„Neodolateľná kombinácia ľúbostného príbehu a napínavého rozpletania siete rodinných tajomstiev a lží,“ napísal Romance Junkies.
Po románe Milovať vojvodu prichádza Elizabeth Michelsová s ďalšou nemenej očarujúcou romancou z regentského obdobia, od ktorej sa nebudete vedieť odpútať.
Zaľúbený lord je kniha ako stvorená na chvíle, keď potrebujete uniknúť každodennej rutine a snívať s otvorenými očami.
Sue Greenová má pred sebou poslednú sezónu v Londýne – ak si ani teraz nenájde manžela, matka ju pošle na vidiek k tete. Sue túži byť aspoň raz v živote rovnako obletovaná ako jej exoticky krásna sestra, a tak sa vyberie na maškarný bál zamaskovaná za Suzannu – svoje odvážne a zmyselné druhé ja.
Skvelá zábava sa však skončí, keď sa nechtiac dostane do kolízie s lordom Holdenom Ellisom, najžiadanejším slobodným mužom v Londýne. Aj keď Holden neverí na lásku na prvý pohľad, dievčina, ktorá zmizla rovnako rýchlo, ako sa objavila, ho zaujme.
Holden začne po nej pátrať, no zdá sa, že jediný, kto o záhadnej Suzanne niečo vie, je slečna Sue Greenová. A čím viac času Holden trávi s pôvabnou, vtipnou a odzbrojujúco úprimnou Sue, tým väčšmi si uvedomuje, že možno našiel to, čo hľadal celý život…
Začítajte sa do novinky Zaľúbený lord:
Sue preletela pohľadom záhradu. Nevybadá nejaký pohyb? Všade bol pokoj, len v korunách stromov za kamenným múrom šelestil vánok. Nič im nehrozí.
Vzpriamila sa a potlačila okno. Zaškrípalo. Zľakla sa, hoci húf mačiek v tmavej chodbe za jej chrbtom robil oveľa väčší rámus než škrípanie okna. Volala ich tak práve preto, ako sa správali – stále sa parádili, pyšne si vykračovali a dožadovali sa pozornosti. Životom plávali na vlnách úsmevov a ostýchavých odpovedí. Jej sestra a dvojčatá sesternice. Sue prevrátila očami, rýchlym pohybom zabuchla okno.
Zvrtla sa a cez otvory v tmavej maske vrhla na sesternice nevraživý pohľad. „Psst… ak sa vy dve neprestanete hádať, všetky nás chytia. Victoria, naozaj záleží na tom, prečo ti stúpila na nohu?“
„Mojej nohe na tom záleží,“ odvrkla Victoria. Posunula si svetlozelenú masku vyššie na lícne kosti, oprášila si plesovú róbu a dramaticky sa odtiahla od sestry.
„Panebože! Isabelle ti predsa nechcela ublížiť.“ Sue predĺžila krok, aby dobehla sestru, a ťahala Isabelle za sebou. Cez plece zasyčala na Victoriu: „Je tma a liezla cez okno.“
„Urobila to naschvál,“ vyhlásila Victoria so zdvihnutou bradou. Oblečením pripomínala exotického páva, perá vpletené do vlasov sa jej pobúrene trepotali.
„Neurobila,“ pokrčila nosom Isabelle stojaca pri Sue a žltá maska na tvári sa jej posunula.
Boli už v polovici chodby. Čím väčšmi sa vzďaľovali od okna, tým bola Sue pokojnejšia – aspoň niečo. Bol to hlúpy nápad. Ona má už svoje roky, no jej sestru a sesternice ešte ani nepredstavili na dvore, ani neuviedli do spoločnosti. O týždeň odídu do Londýna, no ak ich prichytia na maškarnom plese, Sue presne vedela, kto si to odskáče.
Keď za ňou dievčatá prišli kvôli návšteve dnešného plesu, odmietla. Vedela však, že keď sú v tom zapletené Evangeline a Victoria, pôjdu tak či tak. Vždy ich iba ona mala priviesť k rozumu. Rozumná, jednoduchá Sue Greenová. Prevrátila oči. Nečudo, že po štyroch neúspešných sezónach si ešte stále hľadá manžela. Kto by sa chcel oženiť s takou ženou ako ona?
Úkosom pozrela na Isabelle. Plavé prstence vlasov jej pri každom kroku v dokonalých vlnách poskočili na lícach. V priebehu mesiaca sa zasnúbi. A, samozrejme, ani Evangeline si nemusí robiť starosti. Vychýrené krásavice zvyčajne nemajú problém, aby zaujali mužskú pozornosť.
Evangeline cestou po šerej chodbe mávla rukou, naznačila, aby zastali. Sue vrazila do sestry a nosom sa jej zaborila do chrbta tmavomodrej róby.
Prešla si prstami po maske, kontrolujúc, či jej neskĺzla, pričom žmúrila do šera, aby zistila, čo ich zastavilo. „Čo je? Počula si niečo? Niekto prichádza?“
„Júúúj!“ zapišťala Evangeline a obrátila sa k nim. „Počujem hudbu z plesovej sály!“
Sue ju nahnevane štuchla do pleca, lebo na okamih jej zamrelo srdce. „Pravdaže počuješ hudbu z plesovej sály! Zakrádame sa predsa na ples!“
Medzitým sa k nim pridala aj Victoria a nazerala im ponad plecia, aby zistila, prečo stoja. „Musím nájsť nejaké zrkadlo a upraviť sa. Nemôžem sa tam ukázať s lístím na šatách.“
Isabelle stojaca vedľa Sue podráždene zamrmlala: „Už som ti povedala prepáč. Zdalo sa mi, že vidím prichádzať sluhu.“
„Nechápem, ako by si si zachránila kožu tým, že si mňa strčila do kríkov, aj keby sa v záhrade motal nejaký sluha,“ odvrkla Victoria.
„Prisahám, videla som, že sa to hýbe.“ Isabelle pod maskou vyvalila oči, pokrútila hlavou.
„Isabelle, to bola socha, kópia Dávida. Myslíš, že chcel do nás hodiť kameň a vyhnať nás zo záhrady?“ vybuchla Sue.
Už toho mala dosť. Prečo sa, preboha, dala zatiahnuť do tohto plesového bláznovstva? Mohla zostať v dome sesterníc, maľovať, spať – čokoľvek, len nie počúvať to nepretržité hašterenie. „Prestaňte sa hádať! Victoria, niekde si upravíš šaty. Isabelle, prestaň poskakovať pri každom zavŕzganí dlážky. A, Evie, ak ešte raz zapištíš, tak ťa zahluším. Sme dámy a musíme splynúť s davom, inak nás vykopnú.“
„Sue, upokoj sa,“ prehodila Evangeline s úsmevom. „Máme masky. Pravdaže splynieme s davom. Prečo by sme nemali? Poďme!“
Evangeline ich viedla po chodbe, po dvoch neúspešných pokusoch našla odomknuté dvere a vkĺzla dnu. So smiechom sa rozhliadla a otvorila dvere dokorán, aby vošli aj Sue a sesternice. Zdalo sa, že sa ocitli v akejsi privátnej komnate. Lampy tlmene poblikávali, no Victoria rýchlo pridala jas a zamrmlala: „Predpokladám, že majiteľka tejto komnaty má rada ružové ruže, lebo v opačnom prípade by musela zdesene ujsť.“
Svetloružová. Všetko na dohľad bolo zaplavené svetloružovou a potiahnuté látkou rovnakej farby. Sue prekvapene zažmurkala. Ružové závesy, ružové stoličky, dokonca aj koberec na dlážke zdobili ruže. „Táto komnata určite patrí April Rutledgeovej. Nikto iný by nezniesol takú záplavu ružovej.“
„Poznáš ju?“ spýtala sa Isabelle.
„Iba z videnia. Vždy je oblečená v ružovom,“ odvetila Sue. „Je to jej obľúbená farba. Tuším si ju privlastnila.“
Isabelle podišla k malému stolíku so svetloružovým dlhým obrusom. „Pozrite! Sú tu dokonca nachystané dve fľaše šampanského.“
Victoria sa pridala k sestre a zvedavo zdvihla jednu fľašu. „Aké pozorné! Naša šľachetná hostiteľka nám dokonca pripravila šampanské, kým sa upravíme.“
„Asi by sme nemali…“ Suine slová prerušilo vystrelenie zátky a trojité zapišťanie. Kam dala rozum, keď súhlasila, že sem dnes večer pôjde? Určite ich chytia. Ak ich neprezradí šampanské, tak určite to radostné jačanie. Ako ich má zastaviť? Jej príbuzné sú ako neovládateľný príval. Zrútila sa do ružového kresla a vo svojej tmavoružovej róbe a tenkej peleríne sa cítila ako stuchnutý zvyšok z pekárne.
„Bože, ja ale vyzerám!“ zvolala Evangeline, hľadiac do pozláteného zrkadla v kúte. Uštipla sa do ružových líc, prstom si napravila bledomodrú masku.
Sue odfrkla. „Keby som sa uštipla do líc, iba by mi to zvýraznilo pehy.“ Naklonila hlavu a dívala sa, ako sa jej mladšia sestra krášli. Občas nemohla uveriť, že sú sestry.
Victoria si prihladila zvlnené kučery a priložila si na pery prst. Potom vyhlásila, že je pripravená, a siahla po fľaši so šampanským, ktorú držala Isabelle. Tá ju sestre podala, a predtým, ako si vyrovnala sukne, počastovala Sue súcitným, no zároveň odhodlaným pohľadom. Božemôj! „Posledný raz, keď si mala v očiach takýto výraz, skončila som ostrihaná ako ovca a trvalo vyše roka, kým mi vlasy dorástli.“
Isabelle nesúhlasne zamumlala, nespúšťala z nej oči. Myslela to dobre. Sue však na jej nápady zakaždým doplatila.
Odvrátila pohľad a zaborila sa hlbšie do kresla. Ak sa nebude na Isabelle dívať, možno si ju prestane všímať. Aspoň v to dúfala.
„Sue.“ V ušiach jej zaznelo Isabellino rozhodné vyhlásenie vojny a v ruke sa jej ocitla fľaša šampanského.
„Prosím, Isabelle?“ Z hlasu jej ako horúci vosk kvapkala nevinnosť.
„Daj si trocha šampanského. Urobí ti dobre.“
Sue vzdychla. „Ak nás majú chytiť za nedovolené vniknutie, môžeme si predtým, ako nás odvedú v reťaziach, aspoň vychutnať šampanské.“ S tými slovami si dala veľký dúšok a bublinky jej príjemne skĺzli dolu hrdlom. Vďaka šampanskému napätie trocha ustúpilo a vystriedal ho hrejivý pocit blaženosti.
„Mám masku rovno?“ spýtala sa Evangeline.
„Áno. Vyzeráš skvele,“ odvetila Sue, no ani na ňu nepozrela. „Všetky vyzeráte nádherne. Ideme už?“
„Sue, a čo tvoj výzor?“ zapriadla Isabelle tak ľúbezne, ako by to jej energická sestra nikdy nedokázala.
„Čo je s mojím výzorom?“ Sue zdvihla nohy zo zeme a vystrela ich, aby si poriadne obzrela celú róbu. Vyzerala dobre. Vždy vyzerala dobre. Dobre neznamenalo zle. Dobre, tak to stačí.
„No… vyzeráš trocha… Evangeline, požičiaš mi tú brošňu, ktorú si odložila?“
„Pravdaže. K mojím šatám sa aj tak nehodí.“ Zalovila v kabelke a podala brošňu Isabelle.
Isabelle naznačila Sue, aby vstala. Očividne sa nevzdala svojho plánu zmeniť ju na exotickú krásavicu. Sue pochopila, že neunikne, odložila pohár a vstala – a v tej chvíli ju Isabelle chytila rovno za prsia.
„Čo to, preboha, robíš?“ Sue sa až zľakla.
„Daj si ešte dúšok a dôveruj mi,“ zavelila Isabelle. Zriasila jej látku medzi prsníkmi a zopla ju brošňou.
Sue v živote nevystavila na obdiv toľko obnaženej pokožky. Vyvalila oči, no kým stihla prehovoriť, Victoria jej strčila do ruky fľašu. Sue sa znova napila.
„Výborne,“ prehodila Victoria. „Isabelle, vezmi tieto perá a pripni jej ich do vlasov. Napokon som sa rozhodla, že si ich nedám. Dnes mi postačí iba náznak.“ Victoria zdvihla bradu a pohodila hlavou, aby predviedla perá vo vlasoch.
„Ale… nemusíš…“ Suine slová prerušila spŕška príkazov, aby sa ešte napila.
„Victoria, máš so sebou ten rúž, čo si si minulý týždeň kúpila v meste?“ spýtala sa Isabelle, keď zastrčila perá do Suinho účesu.
„Rúž? Božemôj, to nie!“ Sue sa zvrtla na odchod, no Isabelle ju potiahla späť.
„Musíš si trocha primaľovať líca, Sue. A nezaškodilo by ani trocha rúžu na pery.“
„Nechcem vyzerať ako pobehlica, Isabelle.“
„Budeš očarujúca a pôvabná. Iba mlč a napi sa.“
„Škoda, že nemáme nejaké stužky. Tieto šaty si žiadajú zopár stužiek. Tu, a možno aj tu.“ Isabelle jej zriasila látku šiat do záhybov a odhalila tým trojuholníky tmavšej spodničky.
„Mám čiernu stužku.“
Keď sa na Sue vrhli tri páry rúk a začali ju parádiť, takmer stratila rovnováhu. Zakaždým, keď sa posťažovala, povedali jej, aby sa napila, čo pravdepodobne prispelo k tomu, že sa cítila trocha mimo.
Pri pohľade na Victoriu a Isabelle sa nevedela zdržať smiechu. Sú dvojčatá. Dvojčatá sa jej zdali zábavné, no nevedela prečo. Potom jej Evangeline dala niečo na pery a kázala jej, aby ich zovrela. Prečo ich má také stuhnuté? Stuhnuté – aké smiešne slovo. Stuhnuté pery a stuhnuté dvojčatá, zachichotala sa v duchu. Po chvíli Isabelle o krok ustúpila.
„Sue, myslím, že si pripravená.“
„Takmer sa bojím pozrieť.“ Predrala sa pomedzi dievčatá k zrkadlu v kúte komnaty. Chvíľu skúmala svoj obraz, no osobu v zrkadle nespoznávala. Ešte nikdy nevyzerala tak škandalózne ako teraz. Ani neverila, že je to možné. Dokonca aj jej nevýrazné svetlohnedé vlasy sa v blikajúcom svetle sviečok zlato ligotali. Dotkla sa perí a prekvapilo ju, ako dramaticky kontrastuje červená farba s jej bledou pokožkou.
Jednoduché ružové šaty jej zdobili čierne stužky, na pleciach zviazané do ležérnych mašličiek. Široká čierna stuha jej ako šerpa lemovala zvýšený pás, čo len priťahovalo pozornosť k nehanebne odhalenému dekoltu.
„Vôbec nevyzerám ako Sue. Veru nie, dámy.“ S úsmevom sa obrátila. „Dnes večer som Suzanna!“
„Suzanna?“ Evangeline nadvihla obočie.
Sue kĺzala k dverám, čierne stužky na šatách okolo nej povievali ako dymové obláčiky. „Áno, Suzanna je nespútaná a neodolateľná. Očarí všetkých pánov, ktorí na nej spočinú pohľadom.“
Isabelle sa zachichotala. „Takže Suzanna je tvoje zlé dvojča.“
„Prečo sa vždy hovorí zlé dvojča?“ zavrčala Victoria. „To spojenie neznášam. Ja nie som zlá, Isabelle. Som iba zábavnejšia ako ty.“
Evangeline sa usmiala na Sue a skočila im do reči. „Možno je načase, aby sme zišli dolu a predviedli svoj veľkolepý výstup.“
Možno tá dnešná noc nebude napokon až taká katastrofálna, uvažovala Sue. Z diaľky zaznievala hudba, tá melódia akoby ju hladkala. Ako vo sne kráčala po chodbe, žilami jej prúdil rytmus hudby. Spôsobilo to šampanské alebo omamný pocit, že naozaj vyzerá nádherne? Netúžila po odpovedi. Vedela len, že dnešná noc bude výnimočná.
Dnes večer sa môže stať čokoľvek.
„Dnes v noci nám patrí svet! Prineste šampanské na strieborných podnosoch! Prineste krásnych džentlmenov – aj tých na strieborných podnosoch!“ Zachichotala sa, nevšímajúc si trkotanie svojich príbuzných. Nič nemohlo narušiť ten čarovný pocit, keď sa blížili ku schodisku.
Torrent Hall bolo veľkolepé sídlo postavené na úbočí. Kopec sa zvažoval k jazierkam, na ktoré bol výhľad z terasy a južného trávnika. Sídlo už niekoľko generácií patrilo tej istej rodine. V priebehu rokov prešlo mnohými úpravami a premietli sa v ňom rozmanité štýly. Výsledkom bola nesúrodá stavba s kľukatými chodbami a početnými schodiskami spájajúcimi množstvo izieb, ktoré tvorili domov.
Vošli cez presklené dvere pri horných záhradách, ktoré susedili s novým sídlom Suiných sesterníc. Plesová sála sa nachádzala v zadnej časti domu a o jedno podlažie nižšie, čo bolo veľmi netradičné – rovnako ako obyvatelia sídla, ak sa dalo veriť klebetám. Sue poznala z videnia dve najstaršie dievčatá, viac nič. Vyzerali normálne, no o ich rodine sa vždy klebetilo.
Evangeline si prihladila sukne a vrhla pohľad na sesternicu vedľa seba. „Isabelle, potiahni si šaty trocha nižšie a tvoj výstrih zaručene upúta všetky pánske pohľady.“
„A čo môj výstrih?“ Victoria sa zahľadela do hlbokého, čipkou lemovaného dekoltu na svojej róbe.
„Victoria, ak si potiahneš šaty ešte nižšie, budeš ho mať pri kolenách.“
„Evangeline, neukazujem nič také, čo by sa na maškarnom plese nemalo ukazovať. Nepresviedčaj ma, že som vyzývavá! Mimochodom, ty toho ukazuješ viac ako my všetky dokopy.“
Sue sa obrátila a premerala si príbuzné, ktoré zastali na chodbe. „Dámy, ak túžite ukazovať pleť, Suzanna vám predvedie, ako sa to robí.“ Zvrtla sa, počastovala ich zmyselným úsmevom a vykročila k tmavému schodisku vedúcemu do plesovej sály na prvom poschodí.
Chytila sa zábradlia, nadvihla si sukne a vykopla špičkou topánky, čím odhalila nohu v pančuche až po stehno. O krok zostúpila, zatriasla poprsím a druhou nohou vykopla dopredu. Vykasala si šaty, zakrútila sa a pobozkala vzduch pred sestrou. Vychutnávala smiech okolo seba, ako aj účinky šampanského, a vybehla o pár schodov vyššie.
„Vykopni ešte raz!“ zvýskla Isabelle s chichotom.
„Áno! Do toho!“ povzbudzovala ju Evangeline a utierala si slzy od smiechu, aby jej nezamočili masku.
Sue sa usmiala, vybehla na odpočívadlo, kde schody zahýbali doľava, a zvrtla sa čelom k dievčatám. Držala sa zábradlia za chrbtom a kĺzala po ňom rukami. Vyklenula chrbát a ponad plece vrhla zvodný pohľad do tmy. Dievčatá sa rozosmiali a Victoria zvolala: „Suzanna, ty pobehlica!“
Sue si znova nadvihla šaty a stúpila nohou na schod, ako keď človek skúša chladnú vodu v rybníku. Potom si prešla nohou po druhej nohe a pri každom kroku vykopla. Vždy po niekoľkých schodoch zastala a na pobavenie dievčat zatriasla poprsím. Keď zišla na úpätie schodov, ešte sa všetky smiali. Nehanebne si nadvihla sukne a vykopla tak vysoko, ako jej noha dovolila, aby tento tanec ukončila čo najoriginálnejšie.
Špičkou črievičky však stúpila na čosi tvrdé, čo ju zastavilo, a vzápätí spadla na schod za chrbtom, až zadunelo.
Vyvalila pod maskou oči a na úpätí schodiska zbadala kohosi oblečeného v čiernom. Jeho zlatoplavé vlasy boli jediným zábleskom svetla v temnote. Hlavu mal odvrátenú, takže mu nevidela do tváre. Koho to zranila? Videl ju takto poskakovať? Vôbec tu nemala byť! Bože, čo to urobila?
2. kapitola
„Zlomili ste mi nos!“ zvolal hlbokým hlasom pritlmeným rukou.
„Och… ja… božemôj.“ Pokúšala sa vziať rozum do hrsti, no srdce jej bilo opreteky. „Keby ste sa neskrývali v prítmí a nesledovali, ako tancujem, nič by sa nebolo stalo, vy zvrhlík!“
„Takže je to moja vina?“ zavrčal. Vytiahol vreckovku a priložil si ju na tvár.
Keď zvýšil hlas, jej príbuzné na čele s Evangelinou sa pretisli popri nej a utekali pred hroziacim nebezpečenstvom. Ju tam nechali, aby zastavila… krv? Krváca? To sa nemalo stať! Keď Isabelline šaty zmizli v chodbe vedúcej do plesovej sály, Sue klesla na drevený schod za chrbtom. Keby si to úporne želala, mohla by sa prepadnúť cez tú drevenú podlahu a ocitnúť sa v bahne pod domom – sama? Zavrela oči, no keď ich otvorila, stále sedela tam, kde predtým – na schodoch a vedľa nej muž so zakrvaveným nosom. Vzdychla.
Musí sa mu ospravedlniť. Prvý raz v živote hľadala slová. Nikdy predtým s tým nemala problém. Zhovorčivosť patrila k jej lepším vlastnostiam, hoci jej mama by povedala presný opak. Otvorila ústa a napokon zajachtala: „Nevedela som, že mám publikum. Iba som…“ Mávla rukou ku schodom za chrbtom. „A vtom ste sa vynorili z tmy.“
Hlavu mal zaklonenú, pokúšal sa zastaviť krvácanie. „Šiel som do svojej komnaty v dome svojej rodiny. Ale čo tu robíte vy?“
Stuhla. Vlámala som sa do vášho domu – to bolo prvé, čo jej zišlo na um, no to asi nemôže povedať. Spomienka na jej škandálny príchod jej však dodala odvahu. Napokon, ak zvládla vlámanie do domu a vyvádzanie svojich príbuzných, určite zvládne aj tohto muža. „Ja som… schádzala po schodoch, ako ste si iste všimli.“
„Videl som veľa zostupov po mnohých schodiskách, no takéto niečo som v živote nevidel.“ Kývol hlavou ku schodisku za ňou, plavé vlasy mu v prítmí tlmene zažiarili.
„Beriem to ako poklonu.“ Postrehla, ako mu zaiskrili tmavozelené oči. Zvyšok tváre mu zakrývala vreckovka, no tie oči tú stratu vynahradili. Planuli nevýslovnou vnútornou žiarou a zvedavo si ju premeriavali. Plytko sa nadýchla a zdvihla bradu.
Zvraštil obočie, vrhol na ňu uprený pohľad. „Kto ste?“
Pri jeho skúmavom pohľade sa mykla – čas akoby sa zastavil. Potom zažmurkal. Dlhé mihalnice na okamih zakryli prenikavú zeleň, akoby pozeral cez vysokú trávu na kraji čarovného lesa. Bože, aký je krásny!
V tej temnej chodbe mohla stretnúť a zraniť kohokoľvek. Prečo to muselo byť práve toto úchvatné stvorenie s nádhernými svetlými vlasmi a podmanivými očami? Ale nie, kdeže! Ona nemá také šťastie. Keby to bol nejaký priemerne vyzerajúci muž, mala by aspoň príležitosť využiť situáciu vo svoj prospech a pokročiť vo vyhliadkach na manželstvo. No tento muž o chvíľu nepochybne prestane krvácať a odíde. Nechá ju sedieť na schodoch a pobeží požiadať o tanec niekoho ako Evangeline.
Niekto ako on nepozrie druhý raz na nejakú ženu ako ona.
Sklopila oči na sukňu nariasenú okolo nôh. Práve sa rozhodla, že si ju zdvihne a odíde, keď rukou šuchla o stužku. „Som Suzanna,“ zašepkala do nehybného vzduchu schodiska. Išlo skôr o narážku na jej oblečenie a konanie než o oznámenie totožnosti, no on to nevedel.
„Suzanna,“ zopakoval. „Povedal by som, že ma teší, no musím priznať, že pred chvíľou som sa tešil oveľa viac ako teraz, keď ste ma kopli do tváre.“ Pompézne sa jej uklonil s rukou pritisnutou k nosu. „Som Holden Ellis, lord Steelings.“
Po minulé roky počula viaceré ženy zavzdychať „Steelings“, no osobne sa s tým pánom ešte nestretla. Vraj žil v Paríži a obklopoval sa ľuďmi z divadelného prostredia – slušne povedané, francúzskymi kurtizánami. Tým si bola istá. Zrejme sa vrátil na sezónu domov. A teraz mu zlomila nos.
