„Kniha Zákon krvi je o Nemcoch, je o tej druhej strane mince,“ vysvetľuje autorka Michaela Ella Hajduková. „Veľká časť je venovaná problematike domovov organizácie Lebensborn. Konkrétne jedného v dedinke Steinhöring. Mladá Nemka Eliza sa v Košiciach nešťastne zamiluje do Žida Daniela a po návrate domov musí aspoň naoko hrať podľa nemeckých pravidiel. Je to o tom, ako všetko okolo seba vníma, prežíva, akých ľudí stretne, aký to bude mať na ňu vplyv.“
Je to príbeh lásky, proti ktorej stál silný nepriateľ. Rasa, krv a národ.
Príbeh lásky Nemky a Žida, a tiež o šialenej ideológii, ktorá má všetky prostriedky na to, aby ju prekazila.
Príbeh silný, dojímavý a presiaknutý bolesťou, ktorú si niekedy ani nedokážeme predstaviť. Práve preto sú takéto knihy dôležité.
Zákon krvi.
Eliza je mladučké dievča, ktoré prichádza do Košíc spolu so svojimi rodičmi. Študuje na gymnáziu, je výborná v jazykoch a… pred rodičmi ukrýva veľké tajomstvo.
Daniel je syn bankára, žije v Košiciach, svoj voľný čas trávi hrou na organe v Chráme svätej Alžbety a… pred rodičmi ukrýva veľké tajomstvo.
Eliza miluje Daniela a Daniel miluje Elizu.
Táto láska by mohla mať šťastný koniec, keby…
Keby Eliza nebola Nemka, Daniel Žid a keby sa práve nepísal rok 1938.
Po náhlom zmiznutí Daniela odvážajú rodičia Elizu domov do Nemecka, kde už vládne Adolf Hitler a jeho rasové zákony. Eliza netuší, čo ju čaká ani ako ju to navždy poznačí. So zlomenou dušou je nútená nastúpiť ako zdravotná sestra v domove organizácie Lebensborn. Ocitá sa na zvláštnom mieste za železnou bránou, kde sa rodia deti pre vodcu. To však nie je jediné tajomstvo domova Hochland. Eliza ich všetky objaví, ale takmer za to zaplatí privysokú cenu. Aj keď má pocit, že už jej nič nemôžu vziať…
Nájdu napokon obaja svoj pokoj a znova jeden druhého? Zvládne Eliza všetky desivé skúšky, ktoré jej osud nachystal? Zlomí ju šialená ideológia a príde o rozum, alebo je aj na konci jej tunela svetlo?
Jeho pohľad bolel. Nechcela som si priznať, čo pred sebou vidí. Moju uniformu. Orla. A znak ríše, ktorá ho nenávidí za to, čo na ňom ani nie je vidieť. „Eliza,“ vyslovil zlomene moje meno a mne všetky slová zamrzli v hrdle.
Hajduková poukazuje aj na to, že ani Nemci to nemali jednoduché, aj oni podliehali určitej selekcii vlastného režimu. Príbeh sa začína v máji 1980 v Mníchove. V starej vile žijú tri ženy rôznych generácií. Vnučka Laura objaví v dome denník a odhalí nielen zabudnutú izbu ukrytú za obrazom, ale pohnutú minulosť vlastnej rodiny, o ktorej sa doma nehovorí. Zvláštnym riadením osudu sa ocitá v Košiciach v roku 1938, kde sa začína rozvíjať Elizin príbeh Zákon krvi.
Prečítajte si úryvok:
1.časť
ELIZA
Prológ
Jún 1980
Vietor, dážď, sneh i slnko ničili tých niekoľko písmen celé desaťročia, a predsa sú stále drzo tu. To bolo prvé, čo mi napadlo pri pohľade na veľkú bránu a nápis nad ňou. Nikdy by som neverila, že sa sem vrátim. Ani že to bude za takýchto okolností. Celú cestu som premýšľala o tom, čo budem cítiť, keď budem stáť v tomto mŕtvom priestore. A teraz? Iba premýšľam nad tými písmenami a nad tým, aký je to paradox, že tu rastie tráva. Nikdy som nebola zvlášť veľký senzibil, ale keď som urobila prvý krok za bránu, akoby na mňa niečo spadlo.
Ako ťažký záves nasiaknutý neviditeľnou vodou. Nepodlomili sa mi kolená. Ani som nespadla na zem. Iba niekde blízko srdca som pocítila neodbytný pocit, že som sa vrátila niekam, kde to dokonale poznám.
Toto však nebolo o mne.
Ale o nej.
Toto bol jej príbeh.
1. kapitola
Máj 1980
Odkedy si pamätám, bola u nás situácia vždy takáto. Deň čo deň som vídavala starú mamu sedávať v salóne pri veľkom okne, ako sa dívala niekam do záhrady. Podozrievala som ju, že sa pozerá do minulosti, lebo pohľad mala uprený omnoho ďalej ako na storočné duby. Celé hodiny sa nepohla, iba občas sa narovnala a vzdychla si. Bola takmer nevládna. Predsa len, vek osemdesiat rokov nie je na vyskakovanie. Moja starká však mala byť omnoho čipernejšia, lebo nemala veľa zdravotných problémov, dokonca jej nerobilo problém chodiť po schodoch a občas sa prejsť po záhrade. Nemala som rada, keď sa zadívala niekam preč a povedala, že jej vek je trestom alebo že Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Bolo to ako verejné tajomstvo medzi nami a nepísané pravidlo, že o tom, že ju niečo trápi či ťaží, sa nesmie hovoriť. Nikdy sme tú hranicu neprekročili.
Moja mama pracovala ako psychologička a svoju ordináciu mala v centre mesta. Viem, že už ako dieťa som nemala rada, keď sa na mňa zadívala svojím vešteckým pohľadom a dokázala vždy vycítiť, čo sa deje. Na druhej strane, občas mi to dosť pomohlo, keď som v puberte potrebovala, aby aj bez slov pochopila, čo sa vo mne odohráva. Vtedy to bolo ideálne. A dnes môžem povedať, že sme ako dobré priateľky, hoci niekedy mám pocit, že nemáme ako matka a dcéra vôbec nič spoločné.
V každej voľnej chvíli sa venuje záhrade. Je to jej pýcha. Kálie, hortenzie, ľalie, popínavé ruže na oblúkových stojanoch – veľa farieb vo veľkom priestore. Hovorí, že sa v nich dokonale stráca a že ju upokojujú.
S týmito dvoma ženami som celý život žila a žijem aj ja. Iba my, ženy troch rôznych generácií v tejto veľkej starej vile s obrovskou záhradou neďaleko Mníchova. Na svojho starého otca sa pamätať nemôžem, zomrel krátko po skončení vojny. A môj otec skonal krátko po mojom narodení. Mama otca milovala tak veľmi, že si nikdy nikoho iného ani nehľadala a ostala dobrovoľne slobodnou matkou. Ako to bolo so starkou a starkým, to som sa nikdy nedozvedela. Oma hovorila vždy málo a o svojej minulosti skoro vôbec. Akoby jej život pred narodením mamy pred rokom 1941 ani neexistoval.
A muž v mojom živote… je stále rovnaký. Dala nás dokopy náhoda, ako zvykne so smiechom používať tú gýčovú vetu Nick vždy, keď sa na to niekto opýta. Mala som osemnásť a za sebou úspešne zložené skúšky na univerzitu. On dvadsaťpäť. Od tej chvíle sme jednoducho cítili, že chceme byť spolu.
„Zasa si mala zlé sny, Laura?“ prerušil moje spomienky rozospatý Nickov hlas. Sedela som v kresle na balkóne jeho bytu a pila kávu. Nechcela som ho budiť. Prišli sme až nadránom. Nikdy som nevedela dlho spať. Aj preto som tu strašila od východu slnka v Nickovom vyťahanom svetri. Možno som sa len chcela presvedčiť, že sa mi chcelo tvoriť. Jeho bosé nohy sa presunuli ku mne a na líce mi vtisol pusu. Sadol si do druhého kresla, zazíval a prehrabol si vlasy.
„Hej,“ zachmúrila som sa a spomenula si na ďalšiu ťažkú nočnú moru. Neprešlo to, naopak, stupňuje sa to. Sníva sa mi o starom dome, o žene v zrkadle, ktorá plače krv, o deťoch, ktoré plačú a ja ich neviem nájsť, o mužovi, ktorý strieľa… a mnohých ďalších situáciách, z ktorých sa budím spotená a vyplašená. Skúšala som si aj spomenúť, kedy sa to začalo, ale muselo to prísť pomaly a nenápadne, lebo na začiatok toho všetkého si ozaj nespomínam. Jediná spojitosť, ktorá sa mi vy bavuje, je, keď sme začali brať v škole medzivojnovú módu. A to je už dobrých zopár mesiacov.
„Mala by si to skúsiť povedať mame. Ja ti s tým neviem pomôcť. Aj keby som veľmi chcel.“
„Urobím ti kávu,“ vstala som a šla do kuchyne.
Nick vedel, že sa o tom nerada bavím. Sme spolu už dva roky a je to veľmi šťastné obdobie. Rozumieme si a ľúbime sa. Prvýkrát sme sa stretli v Mníchove. Išla som práve zo školy a on tam bol ako turista. Chcel si obzrieť mesto, kde žili jeho starí rodičia, ktorí sa pred vojnou odsťahovali do Ameriky. Sama neviem, čo sa vtedy na ulici medzi nami stalo, faktom však je, že keď odišiel, netrvalo dlho a vrátil sa. Kvôli mne. Usadil sa v Mníchove a našiel si prácu. Šikovný mladý architekt s tým nemal najmenší problém. Bola to šťastná náhoda. Mne totiž odpadla prednáška a spolužiačky ma vytiahli do mesta. Vrazili sme do seba, keď fotil námestie.
„Prečo si vstal vlastne takto skoro? Toto nie je tvoja hodina,“ podpichla som ho, keď som položila na stolík kávu.
„Zobudil ma smäd. Na čom pracuješ?“ hodil pohľad na roztvorené dosky na stolíku.
„Na návrhu svadobných šiat pre kamarátku,“ pochválila som sa a nadula od pýchy.
„Fíha, super! Určite to urobíš geniálne. A keď ich ušiješ, priprav sa na ďalšie zákazky. Si veľmi šikovná.“
Jeho uznanie bolo viac ako všetko. Naklonila som sa a vtisla mu pusu.
„Aké máš dnes plány?“
„Pôjdem sa domov učiť. Mám skúšku z dejín umenia.“
„Večer prídeš?“
„Ešte neviem. Zavolám ti.“
„Fajn,“ dopil kávu a vstal. „Idem naspäť do postele. Naozaj nie je ešte moja hodina.“
Zasmiala som sa a vzala do ruky dosky. Možno som len chcela vytisnúť z hlavy myšlienky na nočné mory.
