V novom vydaní a s krásnou obálkou. To, že dlhé roky čítame a milujeme knihy Katky Gillerovej je známe. A o tom, že je obľúbená svedčia aj nové vydania jej knižiek.
Ak máte chuť na rodinné tajomstvo, siahnite opäť po knihe Záhada zadnej izby. Je to Katkin šiesty román – príjemné, oddychové čítanie so zaujímavou zápletkou a prekvapivým záverom.
Kristína je mladá žena, s ktorou sa život doteraz nemaznal. Po prežitej tragédii a životnom sklamaní odchádza na leto do domu starých rodičov, aby porozmýšľala, akým smerom sa jej život bude ďalej uberať. Hľadá odpovede na otázky, pokúša sa pochopiť samu seba a zároveň uveriť mužovi, ktorý ju ľúbi.
Keď sa jedného dňa Kristína pustí upratovať zadnú izbu, objaví záhadný denník. Komu patrí? Jej matke alebo niektorej z matkiných sestier?
A prečo sa tej izbe vyhýba celá rodina? Nechcú o nej hovoriť, mlčia a o záhadnom denníku zdá sa, nikto ani netušil.
Záhada zadnej izby je presne to, čo milujeme na knihách Katky Gillerovej. Ľahký, pohodový a čítavý príbeh. Inteligentne napísaný, takže ho prečítate jedným dychom.
Autorka verne vystihla ľudskú bolesť, trápenie a predovšetkým pocit viny, ktorý vám nedáva spať, prenasleduje vás, dusí a zožiera zaživa.
Všetci robíme chyby, menšie či väčšie. Niektoré však nejdú odčiniť, sú navždy a práve to by sme mali mať na pamäti. Čas sa nedá vrátiť a zmeniť niečo, čo sa udialo. Neexistuje žiadne „keby“.
Začítajte sa do knihy Záhada zadnej izby:
P R Í C H O D
Keď som vystúpila z autobusu, vzduch sa vlnil zadúšajúcou horúčavou. Šofér za mnou zatvoril dvere a po chvíli mi autobus v miernej zákrute zmizol z dohľadu. K domu starých rodičov som to od zastávky nemala ďaleko. Kráčala som pomaly a po chvíli som zastala obďaleč a pozorovala dom, v ktorom som mala stráviť najbližší mesiac. Z mysle sa mi postupne vynárali spomienky na detstvo a poskakovali mi pred očami ako rozšantené zajace.
V tejto chvíli som ešte netušila, že som svojím príchodom práve začala lúštiť veľké tajomstvo našej rodiny ako zložitú krížovku, kde každé chýbajúce písmenko bráni dostať sa k tajničke.
Pomaly som sa blížila k bránke, ťahajúc za sebou kufor na kolieskach.
Pred očami mi ožívajú postavy mojich starých rodičov. Vidím, ako starý otec nesie vo svalnatých rukách dlhý rebrík a opiera ho o šopu, postavenú pri plote na začiatku záhrady. Jeho statná postava kráča dlhými, rozvážnymi krokmi vzpriamene napriek tomu, že rebrík je dosť ťažký. Stará mama vychádza na priedomie, drobná a útla, a zvoláva sliepky v ohrade k sebe.
Sype im zrno a vymieňa vodu v miske za čerstvú. Túto povinnosť som od nej v detstve s radosťou prebrala zakaždým, keď som k nim pricestovala. Teraz je dvor pustý, postavy mojich starých rodičov sa opäť strácajú kdesi v hmle.
Toto nebol dobrý čas na cestovanie. Slnko sa mi drzo vpíjalo do tváre a rozpaľovalo ešte viac aj tak rozhorúčené líca. Už v autobuse som ľutovala, že som sa rozhodla nechať auto v Bratislave.
„Budem veľa chodiť pešo, pohyb zo mňa vyženie všetok nahromadený stres,“ dôvodila som pred dvoma dňami otcovi. Zároveň som však zachytila mamin ustarostený pohľad. Skĺzol po mne ako po hladkej skale a priam z neho kričala pochybnosť:
Len aby!
Viem, že rodičia umierajú obavou o mňa, ale snažia sa to zo všetkých síl skrývať. Ja však priam fyzicky cítim ten strach, čo z nich sála. Vysielajú ku mne signály, o ktorých ani netušia, že ich vnímam, ba priam mám pocit, že sa ich môžem dotknúť.
Darmo sa tvárim, že som sa už zo všetkého dostala a som v poriadku, oni vedia svoje. Návrh tety Márie, maminej najstaršej sestry, mi teda prišiel vhod.
„Eva si zlomila pravú ruku a nedokáže teraz doma nič urobiť. Cestujem za ňou do Nitry, dom bude aspoň mesiac prázdny.
Budem ti vďačná, Kristínka, ak by si to tu určitý čas postrážila, a prídeš aj na iné myšlienky, čo povieš?“ navrhovala mi do telefónu.
V prvom momente mi napadlo, či v tom nemajú prsty moji rodičia a nechcú ma dostať z prostredia, kde na mňa všetko padá.
Mamin nesúhlasný pohľad ma však okamžite utvrdil v tom, že to tak nie je.
„Vylúčené!“ ihneď reagovala mama, pretože sme mali zapnutý hlasný odposluch a Máriu z telefónu zreteľne počula.
„Kristínka nemôže v tom dome bývať sama,“ hovorila zvýšeným hlasom, „ani pre Evu. Potrebuje okolo seba ľudí, nie samotu.“
Pozorovala som maminu zamračenú tvár. Zazdalo sa mi, akoby ju nahneval nielen Máriin návrh, ale aj samotná Mária, Eva, predstava rodičovského domu — a vlastne celý svet. A to sa na moju večne usmievavú mamu nepodobalo.
„Možno to je dobrý nápad,“ ozvala som sa váhavo. Niečo sa mi na správaní mojej mamy nezdalo a podvedome to naštartovalo moju súhlasnú reakciu, akoby ma už vtedy ovládlo nevysvetliteľné tušenie. Ani vo sne mi však nenapadlo, že som sa práve vydala na cestu rozpletania rodinného tajomstva.
S tetou Máriou sme sa rýchlo dohodli, pretože potrebovala odcestovať čo najskôr. Moja mama však chodila po kuchyni ako bez duše, nesúhlasne krútila hlavou a hrnce odkladala s takou razantnosťou, akú som u nej ešte nevidela.
„To bol nápad!“ rozhorčovala sa. Niektoré hlásky zanikli v hrmote hrncov. „Akoby Eva nemala vlastné deti! Prečo jej nepomôžu ony, prečo musí otravovať Máriu? Čo je Mária nejaký jej poskok?“
„Mami,“ objala som ju okolo pliec, „Evine deti musia chodiť do zamestnania, nemôžu byť s mamou doma.“
„A čo Viliam?“ ukázala mama bradou smerom k oknu, akoby za ním stál strýko. „Veď Eva má muža, už je na dôchodku, môže jej pomáhať celý deň.“
„Ujo Viliam? Žartuješ?“ zasmiala som sa. Aj na maminej tvári sa zjavil úsmev.
„Máš pravdu, nedokáže urobiť ani čaj,“ prikývla. Potom zase nespokojne pokrútila hlavou. „Tie dve boli vždy ako dvojčatá,“ dodala. „Večne boli spolu, šuškali si, chichotali sa, šušušu, samé tajnosti. Mňa vždy brali ako decko, aj keď som už vyrástla.“
„A ty si sa zlostila, že tie ich tajnosti nepoznáš,“ uškrnula som sa a priložila si líce k jej lícu.
„Prosím ťa, aké tajnosti,“ mávla mama rukou, „ich jedinou témou boli vždy chlapci! Čudovala som sa, že ich to baví, nikdy nemali iné záujmy.“
„A preto je zvláštne, že sa Mária nikdy nevydala, však?“ uprela som na mamu zamyslený pohľad.
Milan Buno, literárny publicista
