k sebe veľmi blízko. Chvíľu to vyzeralo, že sa jej podarí odlákať manžela od matky. Po svadbe ešte mala nad ním akú-takú moc. Potom sa to akosi zvrtlo. Adam ju odsunul na druhé miesto, ďaleko za matku. Keď sa ukázalo, že Adamko je autista, Karolína sa prepadla za Adamových priateľov, kolegov, známych. Vždy bol niekto prednejší.
„Čo tu ten robí?“ rozzúril sa Adam. „Povedal som ti, že ho nechcem mať na očiach.“
„Je to predsa tvoj syn,“ bránila si malého. Urobila by lepšie, keby čušala.
Adam bol v sekunde pri nej. Zvieral ruky do pästí, tlmil hnev. „Nikdy viac to nepovedz. Ten idiot nie je môj syn,“ pretlačil cez zaťaté zuby. Tvár mu rozpaľoval hnev a v očiach mu horela zúrivosť. „Rozumela si?“ overoval si.
Karolína nestihla odpovedať. Zrazu jej na tvár dopadla jeho veľká dlaň. Pred očami sa jej zaiskrilo. Do hlavy jej vystrelila ohromujúca bolesť. Líce ju pálilo a pod okom ju štípala tržná rana.
„Niečo som sa ťa pýtal!“ zrúkol Adam.
Karolína rýchlo nadobudla stratenú rovnováhu. Ponáhľala sa dať Adamovi uspokojivú odpoveď.
„Prepáč. Viac sa to nezopakuje,“ povedala trasľavým hlasom. Preglgla, aby prehltla plač, ktorý sa jej driapal hore hrdlom. Oči sa jej zaliali slzami, silou vôle ich potlačila.
„Daj mi jesť,“ prikázal jej.
Keď prechádzal okolo chlapca, zastal. Zahľadel sa naňho. Bola to chvíľka, Karolíne sa však zdalo, že mu tvárou preletela ľútosť. Kiežby vedel prejaviť svoje city! Verila, že v hrudi tohto veľkého chlapa ešte tlčie srdce.
Adam nič nepovedal, nič neurobil. Opäť si nasadil masku nezáujmu a ľahostajnosti a sadol si k stolu.
„Odveď ho do izby,“ súril ju.
Karolína priskočila k Adamkovi. Rozhádzané kocky nahádzala do vedierka. Vzala Adamka na ruky a odišla s ním z miestnosti.
Odniesla ho do podkrovnej izby, kde okrem postele, malej skrinky, stola so stoličkou a niekoľkých hračiek nebolo nič. Karolíne krvácalo srdce, keď ho nechávala samého v ponurej izbe.
Keď za sebou zatvorila dvere, Adamko prešiel k oknu, zdvihol zrak k oblohe a sledoval oblaky. Zabudol na desivý zážitok, zatiaľ čo Karolína sa preň trápila celý večer.