Detektívno-historicko-mysteriózny príbeh. Aj tak by sa dala označiť novinka od Michaely Elly Hajdukovej Záhrada umenia. Má dve súčasné línie a jednu historickú. Všetky tri sa v jednom okamihu pretnú a spoja. Práve to je na rozprávaní pútavé a desivé zároveň. Hlavná hrdinka má totiž zvláštny dar – dokáže čítať duše kníh… „Túto schopnosť som jej dopriala ako milovníčke starých kníh, ktorá tiež trpí bibliosmiou ako aj ja 🙂 „ usmieva sa autorka Michaela Ella Hajduková.
Záhrada umenia
Amelia Snowdenová je hrdá na vlastné kníhkupectvo a svoj pokojný život, v ktorom majú knihy a práca s nimi výnimočné miesto. Len čo sa však zoznámi s charizmatickým autorom mysterióznych hororov, Richardom Rickmanom, jej svet sa pomaly rozbíja.
Až záhadná Angelique, umelkyňa z tajomnej miestnosti s knihami a hudbou Edith Piaf, posmelí Ameliu, aby zatvorila oči a pozrela sa dozadu. Amelia sa však bráni a nechce pátrať. No niekedy je všetko naše odhodlanie zbytočné proti mocným silám podvedomia, ktoré sa rozhodlo vypustiť von všetky tiene. Netuší však, že zelené závoje absintu, tajomná knižnica a neobyčajná kniha s prázdnymi stránkami môžu napokon otvoriť aj jej zranené srdce.
Ako je možné, že ju Richard Rickman očividne pozná, hoci sa nikdy predtým osobne nestretli? Aké desivé spomienky ukrývajú jeho oči, ktoré jej začínajú byť povedomé? Kto sú dve mladučké dlhovlasé dievčatá, lapené v pasci pastelového zámku? A ustojí Amelia príbeh Mary Shelleyovej, autorky Frankensteina, ktorý spustí otvorenie jej vlastných zabuchnutých dvier?
Nemusíme plakať a sedieť v kúte
Kniha má miestami atmosféru staroanglického sídla v krásnej derbyshirskej krajine… a inokedy zasa desivú v pasážach s vílami, kde sa pestuje talent, hojne zalievaný pýchou. A v mnohých momentoch do deja vstupuje smrť, v rôznych podobách.
„Tento príbeh hovorí o krehkosti mladého človeka, o tom, ako môže dopadnúť, keď je priveľmi manipulovaný. No i o tom, že osud je často krutý, no to neznamená, že sa musíme poddať a plakať v kúte. Ako Mary Shelley, Frida Kahlo, Edith Piaf a mnohé známe ženy, ktoré životné okolnosti nezlomili, ale donútili tvrdohlavo vstať a odraziť sa aj odo dna,“ dodáva Michaela Ella Hajduková o svojej knihe Záhrada umenia.
Práve jedna historická línia dokáže okoreniť celý príbeh a dodáva mu šťavu. Zoznamujeme sa v nej s autorkou Frankensteina Mary Shelleyovou. Jej príbeh podrobne nepoznala, kým sa nerozhodla, že sa stane súčasťou jej knihy. Bol to iba náhly nápad písať o nej, lebo vedela len to, že v čase vzniku Frankensteina bola mladučká, žila so slávnym Percym Shelleym „nadivoko“ a umrelo jej bábätko. „Bolo toho dosť na to, aby som sa cítila namotaná J Rozhodne sa pridala k spisovateľkám, ktoré obdivujem,“ dodáva.
Začítajte sa do knihy Záhrada umenia:
„Keira, vstaň!“
Dievča kleslo na kolená do mokrého lístia a pomáhalo na nohy kamarátke. Obe boli vysilené, slabé a zdalo sa im, že sa točia v kruhu. Les bol všade rovnaký.
„Ne-vlá-dzem,“ drkotala zubami červenovláska na zemi.
Dlhé vlasy mala vlhké od dažďa, konáre kríkov jej kmásali šaty a zatvárali sa jej oči. Chcela položiť telo na zem a zaspať navždy. Nemala už toľko sily ako jej kamarátka.
„Nenechám ťa tu. Poď!“ zaťala zuby druhá dievčina a z posledných síl vytiahla Keiru hore.
Kráčali pomaly ďalej, na mokrom lístí sa za nimi ťahala krvavá stopa, jedno z dievčat malo poranenú nohu. O chvíľu znova padlo na zem, z pier mu unikol ston, ale neplakalo.
Ešte nie, hoci jeho vnútro bolo plné sĺz.
„Eveline, nechaj ma tu, prosím…“ Keirine pery sa chveli, oči sa jej privreli, ale druhé dievča rázne pokrútilo hlavou.
„Vydrž ešte, určite narazíme na nejaký chodník a vyjdeme z tohto lesa.“ Dlhé mokré vlny si zastrčila za ucho a snažila sa nevnímať chlad, ktorý jej zaliezal pod biele šaty.
„My sme ho… Myslíš, že naozaj je…“ Keire sa v prenikavých očiach objavili slzy.
„Nemysli na to. Poď, už je to iste len kúsok.“ Dievčina s vlnitými vlasmi odvrátila zrak od kamarátkiných očí a mysľou jej preleteli početné zrkadlá a v nich ony dve. Zdalo sa jej, že už nikdy, nikdy v živote nebude chcieť vidieť žiadne zrkadlo.
Striaslo ju a pokúšala sa primäť Keiru, aby sa postavila a mohli ísť ďalej. Nečakala však, že červenovláska vykríkne. „Eveline, veď vôbec netušíš, kde sme! Chcem zomrieť, nechaj ma tu, chcem…“ Červenovláska to nevládala držať viac v sebe a rozplakala sa. Kŕčovitý plač triasol jej telom. Druhé dievča si kľaklo vedľa nej na zem do mokrého lístia. Objalo ju a pokúšalo sa ostať silnou, ale o malú chvíľu sa rozplakalo aj ono. Na les sa pomaly spúšťal súmrak a podvečerný dážď.
Voda im stekala po vlasoch, po nahých ramenách, miešala sa s ich slzami.
Ešte dlho kľačali v mokrom lístí. Dve dlhovlasé dievčatá, bosé, v potrhaných bielych šatách. Ako motýle, ktorým otrhali krídla, čakajúce na zázrak.